Váš príbeh...

6.4.2011 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Opäť vám prinášame jeden z vašich listov...

Milá redakcia časopisu Mama a ja, keď som si prvýkrát kúpila a prečítala Váš časopis, rozhodla som sa, že Vám napíšem, aj keď je možné, že môj príspevok nezverejníte. Bolo to tri mesiace po tom, ako som porodila svoje prvé dieťa a musím povedať, že som tam našla veľa článkov, ktoré ma potešili, povzbudili a priviedli k tomu, že prispejem aj ja.

Začala by som tým, že každú ženu, ktorá túži byť matkou, poteší správa, že je tehotná. Tak to bolo aj v mojom prípade, keď sme sa s manželom dozvedeli túto úžasnú správu. Bolo to asi trištvrte roka, čo sme sa po svadbe o to snažili, preto sme boli veľmi radi, že sa nám to podarilo. Tehotenstvo prebiehalo bez veľkých ťažkostí, môžem povedať, že som si toto obdobie veľmi užívala a doteraz naňho rada spomínam. No predsa asi v polovici sme sa dozvedeli niečo, čo otriaslo naším svetom. Pri odbere krvi nám vyšiel pozitívny skríning na Dawnov syndróm a ráštep chrbtice. Veľmi som sa preľakla, no mnohí ma ubezpečovali, že takýto výsledok má veľa žien a nič im na koniec nezistia. Po konzultácii s genetikom sme podstúpili 3D USG, kde nám s veľkou úľavou nezistili nič z toho, kvôli čomu sme tam šli. Ale predsa tu bolo niečo nečakané. Doktor zistil, že naša malá dcérka nemá dostatočne vyvinutú pravú ruku. Bol to hrozný šok. Bolo to presne na prvé výročie našej svadby. Trvalo to asi týždeň, kým sme sa z toho ako tak spamätali a prijali to ako fakt. V našom prípade bola interupcia úplne vylúčená. Ťažko sa dá slovami opísať, ako sa v takej situácii človek cíti. Je to veľký bôľ, úplná bezmocnosť. Veď kto nechce mať zdravé dieťa?

Pochopia to hádam len tí, ktorí to sami zažili. No čas sa postaral o to, aby sme sa s tým úplne zmierili. Mesiac pred pôrodom sme mali trochu obavy, ako sa budeme cítiť, keď ju uvidíme, ale aj tak sme sa veľmi tešili. Sama som toto obdobie prežívala s veľkým očakávaním a radosťou, že budeme rodičia a že si budeme užívať každú chvíľu, ktorá príde. Myslím, že to asi podobne prežívajú všetky matky, hlavne tie, u ktorých to dieťa je očakávané. Skoro každá žena mi vravela, aby som si tie prvé mesiace užila, lebo trvajú krátko a je to jedno z najkrajších období dieťaťa. Už som sa nemohla dočkať. No realita ma priviedla do úplne iného vnímania. Nebolo to preto, že máme telesne postihnuté dieťa. Na toto sme boli s manželom pripravení a na počudovanie celého gyn. – pôr. oddelenia sme práve toto znášali úplne bez problémov. Vtedy som si povedala, že bolo naozaj veľmi dobré, že sme sa to dozvedeli ešte pred narodením našej dcéry.

Problém bol v tom, že som odmalička veľmi emocionálne založená a preto sa asi u mňa vyvinula popôrodná depresia. Možno nie taká, ktorú by bolo potrebné liečiť liekmi, ale v každom prípade dosť silná na to, aby som na obdobie prvých troch mesiacov nespomínala práve v dobrom.

Už v nemocnici som začala mať stavy neskutočnej neschopnosti. Všetko bol pre mňa problém, z ktorého som mala záchvaty plaču. Hádam len kúpanie a prebaľovanie som zvládala, aj to len vďaka tomu, že som zdravotná sestra a ešte počas praxe som sa to naučila. Mala som hrozný strach, čo bude doma. Najväčšiu starosť mi robilo dojčenie.

