Splnený sen
Opäť jeden z vašich listov...
Som Vašou čitateľkou už druhý rok, a stále sa teším na začiatok mesiaca, kedy mi príde nové číslo. Vždy ho otváram s očakávaním, čo nové sa dočítam, ale najradšej zo všetkého mám príbehy, ktoré píšu čitateľky. Nad niektorými sa dá zasmiať a nad niektorými zase vyhŕknu slzy do očí. Ja by som sa chcela s Vami podeliť o môj skôr ten pozitívnejší životný príbeh.
Keď sme sa s manželom pred viac ako piatimi rokmi brali, boli sme rozhodnutí, že so zakladaním rodiny nebudeme otáľať. Obidvaja sme rodinne založení a máme deti radi, tak sme sa chceli s tým našim bábom tešiť čo možno najskôr. Zdá sa, že sa nám to podarilo hneď, lebo náš malý zázrak sa narodil presne deväť mesiacov po svadbe. Volá sa Jakubko a dnes má už štyri a pol roka. Jakubko nemal ešte ani dva roky, keď som musela nastúpiť do práce. Teda ak som nechcela o ňu prísť. On začal chodiť do škôlky, a aj keď bol najmladší a najmenší, zvládol to výborne. Žiadny plač a slzy, bol natešený, že je medzi deťmi. Po dvoch rokoch som začala uvažovať nad druhým bábätkom. Nechcela som, aby sme mali medzi deťmi rozdiel väčší ako päť rokov. A tak sme sa na jeseň rozhodli, že sa do toho pustíme. Tak sme prežívali jedny z najkrajších Vianoc. Všetkým sme pod Vianočným stromčekom oznámili našu novinu „čakáme bábätko“. Celé tehotenstvo prebiehalo úplne inak ako to prvé. Od februára som bola doma na PN-ke, lebo som mala nízko placentu. Potom ku koncu mi puchla jedna noha a aj tvar bruška som mala inakší. Teraz bolo krásne, veľké a okrúhle, ako keby som zjedla loptu. Neviem prečo som si myslela, že keď je to iné ako predtým, tak to bude dievčatko. Keď som chcela, aby mi na ultrazvuku povedali, že čo to bude, vždy bolo bábo otočené zadočkom. Asi dva týždne pred pôrodom nám povedali, že čakáme chlapčeka.
V tom okamihu som prestala veriť všetkým tým rečiam a poverám o fľakoch na tvári, tvare bruška, zvláštnych chutiach a kadečom možnom. Obe tehotenstvá som znášala inak, mala som rozdielne tvary bruška, rozdielne chute a predsa máme dvoch chlapcov. Teraz nechcem aby to vyzeralo, že sa sťažujem. Vôbec nie. Svojich troch chlapov /vrátane manžela/ nadovšetko ľúbim. Som šťastná keď ich večer vidím ako spokojne spinkajú, že ich nič nebolí, nič im nechýba.
Môže byť krajší pohľad? Veď raz niekto múdry povedal: „Vieš čo je to materinská láska? Keď sa ti tisnú slzy do očí pri pohľade na svoje spiace deti“. A mne sa tisnú skoro každý večer.
Náš druhý poklad sa na svet trošku poponáhľal a narodil sa 1. augusta. Teda tri týždne pred termínom. Veľmi som sa bála, aby všetko dobre dopadlo. Sestričky ma poplašili, že bude predčasne narodený, nedonosený..... Hrozila som sa predstavy, že nebude pri mne, ale v inkubátore. To by som ťažko znášala. Našťastie pôrod netrval dlho, všetko prebehlo bez problémov a malý Tomáško sa mal k svetu. Bol to krásny chlapček, ktorý vážil 3,42 kg a 51 cm. Žiadne príznaky nedonosenosti. Našťastie. Teraz má tri mesiace, veľa spinká, chutí mu papať a všetci máme z neho neuveriteľnú radosť.
A ešte niečo. Po skúsenostiach s prvým dieťatkom som sa rozhodla zrušiť detskú postieľku (Jakubko v nej spal asi 2 noci). Tomáško spáva s nami a je to na nezaplatenie. Žiadne nočné vstávanie, nikto ani nevie kedy papá. Keď sa v noci zobudí na papanie jednoducho si ho pritisnem k sebe bližšie dám mu „didi“ a ležíme ďalej. Vlastne sa nestihne ani rozplakať a dať najavo svoj hlad. Stačí, že sa začne mrviť a ja už viem že je to jeho čas. On sa napapá, poťahá si koľko chce a spinká až do rána. Nevieme čo je to vstávať k postieľke, svietiť, behať s fľaškami po byte a vďaka „pamperskám“ sa v noci ani neprebaľujeme a ani nevieme čo je to kolika. Takto sa nebudí ani manžel ani Jakubko, ktorý má v našej spálni svoju „dospelácku“ posteľ. Ráno sme všetci vyspatí a čerství ako rybičky, čo je veľmi dôležité. Zatiaľ nevieme čo je to nervozita a únava z prebdenej noci, lebo ešte sme ani jednu noc neboli hore. Poznám to vlastne len z rozprávania a z príbehov popísaných v „Mama a ja“. Takto to fungovalo aj pri prvom synovi. A či sa nebojím, že svoje dieťa priľahnem, pritlačím alebo mu nejako inak ublížim? To predsa materinský pud a cit nedovolí.
No môžem byť šťastnejšia? Tak sa mi splnil sen, aký má asi väčšina dievčat keď si predstavujú svoju budúcnosť. Mám dobrého manžela ktorého veľmi ľúbim, dve krásne, zdravé a dobré deti a to mi ku šťastiu úplne stačí. Kiežby takýchto šťastných žien bolo viac...
Ako ste prežívali svoje tehotenstvo, akým je pre vás materstvo? Napíšte nám a my váš príbeh uverejníme na www.mamaaja.sk. Vaše riadky posielajte na twiggy@mamaaja.sk.