Dotyk anjelských krídiel

1.11.2013 v kategórii Snažilky, autor Denisa Priadková, foto: istockphoto.com

Keď som ju – volajme ju Kaliana – stretla po prvý raz, bola som nútená radikálne prehodnotiť svoje presvedčenie, že ľuďom nezávidím.

 

Kaliana bola krásna. Prenikavo ladná, ženská, elegantná, snedá Tatárka s dokonalou postavou, v dokonalom veku, s dokonalým manželom, verným a úspešným podnikateľom, v perfektne zariadenom byte vo vilovej štvrti, s podlahovým kúrením, špičkovou elegantnou kuchyňou, parketami, ktoré vás priam pozývali sa na nich vyváľať a na drahom perzskom koberci žmúril bystrý westhighlandský teriér, počúvajúci na slovo.

Vlastne bez slov. Stačilo mlčky ukázať prstom, a neplznúce plemeno – vari najvážnejší dôvod na závisť – sa nehlučne odsunulo pod obrovský televízor.

Jeden z niekoľkých v byte, ktorý mal už v polovici deväťdesiatych rokov bežecký trenažér, svetlá na diaľkové ovládanie... Pre slabšie charaktery – mám ich v rodine niekoľko – dôvod na náhlu srdcovú príhodu či aspoň silnú žalúdočnú kyselinu.

Problém bol, že Kaliane závidieť vlastne nešlo. Majetkom po vlastnom chudobnom detstve, navyše prenasledovanom sovietskou mocou, ktorá túto menšinu nemala vôbec v láske, sa nevystatovala. Ani náznakom.

Brala svoju situáciu ako požehnanie a presvedčená, že jej hlavnou úlohou je stáť pri manželovi a byť mu pri všetkom nápomocnou sa rozhodla, že ku svojej vynikajúcej slovenčine s ľubozvučným ruským prízvukom pridá i angličtinu.

To bol dôvod, ktorý dosť nepravdepodobne spojil naše cesty a priviedol ma do bytu, aký som v detstve vídala v západných časopisoch, ktoré sme s mamou kupovali v antikvariáte a slintajúc i bez dychu ich listovali doma, v nádhernej, no na nepoznanie rozpadnutej vile po Jozefovi Gregorovi Tajovskom.

Sediac v Horskom parku v zime, vždy o desať stupňov vymrznutejší ako príbuzní na Štrkovci, sme vtedy snívali o tom, aké by to bolo, keby sme si mohli kúpiť také kreslo alebo televízor, nehovoriac o posteli či nábytku.

Kaliana bola v tomto svete prízrakom dokonalosti. Niečo nevídané. Ako keď neštudujete umenie ani dizajn, no odrazu vás pri prechádzke v parku zastaví fontána taká dokonale krásna, že sa vám zastaví dych. Čo dych.

Na okamih vám prestane biť srdce, hlava sa vám zakrúti a svieži vlhký vzduch sponad ozdobných chrličov vás vracia späť na zem, kam sa vám nechce, pretože odrazu vidíte desiatky farieb oblohy, maliarsku paletu lístia a počujete zvuky a šumy, ktoré ste nepočuli, nevnímali nikdy predtým. V dokonalom svete, vravíte si, by som sa narodila ako Kaliana.

Mala by som rovnako krásne štíhle stehná, drobné, krehké ruky, nádherné hlboké mandľové oči – a ten strašný byt k tomu by bol iba jeden obrovský bonus.
Nezdá sa to celkom pravdepodobné, no nezávidela som Kaliane ani minútu.

Byt i jej odhodlanosť ma postavili do pozoru a hoci bolo jasné, že privátnymi hodinami angličtiny by som naň zarobila len v prípade, že by som žila približne tak dlho ako sekvoje, uvedomovala som si, že pravé šťastie „nádo iskáť“ inde.

Ubehlo niekoľko týždňov, niekoľko lekcií a svet plynul svojím pestrofarebným nepredvídateľným tempom. Na ďalší týždeň moje stretnutia s dokonalým svetom Kaliana neochotne zrušila s odôvodnením, že je tehotná a nasledujúce týždne a mesiace chce venovať príprave detskej izby, sebe, a chrániť dieťa, ktoré síce prišlo neočakávane, no na ktoré sa veľmi tešila.

Akoby som si vymodlila kúsok dokonalosti, vzápätí som otehotnela i ja. Spontánny a navyše mimoriadne dramatický potrat na konci prvého trimestra bol zlovestnou pripomienkou osudu, že materstvo – s akokoľvek milovanou bytosťou – nie je samozrejmosťou.

Kaliane sa narodila dcéra, rovnako nádherná, graciózna a inteligentná ako Kaliana. Iba teriér trocha žiarlil, keď ma pozvala na návštevu a namiesto nemých pokynov hlasno dvíhala do vzduchu svoj poklad.

Grigorij bol nadšený. Skvelý muž, podnikateľ i otec. Ešte niekoľkokrát sme sa stretli. Na prechádzke v parku. Opäť som mala pocit, že neďaleko zurčí tá dokonalá baroková fontána, čo vás svojou krásou a vznešenosťou núti zhlboka dýchať.

