MAMA v behu: Život na zlomenej nohe
Sme dokonalé, všetkého schopné a vždy všetko stíhajúce mamy....hm.
Za jeden deň toho stihneme neúrekom – v práci, doma, v starostlivosti o deti, manžela, psa, kocúra, rybičky v akváriu. A kdesi na konci toho zoznamu sme my. Niekedy nám však osud pripomenie, spôsobom sebe vlastným, že by sme sa nemali až tak snažiť. Že by sme mali spomaliť, lebo máme privysokú rýchlosť...
Svoje o tom vie aj naša čitateľka Hanka, ktorá nám svoju čerstvú životnú skúsenosť podala svojským humorom, za čo jej ďakujeme...
Syndróm dokonalej matky
Zlomila som i nohu úplne najobyčajnejším spôsobom
„Kto ma pozná vie, že skialpinizmu, ani boxu sa nevenujem...“
Aj preto som k úrazu musela prísť prozaickejším spôsobom. Jedného dňa som si tak kráčala po chodbe... Bola to sekunda – noha sa zvrtla a ja som dostúpila na vonkajšiu stranu chodidla... Ozvalo sa síce nejaké podozrivé „chrup“, ale to som, naivne si mysliac, pripísala materiálu obuvi.
„Noha sa začala zväčšovať geometrickým radom...“
O hodinu bola kvôli bolesti úplne nepoužiteľná. To už bol najvyšší čas navštíviť chirurgiu a RTG. Stále, samozrejme, s presvedčením, že o nič vážne nejde. Zlomené som nemala nikdy nič a stále som bola v tom, že takto „smiešne“ sa predsa noha zlomiť ani nedá. (Verte, dá.)
Ja nemôžem mať zlomenú nohu, ja mám dve malé deti
O to väčší bol šok, keď som sa vrátila so snímkami na chirurgiu a dozvedela sa, že: „Pani, je to zlomené,5 – 6 týždňov fixácia, nedošľapovať, potom rehabilitácie!“. Ďalej som v šoku už ani nevnímala. Môj chabý argument: „Ja nemôžem mať zlomenú nohu, ja mám dve malé deti!“ na konečnej diagnóze, samozrejme, nič nezmenil.
V šoku som absolvovala výrobu fixácie, vyfasovala som barly a manžel ma odviezol domov... Dôsledky mi začali dochádzať postupne, ako ustupovala bolesť i šok. Keďže som mamou dvoch dcér – Soňky (6 r.) a Ninky (4 r.), najviac som sa obávala, ako to zvládnu ony, respektíve, ako zvládnem ja ich.
Žena doma: Prečo sú moje baby ufúľané
„A barly?! Osobitná kapitola...“
Kým sa mi ich podarilo nastaviť tak ako treba a trošku som ich začala používať, prešli skoro 4 týždne! Pamätám si na prvý deň, ako som sa ráno zobudila a mala som strašnú chuť na kávu. Ale tá predstava, AKO sa dostanem do kuchyne, koľko síl ma to bude stáť a či sa to vôbec podarí?! Od toľkého rozmýšľania som zaspala...
Našťastie pre mňa (už asi menej pre susedov bývajúcich pod nami), som prišla na super zlepšovák. Na presúvanie po byte som začala používať kancelársku stoličku. Sedela som na nej a posúvala sa zdravou nohou. Čistá paráda! Cítila som sa, akoby som objavila koleso, alebo podobný vynález, ktorý zmenil chod ľudstva! Perfektné na tom bolo to, že takto som dokázala niečo aj odniesť, či vziať si, pretože s barlami sa dá „iba kráčať“. Inak nič.
Keď noha bolí, mama je nútená oddychovať
„Prvé týždne som v podstate čas, kedy som bola sama, prespala, pretože aj výlet na záchod ma zakaždým zmohol ako výstup na Kriváň.“
Keď sa manžel vrátil z práce a deti zo školy a škôlky, snažila som sa im venovať podľa svojich možností. S dcérami som robila predovšetkým aktivity pri stole. Okrem domácich úloh sme veľa kreslili, hrali človečko, pexeso a zdobili polystyrénové vajíčka stužkami, keďže bolo práve pred veľkonočnými sviatkami. Manžel aj deti mi fantasticky pomáhali, čo bolo treba, priniesli, odniesli, aj tú kávu mi urobili.
