Skutočný príbeh: Cez telefón mi oznámil, že nevie, či príde na svadbu...

Skutočný príbeh: Cez  telefón mi oznámil, že nevie, či príde na svadbu...
2.5.2016 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

V živote stretávame ľudí dobrých aj zlých, milých aj protivných, usmievavých aj zamračených. S niektorými sa stretneme len raz, iných stretávame občas na ulici, v kaviarni, v parku, a tí ostatní tvoria súčasť nášho každodenného života. Každý, koho spoznáme, zanechá v našom živote nejaké spomienky, či už dobré, alebo zlé.

S Michalom sme sa poznali sedem rokov. Hovorí sa, že vo vzťahu je siedmy rok rozhodujúci. Ani u nás to nebolo inak.  Hneď od začiatku mi bol sympatický. Začali sme sa stretávať čoraz častejšie, chodili sme spolu na výlety, na dovolenky... A na tej poslednej som otehotnela. Mala som už tridsať a pomaly som si začínala myslieť, že sa vlastného bábätka ani nedožijem. Keď som po dovolenke nastúpila opäť do práce, kolegyňa mi povedala, že som akási iná. Nevenovala som tomu pozornosť, len som sa zasmiala, vraj to určite pre ten nový strih vlasov. Pár dní na to som však zistila, že som naozaj „iná“. Keď som uvidela na tehotenskom teste dve čiarky, myslela som si, že je to omyl. Ale nebol. Rozplakala som sa. Vtedy som nevedela prečo. Dnes to už viem.

Slzy však rýchlo vystriedal úsmev, pretože som si začala uvedomovať, že konečne budem mamou. Hneď od začiatku som sa s mojím bábätkom začala rozprávať, hoci som to ešte ani od lekára nemala potvrdené, no ja som vedela, že je tam. Nový život, ktorý nechcel moje slzy, ale pocit, že je tu niekto, kto sa naňho teší a bude ho ľúbiť celým srdcom. A to som bola ja.

Michal sa nikdy do manželstva nehrnul, hoci jeho mladší brat mal už dve deti, ktoré Michal zbožňoval. Tak som si myslela, že to naše bude zbožňovať rovnako, ba ešte viac. Omyl bol však pravdou. Nad svojím potomstvom ani nejako neuvažoval, stále tvrdil, že on má dve deti (to akože synovcov) a to mu stačí. Nekonečný týždeň čakania na ultrazvuk, ktorý mal potvrdiť moje tehotenstvo, bol, aj napriek neistote, vari najkrajším v našom vzťahu. Každé popoludnie sme trávili spolu a plánovali spoločný život. Ako to povieme rodičom, kde bude svadba, kde by sme bývali... Michala som nespoznávala, taký bol ku mne pozorný. Mala som vtedy pred štátnicami a ešte som musela cestovať skoro ráno do školy na prednášky, kamarátke kázal, nech dá na mňa pozor, aby sa mi niečo nestalo, pýtal sa, či mi nebolo ráno zle, vozil ma do práce, nosil mi ovocie...

Úder od ženy, ktorú som si vážila a mala rada

Všetko sa zmenilo, keď sme to oznámili jeho mame. Najskôr sa tvárila akoby nič a ďalej umývala riady. Potom si k nám sadla a povedala mi, aby som sa veľmi netešila, že ešte neviem, či niečo budem mať... Prvý a veľmi bolestivý úder od ženy, ktorú som si vážila a mala ju veľmi rada. Ona vari chce, aby som potratila? Skoro som sa rozplakala. No ešte sa mi nestihla slzička ani vytvoriť, už prišla druhá rana, ešte horšia: dostala som „príkazom,“ že to MUSÍ byť dievča, chalana vraj nechcú, keďže už dvoch majú... Ale ak by to predsa len bol chlapec, tak sa bude volať Adam! Potom, dávkované pekne postupne a denne, nasledovali ďalšie veľmi bolestivé sklamania. Jeho mama rozhodla, že sa hneď v septembri musím vrátiť do práce (termín pôrodu bol určený na máj). Neskôr to síce prekrúcali, vraj to bolo myslené zo žartu, ale je toto vhodná téma na žartovanie s tehotnou? A vraj nech si nemyslím, že budem chodiť von s kamarátkami na kávu  (raz za tri mesiace!) a stretávať sa so spolužiakom (poznáme sa od škôlky, momentálne žije v Anglicku, a občas príde domov a vtedy sa stretneme, aby sme si vyrozprávali všetky novinky). Vraj na vydatú ženu sa to nepatrí! Vtedy som si „dovolila otvoriť ústa“ a povedať svoj názor, no a odvtedy to bolo stále horšie a horšie. Michal sa ma nikdy nezastal, všetko, čo jeho mamička navrhla a týkalo sa mňa, s tým súhlasil. Dokonca všade začala chodiť s nami – lebo sa zaujíma! Mala som pocit, že som nesvojprávna. Aj svadobné šaty musela ísť obzrieť, aby mala istotu, že budú naozaj pekné, že im „neurobím hanbu.“ Menší byt ako štvorizbový nepripadal podľa nej do úvahy, a nakoľko sme, ako všetci mladí, nemali dostatok financií (Michal o úvere nechcel ani počuť), „môj budúci manžel“ prišiel s „úžasným nápadom“, aký len tak dospelému mužovi nenapadne: po svadbe vraj budeme bývať každý doma u svojich rodičov. Ja budem cez deň chodiť do roboty, malé bude jeden deň u jednej babky, druhý deň u druhej, po obede budem doučovať žiakov, potom budem pri malom, v noci budem vstávať k malému, lebo on má psychicky náročnú prácu (zlatník), ktorá si vyžaduje sústredenosť a ja ráno „plná elánu“ šup-šup do školy medzi žiakov a, samozrejme, s úsmevom na tvári...

