Trampoty s hnačkou

Po dlhšom čase sa mi dostal do rúk Váš časopis, v ktorom ma zaujal článok o prieskume podpory dojčenia na Slovensku. Volám doma na babku: „Píšu, že či je dobré mať doma v zásobe škatuľu umelého mlieka.“ Spolu sa už len smejeme, že na 1000% áno a aj s dojčenskou flašou a rôznymi cumlíkmi.

Ale pekne po poriadku. Tu je môj príbeh:

Doma nás je plný dom. Ja, môj manžel, naše krásne detičky: 2,5 ročný Martinko a 3 mesačný Tomáško, manželovi rodičia: dedko s babkou a švagrinká Evinka. V jeden krásny štvrtkový deň, ktorý sa opäť točil okolo detí, prania, žehlenia, upratovania ... som začala mať problémy so stolicou. Dvakrát ma prehnalo na záchod, ale nevenovala som tomu žiadnu pozornosť. „To je určite stres,“ vravela som si. Ešte sa rýchlo pochystať s Tomáškom do ortopedickej ambulancie, kde som bola objednaná na kontrolu nožičiek. Aj tam som si bola „obzrieť“ dvakrát  WC-ko, ale zatiaľ to bolo O.K. Dožičila som si liter studenej malinovky v rámci doplnenie tekutín, lebo som Tomáška plne dojčila a aj pri hnačke sa má veľa piť. Ale, keď som cestou domov musela klopať našej známej na dvere, že nech ma ratuje, lebo musím ísť súrne na záchod, až mi bolo do odpadnutia, tušila som, že niečo nie je v poriadku.   

Doma ma chytili brušné kŕče. Snažila som sa veľa piť, (tentoraz už len teplý čaj) ale to, čo som vypila, už aj zo mňa letelo von - „samá voda“. Napadlo mi, že sa môžem rovno presťahovať na záchod.

Večer som už polomŕtva zaľahla do postele s horúčkou 38,5°C. „To mi prejde,“ ubezpečovala som vystrašených domácich, „dám si čierne uhlie a do ráno som fit.“ Ale v noci, keď sa vo mne pocit smädu a suchosť v ústach len zvyšoval a pri pár glgoch čaju ma už začalo naťahovať aj na vracanie, vedela som, že si sama nepomôžem a vytočila som najbližšiu pohotovosť.

Pani doktorka skonštatovala, že musím ísť okamžite do nemocnice, na infúzie.
„Ale, veď ja mám doma 3 mesačné dieťa, ktoré dojčím, veď ja nemôžem od neho len tak odísť,“ namietala som.
Doma sme nemali žiadne dojčenské mlieko a nemali sme ho ani v noci kde kúpiť (pohotovostná lekáreň je otvorená len do 20 hodiny). Ja som si mliečko do zásoby neodstriekavala, lebo som na to pri dvoch deťoch nemala čas (pri Martinkovi som ho mala v zásobe plnú mrazničku, a vôbec som ho nevyužila).

Bola polnoc a u nás doma bol poplach.
„Čo len ideme robiť?!“ zúfalo som sa pýtala.
Pani doktorka nám zatelefonovala, že môžme dať malého Tomáška na pozorovanie do nemocnice, na „detské“. Súhlasila som, obávala som sa totiž, či som ho svojim mliečkom nenakazila.

„Ale Pane Bože, niekto musí ísť s ním, samého ho tam nemôžem nechať,“ nástojila som. Po bleskovej porade manžel zrušil plánovaný služobný výjazd, že ostane doma so starším Martinkom, švagrinká musela ísť ráno do práce a ostala už len babka, ktorá hrdinsky povedala, že pôjde ona. Nastalo šialené balenie troch ľudí. Hlavne nezabudnúť odsávačku materského mlieka a mastičku na bradavky. Babka mohla ostať v nemocnici s malinkým. „Super,“ vydýchla som si.

Ani som sa nerozlúčila, len som sa rýchlo so slzami v očiach pobrala na infekčné. „V prvom rade sa musím sa dať doporiadku,“ povzbudzovala som sa.
Na oddelení mi ihneď nasadili infúzie. „Keď sa váš stav stabilizuje, stolica sa upraví a budete sa cítiť dobre, môžte ísť domov,“ informovali ma. „Tak za dva dni by ste mali byť v poriadku, ale ešte si musíte počkať na výsledky zo steru, aby sme vedeli, čo hnačku spôsobilo, či budete môcť pokračovať v kojení, alebo bude potrebné preliečenie.
Ale čo budete robiť s mliekom?“ spýtali sa ma.

