Spoveď mamy: Realita prišla ako facka
Neprišlo žiadne okamžité precitnutie, nejaký „wow“ moment, kedy sa pozerám na dieťa a som v siedmom nebi. Bola som skrátka na dne svojich síl.
Som Jana, mám 29 rokov a zhruba pred rokom som sa stala mamou malej Emy. Keď sme s Mišom zistili, že čakáme bábätko, bola som nadšená. V hlave som si kreslila krásne scenáre, ktoré som videla kade-tade po sieťach ale aj vo svojom okolí: aká budem krásna, ako budem meditovať, užívať si každý pohyb bábätka so šťastným úsmevom. Realita prišla ako facka.
Keď večer v sprche plačeš
Tehotenské facky
Do piateho mesiaca som prakticky žila s vedrom vedľa postele. Ranná nevoľnosť? U mňa to bolo celodenné zvracanie. Nedokázala som držať v sebe ani obyčajnú vodu. Brala som to ako dočasnú „daň za dieťa“. Pravda bola, že som necítila žiadnu „tehotenskú eufóriu“. Cítila som len, a teraz mi prepáčte všetky šťastné tehuľky, že som permanentne chorá.
Popri tom som bola náladová. Nie ako pri PMS. Ako pri tehu. Ako v situácii, keď neovládate samú seba. Bežné problémy ma dokázali vyhodiť z bežnej prevádzky a pol dňa. Nemala som energiu ozvať sa kamoškám, len som ležala na gauči, pozerala na telefón a nemala síl zdvihnúť sa. Mišo sa snažil navariť, poupratovať, ale zároveň chodil do práce, takže keď večer prišiel domov, mal dosť. Navyše našiel doma mňa. Naštvanú, rozvalenú na gauči, s vybľutými očami a nervami v kýbli. Vtedy mi prvýkrát napadlo, že možno nezvládnem byť takou mamou, akou som chcela byť.
Pôrod: „Všetko bude inak“
Mala som naplánovaný prirodzený pôrod, s klasickou hudbou v pozadí, správnym dýchaním a s mužom po mojom boku. Veď to poznáte :). V reáli to dopadlo asi tak, že som na izbe od bolesti kričala, potila som sa, napínalo ma na zvracanie a nedokázala som vnímať nič okolo seba. V hlave mi bežalo len: „Len nech je Ema zdravá... A nech to už skončí!“ Mišo bol pri mne, držal ma za ruku, ale polovičku času sme sa na seba ani nevedeli pozrieť. Na konci som bola taká vyčerpaná, že som mala v kuse pocit, akoby som omdlievala. Nakoniec mi museli pomôcť nástrihom. Keď som ju po dlhých minútach (mne sa to zdalo ako večnosť) konečne videla, namiesto triumfálneho „áno, zvládla som to“ som cítila len obrovskú úľavu, že je to za mnou. A úprimne? Neprišlo žiadne okamžité precitnutie, nejaký „wow“ moment, kedy sa pozerám na dieťa a som v siedmom nebi. Bola som skrátka na dne svojich síl.
Prvé dni s Emou: Šok, únava a pocit zlyhania
Keď sme prišli domov, bola som dolámaná. Rana po nástrihu bolela, pri každom sadnutí som trpela. Mlieko sa mi spustilo, ale Ema sa nechcela poriadne prisať. Rozplakala som sa pri prvom dojčení, lebo ona revala, ja som mala boľavé bradavky, nevedela som ju dobre chytiť. Cítila som sa neschopná. Najväčší paradox bol, že aj keď som bola vyčerpaná, nevedela som poriadne spať. Stále som v hlave riešila, či Ema dýcha, či jej nie je zima alebo teplo. Vtedy som si hovorila: „Bože, prečo o tomto nikto nehovorí? Prečo sa všade píše len o sladkom voňavom bábätku a materskej láske?“
Moje najväčšie aha momenty
Nie je to láska na prvý pohľad – a je to v poriadku. Priznám sa, naozaj som k Eme nepocítila okamžitú eufóriu, ale skôr obrovskú zodpovednosť. Láska ku nej rástla každým dňom, ale nebolo na "prvý pohľad".
Zo začiatku som chcela všetko zvládnuť sama – ja nakŕmim, ja prebalím, ja poperiem, ja uvarím. Hlavne nech je všetko tip-top. Výsledok? Nervové zrútenie asi po dvoch týždňoch. Mišo musel nastúpiť do práce, mne pomáhala len mama. Až som si uvedomila, že je normálne mať občas „plné zuby“ vlastného dieťaťa. Začala som mame telefonovať častejšie. Povedala mi: „Jani, aj ja som k tebe v noci vstávala so stiahnutým žalúdkom, že už nevládzem.“ To vedomie, že v tom nie som sama, mi pomohlo.
Zo začiatku sme s Mišom neustále riešili, kto je unavenejší a kto robí viac. On mi hovoril: „Ja ťahám celé dni v práci,“ ja jemu: „Ja ťahám celé noci s malou.“ A potom sme si uvedomili, že obaja potrebujeme uznanie. A pomohlo.
Jedno z najväčších prekvapení bol môj odraz v zrkadle pár týždňov po pôrode. Bruško neodišlo hneď, dokonca som mala pocit, že vyzerám, akoby som bola stále tehotná v piatom mesiaci. Občas som závidela iným mamičkám na Instagrame, ako sa hneď dajú „dokopy“ a vyzerajú skvele. Riešila som to s lekárkou, tá mi vysvetlila, že telo sa spamätáva z obrovského hormonálneho náporu a potrebuje čas. Aj to ma upokojilo – prestala som si dávať nereálne ciele, že za mesiac budem ako modelka.
Čo ma v týchto dňoch zachraňuje?
Keď Ema prespala v noci štyri hodiny v kuse, chcelo sa mi plakať od radosti. Konečne som sa cítila ako človek. Keď sa ráno prebudila a začala si mrmľať také tie prvé „grrr, aghh“, až postupne z toho vzniklo niečo ako „mam-mam“, cítila som, že to všetko stojí za to. Zaviedli sme si rituál, že každý večer, keď Mišo príde z práce, ideme na krátku prechádzku s kočíkom.
Ema má teraz 9 mesiacov. Nespí tak, ako by sme prijali, ešte stále sa necítim úplne fit a niekedy mám pocit, že polovicu dňa riešim len jej stravu, plienky a pokusy o lezenie. No naučila som sa niečo dôležité: byť mamou neznamená byť non-stop šťastná a vyrovnaná. Niekedy potrebujem vyjsť von sama, len tak sa prejsť medzi regálmi v drogerke a vrátiť sa. Niekedy s Mišom padneme od únavy o desiatej večer, a to sme kedysi chodili spávať po polnoci. A áno, niekedy si poviem, že by som dala čokoľvek za jednu noc, keď sa vyspím ako predtým. Ale potom vidím, ako sa Ema teší, keď ma ráno zbadá, a zapne, mi, že toto je teraz moja realita.
Nechcem tvrdiť, že je to všetko iba ťažké. Je to aj silné a obohacujúce.
Ak ste novopečená mama (alebo otec) a máte pocit, že vám nikto nerozumie, verte mi, ste v súčasťou komunity ďalších vyčerpaných, no zároveň milujúcich rodičov. Buďte na seba dobrá. Lebo reálny život vás občas prefacká.
-Anka-