Zrazu boli hádky na dennom poriadku

Predtým sme sa vždy vedeli na všetkom dohodnúť, no teraz boli hádky na dennom poriadku. Všetko bolo príliš stresujúce, na nič som sa nemohla sústrediť, musela som sa aj učiť na skúšky a diplomovka „odpočívala,“ pretože som nemala dostatok síl na nič. Preplakala som nejeden deň aj noc. K tomu sa pridružili ranné nevoľnosti, bývala som biela a bála som sa, že niekde odpadnem. Už som totiž opäť chodila do roboty preplneným autobusom, nemusím sa predsa vyvážať autom, veď tehotenstvo nie je choroba!

A ako to teda napokon dopadlo? Myslím si, že Pán Boh sa už nemohol dívať na to, ako veľmi sa trápim a ako by som trpela pri Michalovi  a jeho  mame celý zvyšok života, tak ma zachránil. Dva týždne pred svadbou sa Michal definitívne rozhodol, že si ma (nás) nevezme. Oznámil mi to cez telefón, vraj on nevie, či príde v deň svadby, či mi povie pred oltárom „áno“. Vraj si ma vziať nemôže a radšej skočí pod kamión... Tak som mu zachránila život. 

Rodičia, hlavne moja mama, to niesli ťažko. Doma sme sa všetci tvárili, že je všetko v poriadku, no vedeli sme, že nie je. V kútiku duše sa každý trápil a každému bolo ľúto, ako to dopadlo.

Odvtedy som sa s Michalom radšej nestretávala, hoci on sa mi občas „pripomenul.“ Keď mal pred troma rokmi narodeniny, dokonca ma pozval na večeru. Dlho som uvažovala, či ísť alebo nie, no nakoniec som predsa len išla. Dali sme si obed a mala som pocit, že sa na mňa nevie vynadívať. Všetci mi totiž hovorili, že mi tehotenstvo veľmi pristane a že som opeknela (a hlavne, že mi ten rozchod prospel!). Chcela som sa s ním dohodnúť, ako to bude s platením alimentov, stretnutiami, prispením na odber pupočníkovej krvi a výbavičky. Nečakala som jeho reakciu, že mi na nič neprispeje. Vraj prečo by mal dať na všetko polovicu, keď nebude s malým tráviť toľko času ako ja? No na moju reakciu, že mohol byť s malým od rána do večera, aj v noci, ako ja, však už nenašiel vhodné slová. Výbavičku vraj dostanem od jeho švagrinej (po dvoch deťoch) a na odber dostanem peniaze mesiac po pôrode, tak si to vraj mám zaplatiť z toho, keď chcem... Všetko to, samozrejme, po čase zaprel, vraj nepovedal, že mi na nič nedá. Jediné, čo chcel, bolo, aby malo malé jeho priezvisko (to som hneď zamietla, nech s tým nepočíta) a aby sa s ním mohol stretávať. Len výhody. A platenie na dieťa? On si vraj zistí, koľko mi MUSÍ dávať. Bolo mi z neho zle. Ani otcovstvo nechcel ísť dobrovoľne podpísať vopred na matriku. Vraj to stačí po pôrode. (No stačí, len potom sú s tým zbytočné naťahovačky a keby to podpísal pred narodením dieťatka, môže si budúca mamička na základe dokladov žiadať na súde nahradiť časť nákladov na výživu pre seba, tehotenské oblečenie a výbavičku).

Inak som si tehotenstvo viac-menej vychutnávala. Niekedy to však bolo aj je veľmi ťažké, pretože mi chýbal partner, ktorý by ma pohladil, objal, ktorý by sa porozprával s mojím dievčatkom, aby vedelo, že okrem mňa má aj ocka, ktorý sa na ňu tešil a ľúbi ju rovnako ako mama.