„Po dvojtýždňovom spánku sa mi podarilo cez deň viac fungovať.“
Fakt je, že som dospala veľa nocí z môjho predošlého života... Aspoň aký-taký bonus v mojej nezávideniahodnej situácii. Noha postupne bolela menej, no čo bolo horšie, vonku začalo krásne jarné počasie, čo mi len zhoršovalo moje nedobrovoľné „domáce väzenie“, z ktorého sa nijako nedalo dostať.
Pohľad cez okno na SAMOSTATNE CHODIACICH ĽUDÍ, ktorí si ani len neuvedomovali, aké je to vzácne a ako im zááávidííím, ma pichal pri srdci... Ale infarkt som si v mojej situácii skutočne nemohla dovoliť, tak som sa to snažila rozchodiť – s barlami, samozrejme. Mala som neuveriteľne veľa času na rozmýšľanie, ktorý som využila na to, čo podnikneme, keď budem môcť chodiť. Naplánovala som pre našu rodinku kopu výletov, návštev, nákupov...
K mojej zlomenej nohe decká pridali angínu a vši!
„Aby toho ale nebolo málo a priveľmi som si nezvykla, že sme sa s novou situáciou ako-tak zžili, o pár dní dostala Ninka hnisavú angínu a Soňka doniesla zo školy vši...“
Nepopieram, bola to celkom zaujímavá skúsenosť, na jednej nohe odvšivovať prudko kučeravé dieťa a popritom sa starať o druhé choré dieťa... Ale aj to sme zvládli. Dnes je to skoro 5 týždňov od úrazu, konečne mám nohu oslobodenú od fixácie, aj keď zatiaľ málo funkčnú.
Ale verím, že s rehabilitáciami a vlastným úsilím sa dám v krátkom čase do poriadku a že si tento zážitok už nikdy nezopakujem... Fakt ho nikomu neprajem.
Žena doma: Som lenivá mama
„Ale, ako to vždy býva, najväčšie obavy majú mamy, ako novú situáciu zvládnu deti.“
A ako to skoro vždy býva, deti to, samozrejme, zvládli úplne v pohode. Prijali ako fakt, že som dočasne imobilná a musím povedať, že im a aj mne to vlastne prospelo. Mne preto, aby som prestala riešiť každú špinku na podlahe, fliačik na kachličke a deťom preto, že som im konečne umožnila viac „sa osamostatniť“ a zvýšiť u nich počet zvládnutých samoobslužných a iných činností.
Zistila som napríklad, že moje štvorročné dieťa nemá žiaden problém vybrať si z chladničky jogurt, zamiešať si ho a po zjedení po sebe upratať, zaliať si cereálne guľôčky mliekom, alebo nahádzať bielizeň do práčky. Že moja staršia dcéra bez problémov naplní umývačku, vynesie smeti, či pripraví kávu z kávovaru. Kým som si nezlomila nohu, nemali ani šancu, pretože som ich takmer k ničomu nepustila...
Poučenie pre mňa: nechať deti viac skúšať, čo dokážu, nerobiť všetko za ne, len preto, že je to rýchlejšie, či lepšie urobené... Pretože mať byt vo vzornom stave nikdy nenahradí tú hrdosť a radosť v detských očkách, keď sa im po prvýkrát podarí napríklad otvoriť jogurt, či natrieť hrianku maslom.
Mama, spomaľ (trochu)
A ešte jedno ponaučenie pre mňa: „Pomaly, aj keď len po chodbe, ďalej zájdeš.“ Hoci, nikdy nevieš...
Hanka
Máte aj svoj príbeh? Chcete sa vyrozprávať, poradiť, či inšpirovať ostatné ženy? Napíšte nám. story@orbisin.sk