Marta bola dosť spavá, keďže mala slabú novorodeneckú žltačku, nevládala ťahať a nemala som veľa mlieka. Všetci ma ubezpečovali, že doma sa to spustí. Neverila som tomu. No bola to pravda, hneď, ako som prišla domov, prsníky sa mi naliali. Asi naozaj majú dosť skúseností s takými hysterkami, ako som bola ja. Veľmi som sa preto hanbila, pretože som zdravotníčka a veľa ľudí ma v nemocnici poznalo. No nedalo sa to ovplyvniť, ten môj vnútorný stav bol ako kliešť, ktorý nejde von.

Keď som ešte pred pôrodom počula o popôrodnej depresii, vravela som si, že mne sa to nemôže stať. Verila som, že to celé postupne doma zmizne, že je to tzv. popôrodné blues a mne bude už konečne lepšie. No nestalo sa, ťahalo sa to deň po dni. To, že som matka, som si vôbec neužívala ani neuvedomovala, chcela som vrátiť všetko späť. Bolo to strašné poznanie, keďže som sa na dieťa tak veľmi tešila. A najhoršie bolo, že nech som robila čokoľvek, nedalo sa to v mojom vnútri zmeniť.

Potom som sa pýtala niektorých mojich známych, či aj ony neprežívali niečo také. Až potom sa niektoré priznali, že mali podobný problém. Ale že po čase to prešlo a teraz na to už zabudli. Hnevala som sa. Tak potom prečo mi všetci radili, aby som si to užila?! Škoda, že sa slovami nedá opísať, čo človek v takom stave prežíva. Je to hrozná bezmocnosť. Uvedomujete si, že máte dieťa, ktoré je vaše, treba sa o neho postarať, je na vás úplne závislé a nedá sa odložiť alebo darovať niekomu inému a napriek tomu chcete utiecť. K tomu sa pridá únava z prebdených nocí, prípadne problémy ako sú novorodenecké koliky, ktoré trvajú približne tri mesiace. Bolo to tak aj v našom prípade. A koniec - koncov, ani tá malá rúčka mi nebola úplne ľahostajná.

Z ostatných vyšetrení sa nenašiel žiadny iný problém, čomu sme sa veľmi tešili. Hádam ešte to, že tiež pravé uško je menšie a možno aj nedoslýchavé, no to sa ešte celkom nevyšetrilo. A museli sme nosiť ortopedické remence, pretože ani pravý bedrový kĺb nebol úplne v poriadku. Takže popri tom všetkom sme ešte boli aj pravidelnými návštevníkmi nemocnice – ortopédia (kde som ešte pred materskou pracovala, čo mi dosť pomohlo), ORL, neurológia, rehabilitácia, keď mala koliky, tak aj gastroenterológia, no a všeobecný lekár.

Posledná bodka k tomu všetkému bolo dojčenie, ktoré nebolo vôbec jednoduché. Tri mesiace sme sa trápili a zdalo sa, že to malej vôbec nestačilo. A pretože mala tie nešťastné koliky, tak som ja jedla len veľmi obmedzené jedlá. Z toho sa pokazil žalúdok mne, cez vianočné sviatky som bola dvakrát na pohotovosti kvôli žalúdočným kŕčom a na Silvestra som ešte stihla absolvovať gastroskopiu, čo vôbec nebolo príjemné.

Tak sa stalo, že som s dojčením skončila aj napriek všetkým možným radám. Bolo to pre nás obe viac stresujúce ako príjemné, tak som sa rozhodla, že sa už nebudeme trápiť. Odvtedy, čo som prešla na umelé mlieko, z našej dcéry sa stala veselá priberajúca guľka a ja, keďže som začala normálne jesť, žalúdočné problémy mi skončili. Vyčítala som si, že som ju nedokázala dlhšie dojčiť, keď som nakupovala potraviny pre seba, mala som výčitky, že ona musí jesť umelé mlieko, ale potom som si povedala, že som urobila všetko, čo sa dalo a doteraz sa ubezpečujem tým, že tie dnešné mlieka nie sú až také zlé. V každom prípade by som len chcela upokojiť mamičky, ktoré majú podobné problémy, aby sa netrápili, keď nezvládnu dojčenie. Všetky tie články o ňom sú síce pravdivé a pekné, ale keď to raz nejde, tak to nejde. Stresovať sa kvôli dojčeniu či nedojčeniu, to nepridáva na nálade ani matke ani dieťaťu.

