Prvé škôlkarske dni

24.11.2009 v kategórii Mama, autor Miroslava Kotačková, foto: istockphoto.com

Už tri týždne je môj druhorodený škôlkarom. Za krátky čas si celkom zvykol.

Už tri týždne je môj druhorodený škôlkarom. Za krátky čas si celkom zvykol. Najprv som bola smutná, že pohoda a nenáhlenie sa na rodičovskej končí, ale zároveň som cítila, že obaja potrebujeme zmenu a ďalší posun. Ja v podobe práce učiteľky, ktorá ma napĺňa a malý v podobe kolektívu a zmeny prostredia.

Priznám sa, niekoľko nocí počas synovej adaptácie na škôlku som prežívala pocity ako pred skúškou. V podstate to bola skúška, ale hlavne pre synčeka. Ako zvládne pár hodín bez mamy, ako si zvykne na deti a učiteľky.

Niekoľko týždňov sme ho na zmenu pripravovali. Rozprávali sme o hračkách, dcérka ukazovala svoje škôlkarske fotografie, šli sme na vychádzky okolo MŠ. Pri našej snahe a opisovaní škôlky v tých  najlepších farbách malý vytrvalo odporoval a na záver to "zaklincoval": "Budem biť deti." Na naše zaskočené Prečo? nelogicky odvetil: "Majú bosé litule." /l = r/ Ďalej sme radšej nepátrali. Len sme  verili, že sú to silácke reči. Ako sa ukázalo o pár dní, mali sme pravdu.

Prišiel deň D. Ja, manžel a dcéra sme šli synčeka odprevadiť.Ten kúsok sme sa odviezli autom, čo sa "hrdinovi" mimoriadne páčilo. Bol v pohode v šatni celý čas. Aj počas krátkeho rozhovoru s učiteľkou. Rozvážne stál s autíčkom v ruke vo dverách a zvedavo pozeral do triedy. Zlom nastal pri lúčení. Nechcel pochopiť, že on a pani učiteľka idú do triedy a rodičia opačným smerom. Plač, krik, "Ja chcem ísť za  mamou!" sa ozývali široko-ďaleko. Učiteľka skúsene povedala: "Choďte, to ho o chvíľu prejde." Museli sme veriť. Ťažko sa nám odchádzalo do práce, keď sme na presklených dverách /radšej zamknutých/ videli škrabkať naše najmilšie ručičky a bezmocne stískať kľučku. Moja "predskúšková" ranná slabosť bola opodstatnená.

V práci som myslela na malého huncúta. Čo robí, či komunikuje, či sa vypýta cikať, či bude papať, či plače,... Priveľa "či". Ale bola som si istá, že jeho obľúbená veta o bití detí ostane len v slovnej podobe. Prešli tri týždne a mám pocit, že sa celkom stotožnil s novou rolou. Je v triede tretí najmladší, takže samostatnosť v jedení a obliekaní nie je taká, ako sa vyžaduje.

Najviac mi prekáža pocikávanie. Takmer denne sa to stane pri spaní. Niekedy "pustí" do nohavíc aj na vychádzke a pri hraní. Doma nepoznané. Pani učiteľka vravela, že takto možno ventiluje napätie a prebiehajúce veľké zmeny. Iné deti vtedy nekomunikujú, plačú, nejedia. A tak denne periem a nosím iné veci do skrinky. Škoda, že nemôže mať počas spánku plienku.

Ďalším problémom je spánok. Nielen v súvislosti so spomínaným pomočovaním. Doma ho ukladám neskôr, som pri ňom, pokiaľ nezaspí. V materskej škole je iný režim, iné pravidlá. Ak drobec v noci prespí 11-12 hodín, sotva tam zaspí o dvanástej, ak vôbec zaspí. Keď má potrebu spať, vyžaduje prítomnosť. Keď nie mamy, aspoň učiteľky, ktorá pri ňom sedí. Len dúfam, že takých "náročných" detí tam nie je veľa.

Svokra, bývalá učiteľka v MŠ, spomínala, že také deti nenútila spať. Pokojne a potichu sa hrali. Aké máte, maminy, skúsenosti? Verím, že čas a trpezlivosť to vyriešia.
Už teraz sa teším na besiedky, karnevaly, výkresy, výrobky. Za tie štyri roky ich bude neúrekom.