Prvé škôlkarske dni

Už tri týždne je môj druhorodený škôlkarom. Za krátky čas si celkom zvykol. Najprv som bola smutná, že pohoda a nenáhlenie sa na rodičovskej končí, ale zároveň som cítila, že obaja potrebujeme zmenu a ďalší posun. Ja v podobe práce učiteľky, ktorá ma napĺňa a malý v podobe kolektívu a zmeny prostredia.

Priznám sa, niekoľko nocí počas synovej adaptácie na škôlku som prežívala pocity ako pred skúškou. V podstate to bola skúška, ale hlavne pre synčeka. Ako zvládne pár hodín bez mamy, ako si zvykne na deti a učiteľky.

Niekoľko týždňov sme ho na zmenu pripravovali. Rozprávali sme o hračkách, dcérka ukazovala svoje škôlkarske fotografie, šli sme na vychádzky okolo MŠ. Pri našej snahe a opisovaní škôlky v tých  najlepších farbách malý vytrvalo odporoval a na záver to "zaklincoval": "Budem biť deti." Na naše zaskočené Prečo? nelogicky odvetil: "Majú bosé litule." /l = r/ Ďalej sme radšej nepátrali. Len sme  verili, že sú to silácke reči. Ako sa ukázalo o pár dní, mali sme pravdu.

Prišiel deň D. Ja, manžel a dcéra sme šli synčeka odprevadiť.Ten kúsok sme sa odviezli autom, čo sa "hrdinovi" mimoriadne páčilo. Bol v pohode v šatni celý čas. Aj počas krátkeho rozhovoru s učiteľkou. Rozvážne stál s autíčkom v ruke vo dverách a zvedavo pozeral do triedy. Zlom nastal pri lúčení. Nechcel pochopiť, že on a pani učiteľka idú do triedy a rodičia opačným smerom. Plač, krik, "Ja chcem ísť za  mamou!" sa ozývali široko-ďaleko. Učiteľka skúsene povedala: "Choďte, to ho o chvíľu prejde." Museli sme veriť. Ťažko sa nám odchádzalo do práce, keď sme na presklených dverách /radšej zamknutých/ videli škrabkať naše najmilšie ručičky a bezmocne stískať kľučku. Moja "predskúšková" ranná slabosť bola opodstatnená.

V práci som myslela na malého huncúta. Čo robí, či komunikuje, či sa vypýta cikať, či bude papať, či plače,... Priveľa "či". Ale bola som si istá, že jeho obľúbená veta o bití detí ostane len v slovnej podobe. Prešli tri týždne a mám pocit, že sa celkom stotožnil s novou rolou. Je v triede tretí najmladší, takže samostatnosť v jedení a obliekaní nie je taká, ako sa vyžaduje.

Najviac mi prekáža pocikávanie. Takmer denne sa to stane pri spaní. Niekedy "pustí" do nohavíc aj na vychádzke a pri hraní. Doma nepoznané. Pani učiteľka vravela, že takto možno ventiluje napätie a prebiehajúce veľké zmeny. Iné deti vtedy nekomunikujú, plačú, nejedia. A tak denne periem a nosím iné veci do skrinky. Škoda, že nemôže mať počas spánku plienku.

Ďalším problémom je spánok. Nielen v súvislosti so spomínaným pomočovaním. Doma ho ukladám neskôr, som pri ňom, pokiaľ nezaspí. V materskej škole je iný režim, iné pravidlá. Ak drobec v noci prespí 11-12 hodín, sotva tam zaspí o dvanástej, ak vôbec zaspí. Keď má potrebu spať, vyžaduje prítomnosť. Keď nie mamy, aspoň učiteľky, ktorá pri ňom sedí. Len dúfam, že takých "náročných" detí tam nie je veľa.

Svokra, bývalá učiteľka v MŠ, spomínala, že také deti nenútila spať. Pokojne a potichu sa hrali. Aké máte, maminy, skúsenosti? Verím, že čas a trpezlivosť to vyriešia.
Už teraz sa teším na besiedky, karnevaly, výkresy, výrobky. Za tie štyri roky ich bude neúrekom.