S týmito všetkými problémami som prežívala deň po dni. Je to hrozný stav, kedy si myslíte, že to už nikdy neskončí, aj keď vás všetci presviedčajú, že to tak nebude stále. K tomu všetkému chcete to dieťa milovať a akosi to nejde. Neviem, či som to dostatočne opísala. Možno niektoré z Vás, po prečítaní týchto riadkov, si poviete, že to hádam ani nie je možné, že som nejaká macocha. Verte mi, aj ja som sa tak cítila a vôbec mi to nepridávalo na energii. Pochopia ma hádam len tie, ktoré to tiež zažili.

Je to stav, kedy si neviete pomôcť. V takom prípade je veľmi dôležité, či máte oporné body. Ja som ich našťastie mala, môj manžel, mama a vôbec celá rodina mi veľmi pomohli, aj keď sami nevedeli ako. Stačilo, že stáli pri mne a nič mi nevyčítali. Keď som si niekde čítala, ako niektoré matky, a dokonca aj tie, ktoré materstvo nečakali, prijali svoju novú rolu bravúrne, myslela som, že som skončila.

Rozmýšľala som už aj nad odbornou pomocou, no potom, akoby zázrakom, všetko sa skončilo. Dni začali ubiehať bez stavov zúfalstva a plaču a ja som si konečne vydýchla. Aj keď je pravda, že ešte aj teraz sa mi niekedy stane, že mám horší deň, ale to bolo aj pred tým, ako som mala dieťa, takže to vnímam ako fakt. Som šťastná, že sa teraz s mamou smejeme na niektorých skutočnostiach, ktoré sme spolu prežívali predtým.

Začínam si materstvo aj svoju najdrahšiu dcéru užívať. Ešte stále sa celkom necítim ako mama, ale teraz už viem, že všetko prejde a postupne, ako malá Marta rastie, prináša mi do denného stereotypu nové radosti. A samozrejme aj starosti, ale na tie už veľmi rýchlo zabúdam. Trvalo to asi 4 mesiace, kým som si zvykla, že si život nemôžem plánovať bez nej, pretože predtým som mala rada, keď bolo všetko tip – top. Dnes sa všetci vytešujeme z každého pokroku našej Martušky a už teraz vieme, že to bude múdre a šikovné dieťa, aj napriek jej hendikepu. Je to naše slnko, ktoré nám presvetlí každý deň, aj keď je ťažký a namáhavý.

Týmto chcem povzbudiť všetky mamičky, ktoré sa trápia, či už depresiou, postihnutým dieťaťom alebo neúspešným dojčením, aby vedeli, že nie sú samé.

Tiež chcem poďakovať môjmu manželovi (najlepšiemu na svete), mame, svokre a všetkým, ktorí mi pomáhali a stále pomáhajú. A v neposledom rade aj Vám, milá redakcia, že týmto spôsobom pomáhate všetkým mamám na Slovensku.

S pozdravom Vaša čitateľka Tereza z Popradu.

 

Milá Tereza, život vás postavil pred skúšku, ktorú ste nakoniec zvládli. Vo Vašom prípade čas a rodina pomohli zahojť stav, ktorý verte, že dôverne pozná mnoho iných mamičiek. Stavy beznádeje a zúfalstva vystriedala radosť z dcérky a pocit, že materstvo si konečne užívate. Ďakujeme za všetky mamičky v podobnej situácii za Vaše slová a želáme Vám slnečné dni plné lásky a šťastný, radostný život.

Zažili ste aj vy popôrodnú depresiu? Ako ste sa s ňou popasovali, čo zabralo u vás? Napíšte nám o tom!