„Odsávať, odsávať, odsávať. Ani za svet sa nevzdám dojčenia. Staršieho synčeka som dojčila 18-mesiacov a s Tomáškom to dokážem tiež,“ odhodlane som vyhlásila.
Ja totiž považujem materské mliečko za také tekuté biele zlato, najlepšie čo môžte bábätku dať. A ten nádherný pocit pri kojení, keď si drobček slastne mľaská, až híka, a keď dopapá, usmeje sa a svojimi očkami povie: „Aké bolo vynikajúce to Tvoje mliečko, maminka.“

V žiadnom prípade sa nevzdám dojčenia, vravela som si.
A tak začal môj maratón v odsávaní mliečka.
V trojhodinových intervaloch som si odstriekavala na striedačku raz pravý, raz ľavý prsník. Keď spolubývajúce počuli zvoniť môj mobil, pýtali sa:
„Zase ideš dojiť?“
„Hej, zase, odsávačka je hladná“, odpovedala som s úsmevom.

Mali sme veselo, čo ma udržiavalo v relatívne dobrej nálade. Nepripúšťala som si žiadny stres, veď to je na stratenie mliečka ten najlepší recept. Náladu mi vylepšila aj správa, že Tomáško je v poriadku a bol na druhý deň prepustený z nemocnice domov. Manželovi poradili, aby kúpil hypoalergénne mlieko. Chvíľu trvalo, kým si malinký zvykol na flašku a novú chuť mliečka, ale podstatné bolo, že sa neplakal a najedol sa.

Nemocničná hladovka.
Tri dni som držala brutálny pôst: na raňajky dva suché rožky, na obed suché zemiaky a večer suchá ryža s mrkvou, počas dňa infúzie a litre čaju. Tri dni boli mojou náplňou práce rýchle behy na WC (niekedy skoro aj s infúziou), nekonečné umývanie rúk a neustále odsávanie mliečka, až som mala stŕpnuté ruky. Infúzie mi udržiavali normu - 100 ml mliečka z každého prsníka, s čím som bola nadmieru spokojná, ale trápil ma hrozný hlad (dojčiace mamičky určite vedia čo sú to nočné útoky na chladničku a nielen nočné.....).

V nedeľu, na vizite som len tak zo žartu utrúsila, že asi podplatím sestričku, aby mi išla kúpiť do bufetu suché rožky, lebo umriem od hladu. Stalo sa a bolo mi to takmer osudné. Čerstvé pečivo urobilo svoje. Večer som dostala také brušné kŕče, že som bola viac na záchode ako na izbe a k tomu sa mi ešte v stolici objavila krv. Prepadla ma panika. „To čo má zase znamenať?! Čakám na zlepšenie a nie na zhoršenie stavu!“ Keď som išla po radu za sestričkou, bola som už taká zoslabnutá, že som od únavy skoro odpadla na chodbe. Zo stresu ma opäť chytila vodnatá hnačka.....

Bola som na smrť vyčerpaná. „Tak toto už nezvládnem“, rozplakala som sa, „umieram.“ Ešte v noci o jednej som posielala manželovi rozlúčkovú SMS.
„Bojuj, nesmieš to vzdať,“ začalo vo mne niečo biť na poplach, „veď ty si bojovníčka, vytrvalec, vždy si mala úžasne pevnú vôľu...“
A tak som zaspávala opäť s infúziou a odhodlaním prebojovať sa k víťaznému koncu.

„A vy ste ešte nestratili mlieko?“, čudovala sa v pondelok ráno pani doktorka. „Ešte nie,“ odpovedala som, „ale už si odsajem z každého prsníka len 20 ml mliečka, z čoho by sa môj drobček asi nenajedol.“ Šeptom a so slzami na krajíčku som jej povedala:
„Keď žena nadojčí svoje dieťa, stratí toľko energie, ako keby zabehla 1500m. Ako mám ja zabehnúť 1500m v mojom stave?“

Bola som vysilená, vyčerpaná a bez akejkoľvek energie bezvládne ležiaca na posteli.
„No, to Vás musíme posilniť,“ skonštatovala a dostala som opäť ďalšie infúzie.
Večer sa môj stav konečne začal pomaly zlepšovať. Zmenila som interval odsávania mliečka z 3 hodinového na 6 hodinový s odstriekaním obidvoch prsníkov naraz, aby som načerpala aspoň trochu síl. Stolica sa mi postupne upravovala, krvácanie prestalo (bola to len prasknutá horúčkou a dehydratáciou oslabená taká nepodarená žilka, juj, koľko mi len nahnala strachu.)

V utorok ráno, keď sa mi nechcelo pustiť mliečko z prsníka a nepomáhala už ani „vypozeraná“ fotka Tomáška v mobile som povedala na vizite:
„“Balím kufre“, idem domov rozbehnúť laktáciu“.
„Môžte ísť,“ na moje veľké prekvapenie povedala pani doktorka, „už prišli výsledky zo steru, ktoré nepotvrdili žiadnu infekciu ani virózu, teda, môžte smelo dojčiť ďalej.“
„Hurá, idem domov,“ telefonovala som našim. Hnačku mi spôsobila pravdepodobne dietologická chyba, niečo mi zaškodilo.
„To čo si pojedla, že ti bolo tak hrozne zle?“, nechápavo krútili hlavami. Ocino hneď našiel príčinu:
„To máš preto, lebo si nedáš aspoň sem-tam „do kališka“, prehriať a vydenzifikovať žalúdok. Počas tehotenstva a dojčenia sa totiž zo mňa stal totálny abstinent, ale po tejto nepríjemnej skúsenosti to asi prehodnotím a občas si dám trošku „do nosa.“