Tentoraz mi bublala v hlave ako hrniec s vriacou vodou ešte dlho po našom stretnutí. Kaliana bola znova tehotná a ako som sa dozvedela od nášho spoločného priateľa Tomáša, onedlho sa im narodil syn.

Mňa čakali ďalšie dva pokusy o dieťa, oba neúspešné. Pamätám si ten sychravý šedý sídliskový večer, keď sme stretli Tomáša. Môj milovaný muž, ja a moje telo ubolené od pokusov o zázrak a moja duša zmietaná nepokojom a smútkom.

Kaliana s Grigorijom sa presťahovali do Viedne. Do väčšieho bytu. Darí sa im. Majú sa dobre. V hmle spomienok sa mi vybavila krásna Kaliana v drobnom kašmírovom svetríku, ako na rukách drží svoju milovanú dcéru.

Bolo obdivuhodné, ako materstvu ľahučko a prirodzene obetovala celú svoju kariéru, svoj život. Akoby netúžila po ničom inom iba starať sa o svoje deti, o svoju rodinu.

Závidela som jej. Vlastne neviem, či to bola závisť alebo smútok taký veľký, že mi zatemnil všetky zmysly, zovrel moje hrdlo a dusil ma tak intenzívne, že som nedokázala vnímať toľko iných vecí okolo seba. Prepadal ma náhle a neočakávane.

V noci sa mi snívali sny o mŕtvych deťoch, ktoré nemôžem dojčiť, no nechcem ich pustiť z náručia. Prichádzal ku mne môj mŕtvy otec, ktorý to mimochodom v živote nikdy neurobil, držal ma okolo ramien a usmieval sa na mňa, akože je všetko v poriadku.

Ako pre každú ženu, ktorá nemôže mať deti, bola i pre mňa menštruácia vždy sarkastickou pripomienkou nezmyselnosti a prázdnoty. Našťastie som nikdy, ani na minútu neskĺzla do priepasti zmätenej mysle, že načo sú vám prsia a aký je vôbec zmysel života bez detí....

V medicínskej terminológii som s pochopením partnera traumu zo sterility zvládla úspešne, bez medikamentov i následkov.

Na Kalianu som takmer zabudla. Ako fotografia zo starého albumu sa mi občas vybavila jej pokojná, melancholická tvár a možno ma jemne pichla pri srdci myšlienka, že ona je mama. Že má všetko. Neviem, nemyslím si, že to bola závisť, no myšlienka, že byť na jej mieste musí byť ako žiť v nádhernom sne, určite nenapadla len mne.

Musela sa natískať každému, kto ich poznal. Posledná správa od Tomáša bola nejasná. Dievčatko sa má vynikajúco, chodí na balet a je mimoriadne nadané.

Chlapec mal akési zdravotné problémy, no každý máme niečo. Tomáš prišiel po autonehode o oko, mal silné bolesti a starostí viac, než zvládal, tak sme o spoločných známych hovorili len krátko.

Sled udalostí, ktoré sa odohrali po niečo viac ako desiatich rokoch od nášho prvého stretnutia bol rýchly, ostrý ako skalpel a doteraz sa nad mojím životom vznáša ako tenučký, takmer neviditeľný čierny závoj so zvláštnym parfumom.

Zjavuje sa tu a tam, pri pohľade na deti, či len tak. Alebo keď do života vpadne nadrozmerné prázdno. Tomáš zomrel, náhle a neočakávane. Teda, aspoň pre mňa. Na pohrebe som do kaplnky videla vojsť ženu, ktorá mi v zlomku sekundy niekoho pripomenula.

Bola drobná, chudučká a mala zvláštny pohľad. Vyrovnaný, pokojný, a predsa akoby neprítomný. Ktosi sa obrátil a zašepkal: „To je strašné. Pred týždňom pochovali dcéru a teraz priateľa.“ Srdce mi zovrelo a v jazve mojich boliestok akoby niekto potiahol ostnatý drôt.

To malé krehké dievčatko, také milované a plné života a hrob? Ako môže najväčší maliar maľovať na také krásne plátno takýmto štetcom? Ukázalo sa, že rán je viac. Presťahovanie sa do Viedne nebol rozmar, ale riešenie po tom, ako lekári diagnostikovali Tinočke leukémiu.

Akoby to nestačilo, chlapec prišiel o obličku. Transplantovaná znamená nielen celoživotné riziko kvôli liekom potláčajúcim silnú detskú imunitu, ale i riziko ďalšej transplantácie. Pokúšam sa predstaviť si Tinku dospelú.

Potom Grigorija, ako ju pevne drží v nemocnici v náručí, bledučkú, so šatkou na drobnej hlávke bez vláskov, až pokým si choroba nevyžiada svoju poslednú krvavú daň, no necítim nič. Nemôžem. Takú bolesť som nikdy necítila.

Zahalí ma ten milosrdný závoj so zvláštnou vôňou. Myslím, že je to vôňa kadidla. Vonia mi ako pevná ruka osudu, ktorý píše príbehy, o spravodlivosti ktorých pochybujeme, odmietame ich, no žijeme v ich pevne stanovenom poriadku a napokon ich v tom lepšom prípade akceptujeme a hľadáme spásu, silu i kyslík na ďalší nádych vo viere, že raz porozumieme.
 


Komentáre