Šoky s detičkami

Prihodilo sa nám...

Snažila som sa otvoriť dvere na obchode s detským oblečením, ale nešlo to. Asi sa zasekli, skúsila som to oboma rukami, zatlačila som niekoľkokrát, ale neuspela som. Zrazu na mňa volá nejaká žena spoza chrbta: „Pani, utiekol vám kočík!“ No, páni moji, spustil sa mierne zvažujúcim chodníkom a vrazil do nej, keď, našťastie, prechádzala okolo a zachytila ho. Môjho 1,5-ročného potomka to zjavne nijako nepoznačilo. S výrazom absolútnej ľahostajnosti (akože je nad vecou) si posediačky vychutnával čajík a  sledoval okoloidúcich.

Šoky! Občas sú na dennom poriadku. Asi to poznáte. Stačí chvíľa zamyslenia alebo neuvedomenia si dôsledkov, a šup, už je tu prekvapenie. Ako minule, keď manžel rýľoval spolu s malým a akosi sa zabral do práce bez toho, aby drobca sledoval. No keď sa rozhostilo pridlhé ticho, obzrel sa.  Človiečik bol vyvalený v brázde pusou zarytý v porýľovanej pôde a tíško čakal, kým si ho tatino všimne. Ten ho teda dvihol, očistil, drobček si oprášil ručičky a pracoval s paličkou ďalej. Jednoducho pohoďák. Celkovo má prácu v záhrade a prechádzky po vonku veľmi rád. Už experimentoval aj s dážďovkami. Našťastie ani jednu nezjedol.

Zato 16-mesačná dcérka našich kamarátov prvé čo spravila, keď k nám prišli na návštevu, bolo, že zjedla malú hlinenú guľôčku, ktorú našla medzi Maťkovými hračkami (on sa s nimi zbožňuje hrať a nenapadne ho jesť ich). Jej tatinko sedel hneď pri nej a na ten výjav sa bezradne prizeral. Vyšiel z neho len akýsi zúfalý výkrik: „Ona ju zhltla! Čo mám robiť?!“  Malá si párkrát kucla a slastne sa usmiala. Môj manžel pohotovo vyhlásil: „Už nám ju nemusíte vrátiť!“

No čo, niekedy máme zrejme všetci zvláštne chute. Náš malý napríklad uhorku, keď som mu ju ponúkala k ryži a mäsku, nechcel, ale k jogurtu si ju dával jedna radosť. Chápete to? No a naša o 2 mesiace staršia susedka má taký apetít, že mu počas prechádzky „šlohla“ rožok a schrúmala ho, ani sme sa nenazdali. Môj brat zas jedával zem – z črepníkov, zo záhrady, dokonca aj prach z ulice. A keď ho mama zbila po rukách, že to nesmie robiť, dal si ich za chrbát, ľahol si na brucho a pochutnával si ďalej. Iné deti oblizujú steny alebo hryzú do dreva. Horšie je, keď si nájdu červíky alebo mravce v záhrade, ale koniec koncov  – proteíny sú dôležité, no nie?

Len by sme im nemali presne hovoriť, čo nemajú robiť. Kdesi som čítala, že malé deti nerozumejú predpone ne- , takže namiesto nerob, rozumejú rob, a nelez tam – lez tam a podobne. No či už je to tak alebo inak, je lepšie vyhýbať sa varovaniam typu: „Neoblizujte v zime železné tyče pred školou, lebo sa vám na ne prilepí jazyk!“  alebo „Nepite kyselinu sírovú, rozožerie vám vnútornosti.“ ako sme to videli v legendárnom filme „Obecná škola“.  Dôsledky boli až príliš zjavné. 

Pohybom našich deťúreniec sa pre rodičov takisto otvára pestrá paleta šokovej terapie. Nesprávny odhad vzdialenosti alebo priestoru dokáže spôsobiť riadne šarapaty. Pricviknuté prsty, hlava narazená na roh stola, hrča na čele od pádu na dlažbu, prepadnutie cez na zemi ležiaceho tatina, prehryznutý káblik od počítača, či zaseknutie sa medzi dverami – to všetko nás môže postretnúť. Náš kamarát sa minule bláznil s dcérkou, ktorú držal na pleciach – hop, hop na koníčku..., až s ňou vrazil do zárubne na dverách, keďže si neuvedomil, že tá je o niečo nižšie ako ostatný strop.  A susedka, ktorá dala spať svoju ani nie ročnú dcérku von na vzduch, zažila otras, keď ju išla pred dom skontrolovať. Malá sa totiž dva metre od kočíka hrala pri opretom bicykli. Dodnes je pre nich záhadou, ako sa tam vlastne dostala.

Tak to vidíte, všeličo sa môže stať. Šokov je nespočetné množstvo, netreba sa ich báť, len je nutné zachovať si istý nadhľad. Veď raz sa na tom snáď aj zasmejeme, no nie?