Verila som v zázrak a zázrak sa stal...

Mimomaternicové tehotenstvo

Otehotnela som hneď po sobáši, ale onedlho sa objavili silné bolesti. Radosť sa striedala so strachom. Môj lekár povedal, že musím ísť do nemocnice. Tam mi hneď potvrdili mimomaternicové tehotenstvo a rýchlo ma operovali.

Toto sa zopakovalo dvakrát v roku 1998, v júli druhé mimomaternicové a toho istého roku v októbri ďalšie (a s tým spojené následné operácie). Bolo to práve v čase, keď som mala ísť na prefuk vajcovodov. Sami lekári nechceli veriť, tri mimomaternicové  tehotenstvá. Ťažko sa to opisuje...

„Mala som za sebou už tri operácie, ale neklesala som na duchu...“

Nechcela som prestať veriť...

Stále som verila, že dieťatko budeme mať. Niekde v srdiečku som to cítila, preto som to nevzdávala. Samozrejme, doktori mi už po prvej operácii povedali, že ja už deti nebudem mať, ale ja som odvtedy otehotnela ešte dva razy, tak som im neverila.

Prečítajte si: Dieťa? Áno, ale nie za cenu straty zdravia a manželstva...

S manželom sme snažili o bábätko ďalej. Podarilo sa mi po štvrtýkrát otehotnieť a pomyslela som si: „Tak čo, páni doktori, zasa ste sa pomýlili.“ Išla som k môjmu gynekológovi a on ma hneď poslal do nemocnice. Hoci som tam za posledné roky bola viackrát, na pocite pohody mi to nepridávalo... Nechali si ma tam na pozorovaní.

„Po pár dňoch som však skolabovala a štvrtýkrát sa zopakovala smutná realita – mimomaternicové tehotenstvo a následná operácia.“

Viete, tak veľmi som poslednýkrát verila, že je všetko tak, ako má byť... Nebolo... Toto všetko som zažila v roku 2001 v máji. Po tejto štvrtej operácii som sa začala strašne báť a prestala som si veriť. Zanechalo to veľkú ranu v mojom srdci...  

Prežila som štyri mimomaternicové tehotenstvá. Každé z nich bolo jedinečné, to znamená, že každé tehotenstvo som mala iné pocity, iné bolesti a inú traumu po operáciách. Sú to pre mňa veľmi hlboké zážitky, ktoré prinášajú do duše strach, bolesť a prázdnotu, ktorú som počas nich a po nich cítila.

„Mám skvelého manžela, ktorému som po týchto operáciách navrhla rozchod, lebo som si myslela, že už nikdy nebudem mať deti a on deti zbožňuje.“

Ale on mi povedal, že ma ľúbi a chce so mnou ostať stále, v dobrom, aj v zlom. Nevzdal to ani on.

Túžba po bábätku nás neopustila

A tak prešlo päť rokov. Za ten čas sa rany trochu zocelili a mňa znovu chytila túžba po bábätku. Hľadala som pomoc na internete, ale v podstate som ani nevedela, čo som hľadala. Napísala som len do vyhľadávača „chceme dieťatko“. A tak som našla na internete skupinku žien, ktoré sa tiež snažili o bábätko a nedarilo sa im, a tak som sa pridala k nim. Týmto žienkam vďačím za veľkú podporu, vďaka ktorej sme sa s manželom rozhodli pre umelé oplodnenie.

„Prvýkrát sme to skúsili v máji 2007. Doktor nenašiel u nás žiaden zdravotný problém, ani prekážku na otehotnenie...“

Tak sme hneď šli do toho. Ale... Naše prvé umelé oplodnenie sa skončilo biochemickým tehotenstvom (ide o veľmi skoré tehotenstvo, na ktoré poukáže iba zvýšený hormón HCG, ale pri ultrazvukovom vyšetrení sa nepotvrdí).

Ani neviem, či som ešte žila, vlastne iba prežívala. Nasledovali ešte dve umelé oplodnenia a KET-y (kryoembryotransfery – prenos rozmrazených embryí do maternice). Veľa nádeje, ktorá vždy zhasla.

Otehotnela som ešte v roku 2008, no skončilo sa to potratom v 9. týždni tehotenstva. Neopísateľná bolesť a pocit prázdnoty.

„Iní by sa možno vzdali, ale ja nie...“

Netušila som, kedy a kde sa naša cesta za bábätkom skončí. Vedela som iba, že ešte nie je koniec. Tam „kdesi“ na nás čakalo naše dieťa.

Umelé oplodnenie bolo našou nádejou

Rozhodli sme sa znovu skúsiť umelé oplodnenie, ale tentoraz nie na Slovensku, ale v Brne. Tam sme absolvovali dvakrát IVF (in vitro fertilizácia – oplodnenie mimo tela, v „skúmavke“) a dvakrát KET.

Prečítajte si: Lekár radí: riziká asistovanej reprodukcie

Posledný zákrok prebehol v marci 2013. V mysli mi vtedy prebehlo, že je to už poslednýkrát, že to už nemôžem viac siliť. Mala som už svoj vek a aj keď s veľkou bolesťou v srdci, vedela som, že nastal čas skončiť...

„Išli sme na vklad a doktor nám oznámil, že máme nádherné embryo, krásne sa delí a vyvíja.“

Manželovi som vtedy povedala: „To je náš chlapec!“ A aj je. Volá sa Janík (po manželovi) a po bezproblémovom tehotenstve prišiel na svet 2.11.2013 o 14:10 hod. s mierami 49 cm a 3 290 g.  Dokázala som to, máme synčeka! Zdravého a nádherného!

Nič, čím som si prešla, neľutujem. Veľmi mi pomohli žienky s rovnakým osudom, navzájom sme sa podporovali a dodávali si silu, aj sme si spolu poplakali po nekonečných neúspechoch. Ďakujem im za podporu a pozdravujem moje virtuálne kamarátky „z jednej lode“ – z internetového mamičkovského fóra.

„Čo môže byť v živote krajšie, nežnejšie, silnejšie a nezabudnuteľnejšie, ako držať v náručí svoje dieťatko?“

Starať sa on, deliť sa s ním o jeho radosti i starosti, hladkať ho, objímať ho, láskať ho, milovať ho a dávať mu toľko lásky, koľko sa nachádza vo vašom srdiečku a aj viac... Nič krajšie som v živote nezažila...

Inga