Predškôlkárka

Je september. Okrem cien letnej obuvi klesá aj počet mamičiek na detských ihriskách. Nemyslím si, že by za to mohlo počasie. Vyliezť von a v surovom vetre brázdiť ulice síce nie je žiadna výhra, ale pes je zakopaný niekde inde (kto kedy vymyslel toto slovné spojenie? Pes je zakopaný... čudujem sa, že sa v tomto smere ešte nezaangažovala Sloboda zvierat). Počty škrtá iná jesenná veličina – škôlka.

Ja sama, hoci nepatrím medzi hanblivky, by som mala problém ísť sa len tak, cestou do obchodu, vyšantiť na hojdačke či šmýkľavke (hmmm, môcť sa tak pohojdať, aspoň na chvíľočku... :). K prítomnosti na detskom ihrisku je – a tento raz to nie je iba spoločenské klišé – potrebné dieťa. Ak vám dieťa dozrie, prípadne dozrie vaše rozhodnutie vrátiť sa z pieskoviska späť medzi klebetiace kolegyne, zbohom, ihrisko! Realita škôlky a jej harmonogram nahrádza bezstarostné ponevieranie sa po meste a ponúkanie svojho holúbäťa (prípadne kŕdľa iných holúbätok) špaldovými pochúťkami z dezinfikovanej nádobky.  Pokiaľ, samozrejme,  nepatríte medzi tie šťastné ženy, ktorých rodičia sú doma, ochotní postarať sa o vnúčatko a zvládajú to aj bez uplácania cukríkmi, bez úrazov spôsobených nedostatkom síl utekať za dieťaťom alebo iných babičkovských a deduškovských nedostatkov.

Nás sa v túto jeseň otázka škôlky dotýka len symbolicky, stratou škôlkopovinných kamarátov. Terezka má dva roky a keďže jej imunitka je krehká ako moje nechty, vlasy a sebavedomie dokopy, rozhodli sme sa riešiť druhé dieťa, aby sme tak oddialili jej narukovanie do detského kolektívu. Druhé dieťa je poriešené (práve koplo na súhlas) a Terezkin nástup do škôlky je tak odložený do blízkeho neurčita.

S čím sme však nerátali, je túžba našej malej, spoločensky nenásytnej dcérky do škôlky ísť. Priznám sa,  občas využívame jej slabosť pre deti (a cudzie hračky) a škôlkou ju motivujeme k výkonom typu „Spi vo vlastnej izbičke“, „Skús sa sama obuť“ a „Spapaj všetky zemiačky“. Netušila som však, že v nej tým vyvoláme predčasnú túžbu stať sa dieťaťom v papučkách, prežúvajúcim jednu z tých neuveriteľných ranných nátierok, na ktoré s nostalgiou spomínam od vlastného detstva.

Sídliskom sa začínajú šíriť príhody o malých škôlkároch, zavesených na svojich veľkých rodičoch („Nenechávaj ma tu, mami, nenechávaj ma tu!“). Čím viac príhod počujem, tým menej som si istá, že motivačný prvok „škôlka“ bol dobrý nápad. Neviem, či by som zvládla stáť tam a pozerať sa na učiteľku – krotiteľku, zvierajúcu v svalnatých rukách (roky tréningu) moje vzpierajúce sa dieťa. Manžel to berie optimistickejšie. Rozpráva Terezke o tom, aké krásne hračky majú v škôlkach, ako sa tam parádne spinká, dokonca to zašlo tak ďaleko, že na internete vyhľadal fotografie z opatrovateľského centra v našom meste a teraz spolu (zatiaľ len virtuálne) brázdia jeho priestory (pri akomkoľvek náznaku hračiek na fotografii sa Terezka plieska dlaňou do hrude a kričí JA, JA!).

Manžel je teda odhodlaný Terezke jej želanie (ako tisíc iných želaní, načo sú predsa dcéram otcovia) splniť. Moje námietky odbíja rafinovaným „Peťka, sprostredkujeme jej nové zážitky!“ a Terezka sa za jeho odhodlanie k nemu túli ako kedysi ja („Vezmeš si ma?“).

Večer pred spaním sa pokúšam vystreliť svoj posledný ostrý náboj. Vysvetľujem polospiacemu dieťaťu, že do škôlky pôjde bez mamy. „Mamy nechodia do škôlky, Terezka. Ja ťa tam len privediem a  pôjdem preč.“ S napätím čakám jej reakciu (a tajne dúfam v aspoň aký-taký náznak nevôle). Terezka sa posadí, široko sa usmeje (vzhľadom na vážnosť situácie až príliš široko) a zakýva mi: „Pápá, mama!“ Je dobojované.