Pôrod deň pred štátnicami

Čas bežal našťastie veľmi rýchlo, úspešne som ukončila posledné skúšky zimného semestra a pustila som sa do písania diplomovky. Lekár ma na konci marca vypísal na rodičovskú dovolenku, tak som všetko stihla načas. S bruchom ako svet som 2 týždne pred plánovaným termínom pôrodu bola v škole zaniesť diplomovku. 18. mája  ma čakali štátnice. Na poslednej poradni mi lekár oznámil, že ak neporodím do 17. mája, mám sa v pondelok ráno hlásiť v pôrodnici. So zdesením som mu oznámila, že to nepôjde, že v pondelok ráno mám štátnice, či nestačí, keď prídem až potom... Doktor sa len usmial a povedal: „Tak keď to stihnete, tak príďte aj poobede.“ Dcérka sa mi narodila deň pred štátnicami. Pravdepodobne už nemohla počúvať to, čo som sa učila. Dala som jej meno Nela Veronika.

Zostali sme bývať u našich a celé leto som si pripadla ako krkavčia matka, lebo som sa učila na augustové štátnice a o dcérku sa mi starali rodičia. No na konci októbra som si hrdo preberala diplom a potom som si už plnými dúškami vychutnávala materstvo.

O dva roky som sa už vrátila do práce. Som veľmi vďačná nášmu p. riaditeľovi, že ma prijal naspäť do zamestnania. O dcérku sa mi zatiaľ stará mama a tento rok by som ju rada dala do škôlky. Nelka oslávi v máji už 3. narodeniny. Otca videla len raz, keď sme sa náhodou stretli vonku. Ani nevedela, že je to on. Nikdy sa na ňu nespýtal, ani jej darček neposlal, keď mala narodeniny, meniny alebo na Vianoce. Veď načo aj, keď som ho neuviedla do rodného listu... Nedostávam žiadne alimenty a ani sa nemienim s takým človekom súdiť. Často počúvam, že som hlúpa, že tie peniaze sú pre malú, nech na ňu pekne platí, že iné by ho vyžmýkali z peňazí... Iní mi zase hovoria, že som urobila dobre. Nuž, keď si on sám nevie uvedomiť, že dieťa zo vzduchu nevyžije, nech si tie peniaze nechá. Neprajem mu nič zlé, nech sa má dobre, ale nám nech dá pokoj. Verím, že raz nájdeme skutočného ocka, ktorý nás bude obidve ľúbiť a bude si nás vážiť.

Viem, že dobrí ľudia existujú

Milé budúce mamičky, ktoré ste zostali so svojím dieťatko samy, nebuďte smutné. Verte, že ešte stále sú na svete ľudia s dobrým srdcom, ochotní pomôcť v ťažkých chvíľach. Treba mať len otvorené oči. Možno sú práve pri vás a ani neviete, ako im na vás záleží, ako veľmi vás ľúbia, hoci to nepovedia. Ja som rada, že takých dobrých ľudí s veľkým srdcom máme s Nelinkou pri sebe. Mami, tato, brat Zdenko a všeti ostatní, čo nám pomáhate a ste pri nás, ďakujeme... Za všetko. ĽÚBIME VÁS!

Moje veľké ďakujem patrí aj mojim kamarátkam, ktoré mi pomohli s oblečením, kočíkom či autosedačkou. Srdečne ďakujem aj neznámej mamičke, ktorá mi minulý rok po Vianociach poslala pár vecí pre dcérku a dokonca priložila 50 Eur, aby sme si urobili nejakú radosť s dcérkou. Podpísala sa ako Eva Krásna z Popradu, ale v liste napísala, že je to vymyslené meno. Plyšový macík, ktorého ste poslali, sa dcérke veľmi páči. Taktiež ďakujem pani Alenke, ktorá mi poslala pre dcérku veľké množstvo oblečenia zdarma a vždy pribalila aj darček najviac.

A aby som nezabudla: ďakujem za časopis MAMA a ja, ktorý mi poskytol a naďalej poskytuje veľa cenných informácií.

Na záver len toľko: Radšej budem šťastnou slobodnou mamou, ako nebyť mamou vôbec. Ten pocit, keď držíte svoje dieťatko na rukách, keď vidíte jeho prvý úsmev, prvý krôčik, keď vám prvýkrát nesmelo povie MAMA, zmaže všetko nepríjemné. Každý večer, keď ukladám Nelinku spať, sa spolu dlho objímame, pusinkujeme a vždy jej hovorím, že ju ľúbim najviac na svete.  A nedávno mi ona sama z ničoho nič povedala: „Mama, milujem ťa na šete (najviac na svete), aj babku, aj dedka, aj Denka...“ (môj brat a Nelkin krstný tato). Byť dobrou mamou je tým najkrajším, no i najťažším povolaním na svete. Je to dar, tak si ho vážme! Verím, že budem dobrou mamou!