Doma som s „malinkou dušičkou“ ihneď brala Tomáška na kojenie.
 „Janka, ty sa tu trápiš, ale už sa ti neprisaje. Ak mu dali raz cumeľ, už sa ti nechytí, je to skoro už 5 dní, “ vynáralo sa mi v mysli, čo som v nemocnici počúvala od „spolubývajúcich“.
„Ale, chytí sa, veď pil z cumlíka s malilinkou dierkou,“ váhavo som s nimi nesúhlasila.
Akú len mali krutú pravdu. Keď som si priložila malinkého k prsníku iba cuckal, vôbec nesal.
„A máš mlieko,“ pýtala sa babka?
„Mám, trošku, ale ťažko sa mi púšťa, musí riadne ťahať,“ odpovedám. Ale na to už môj chrústik nebol zvyknutý.
„Choď mu urobiť umelé mliečko,“ vravím jej nešťastne, „uvidíme neskôr, skúsim mu dať papať v spánku, možno sa lepšie prisaje a dovtedy sa mi aj prsníky nalejú.“
„Neboj sa,“ povzbudzovala ma babka, „navarím ti slepačiu polievku, tá Ťa postaví na nohy. A to, že nebudeš kojiť, život sa tým nekončí, veď malý neumrie od hladu.“ Ale s touto myšlienkou sa dá len ťažko zmieriť.
„Ja som to celé zničila,“ chytila ma depresia, „malinký tak krásne pil, mocnel a bol zdravý ako buk a ja som takto prišla o hotové mliečko.“
Po chvíľke som opäť zaťala päste: „Nie, nevzdám to! Verím, že sa mi to podarí!“

A tak som začala ďalší boj.
Len čo Tomáško chytil bradavku a trochu pocuckal, hneď si ju aj z ústočiek vytiahol a začal sa srdiť a tak dookola, až kým nezačal riadne plakať.
„Miláčik, už je to len na tebe, musíš sa snažiť,“ dohovárala som mu. „Tri mesiace si pekne papal a za päť dní to ideš zabudnúť?“
Tri dni sme sa trápili a plakali spolu, ja a môj synček. Stále som ho mala pri sebe a kojila som ho aj každú hodinku, aj v noci, čo ma veľmi vyčerpávalo. Len večer, keď išiel spinkať, som ho dokŕmila umelým mliečkom z flaše (najskôr lyžičkou, ale potom rezignovane z flašky). A veľa som pila, počas celých 24 hodín.
Ako sa mi začali vracali sily, mala som čoraz viac mlieka a z Tomáškovho cuckania sa začalo pomalinky stávať pekné sanie.

„Vyhrala som,“ jasala som v piatok od radosti, „drobček opäť krásne papá a mliečka mám ešte viac ako predtým.“ nadšene som všetkým oznamovala.
Nesmierne šťastná som sa vybrala na prechádzku, trochu sa vyvetrať, až kým som neskončila v novinovom stánku, kde som si kúpila po dlhšej dobe Váš úžasný časopis plný krásnych článkov a cenných rád (odoberala som ho 2 roky), v ktorom ma zaujal článok o prieskume podpory dojčenia na Slovensku...

„Prečo mi dal najvyšší Pán na plecia tento kríž,“ uvažujem.
„Aby som o tom napísala a touto skúsenosťou povzbudila aj ostatné mamičky, ktoré sa trápia s dojčením?“ Možno. Určite však viem, že som dostala silu a vytrvalosť trpezlivo ho niesť, za čo mu úprimne ďakujem.

A čo na záver?
P.S.1 Chcem sa poďakovať mojej zlatej babke, Evinke, dedkovi a manželovi, za to, že sa mi postarali o detičky a tiež o celú domácnosť. Týmto mi umožnili plne sa venovať len naštartovaniu dojčenia a tiež nazbieraniu nových síl do ďalších bitiek a bojov, ktoré ma ešte len v tomto pestrom živote čakajú.  
„Zo srdca Vám ďakujem, bez Vašej pomoci by som to nezvládla.“

P.S.2 Myslím aj na moju sestru Danku, ktorá práve doma dojčí svojho novonarodeného anjelika Andrejka. „Danka, držím Ti palce, vydrž čo najdlhšie!“ 
 
P.S.3 Prihováram sa aj Vám milé mamičky. Dojčite svoje bábätká!
Nedajte sa ničím a nikým odradiť. Ani bolesťou, ani únavou ani žiadnymi inými povinnosťami či nedostatkom času. Bojujte za každú kvapku svojho mliečka! Prekonajte svoje obavy, odstráňte všetky prekážky za svojim cieľom a hlavne to nikdy nevzdajte!
Vydržte dojčiť čo najdlhšie, veď zdravé dieťa je ten najväčší poklad a Vaša najkrajšia odmena.