Prvá návšteva

27.5.2009 v kategórii Mama, autor Kaja, foto: istockphoto.com

Keď sa mi ako mladej mamičke narodilo prvorodené bábo, pyšne som ho ukazovala na chodbe nemocnice už v prvý deň.

Keď sa mi ako mladej mamičke narodilo prvorodené bábo, pyšne som ho ukazovala na chodbe nemocnice už v prvý deň. Neuvedomovala som si nebezpečenstvá infekcií a prievanu, bola som mladá a nerozvážna.

Pri narodení syna, podkutá informáciami z časopisov a kníh, povedala som si, že tentokrát to urobím inak. Do pôrodnice mohol prísť len môj manžel a mama. Dobre si spomínam, ako ma po prvom pôrode dlhšie návštevy vyčerpávali. Silu som si šetrila hlavne pre bábätko.

Pretože kulminovalo obdobie chrípok, doma som sa tiež nechystala prijímať návštevy. Pre mňa všetko malo svoj čas, nikam som sa neponáhľala. Niektorí ľudia sa aj urazili, ale to ma vôbec netrápilo. Chcela som byť hlavne v pohode a spoločne s manželom a dcérkou si vychutnať tie jedinečné a neopakovateľné momenty z nášho najmladšieho.

Na veľké naliehanie som predsa urobila jednu výnimku (aj keď pôvodne som návštevy plánovala až po šestonedelí). Krstný otec nás poprosil, či by mohol prísť so svojou priateľkou. Keďže žije a pracuje v Rakúsku a stretávame ho zriedka, tešili sme sa a tento ústupok mi nepadol zaťažko.

Keď sme sa zvítali, hostia si išli umyť ruky do kúpeľne. Tu som zažila šok, keď mi jeho priateľka povedala, že nejde k malému moc blízko, lebo ešte kašle a má nádchu. A ako lekárka si uvedomuje, že takéto malé dieťa nemá imunitu.

Na jazyk sa mi drala otázka: „Keď si chorá, načo si potom prišla k dvojtýždňovému novorodencovi?“ Statočne som si však hrýzla do jazyka. Cítila som sa však oklamaná a podvedená. Nadávala som si, prečo som to dopustila. Návšteva vôbec nebola krátka – trvala asi 3 hodiny a pohybovala sa po celom byte. Keď odišli, riadne som vyvetrala a modlila sa, aby malý neochorel.

Ďalšie dni a mesiace pokojne plynuli, synček rástol. Okrem krstín sme sa videli, keď mal drobec asi 8 mesiacov. Prišli nás pozrieť. Krstného priateľka obviazaná šatkou ako bandita tento raz do kúpeľne ani nevkročila. Vraj mala ešte predvčerom 39 °C. To som už nevydržala. Praskli mi nervy a zavelila som po rýchlom vypití čaju „zdravotnú prechádzku“.

Vonku som jej povedala, že je to už druhýkrát a považujem to od nej ako od človeka a ešte k tomu lekárky (ktorá má chrániť zdravie) za nezodpovedné a vnímam to tak, že jej na mojej rodine nezáleží. Nechcela som v srdci dusiť hnev, chcela som sa vyrozprávať, ale samozrejme  s citom. A ako to dopadlo?

O dva dni som dostala SMS, že to ešte nerozchodila, akí sme málo úctiví k návštevám. Moje slová berie ako riadny podraz a dýku do chrbta. Bolo mi veľmi ľúto, že som ostala nepochopená, ale viem, že ako mama musím chrániť zdravie svojich detí a ja to budem robiť a budem za nich bojovať ako tigrica, aj keby ma všetci podobní známi opustili.

Veď byť mamou je to najkrajšie, čo ma postrehlo (S pani doktorkou sme sa odvtedy nevideli).