Ne-obyčajné prechádzky

Pravidelný režim je pre malé deti veľmi dôležitý. Čas jedenia, kúpania, hrania sa, spánku, prechádzok. Drobci doslova milujú rutinu. Časté  "rozhádzanie" dňa má pre mnoho z nich negatívny dopad. Sú podráždené, mávajú problémy so zaspávaním, jedením... Neoddeliteľnou súčasťou dňa je pobyt na čerstvom vzduchu. O jeho pozitívach pre deti vieme všetci.

Ja, mama na materskej dovolenke, zbožňujem dopoludňajšie prechádzky so svojím dvojročným synom. Pokiaľ nemám neodkladnú prácu a von "je hodno psa vyhnať", na vzduch sa dostaneme. V opačnom prípade doslova trpíme, byt nám je tesný. So synom máme taký zvyk: po raňajkách, uvarení polievky a po hraní v izbe sa chystáme von. Syn ako naprogramovaný  znáša na jedno miesto topánky a podľa nálady nevyhnutných spoločníkov: loptu, plyšákov, kočík (ten si nedá vziať), odrážadlo...

Mám rada to ticho, keď sú dospelí v práci, deti v škole či v škôlke. Okolo nás prejde len zopár dôchodcov, nepracujúcich alebo pracujúcich na smeny, "psíčkarov" a hlavne maminy na materskej dovolenke s deťmi. Niežeby som nemala rada ľudí (človek je predsa  tvor spoločenský), ale ľudskej vravy a davov si užijem v druhej polovici dňa, keď príde dcéra zo školy, neskôr manžel z práce a aj vonku.

Jednoducho - dopoludnia má poloprázdne sídlisko akési čaro. V tom tichu viac vnímam jarné vône a zvuky prírody. Ihriská sú takmer prázdne. Netreba sa vyhýbať lietajúcim loptám a loptičkám, nemusím byť v strehu pred cyklistami, korčuliarmi. Nie je nutné čakať na hojdačku, ani v rade na šmykľavke. Pobehujúceho syna mám pod kontrolou, lebo medzi niekoľkými deťmi sa mi nestratí.

V tú dennú dobu sa mi zdá môj potomok pokojnejší. Viac sa drží pri mne, dokonca sa prejdeme "ruka v ruke", je menej "akčný".Dokáže celé minúty stáť a pozorovať dopravu so svojským komentárom. Párkrát sme prenasledovali smetiarov. O koľko sa pohlo oranžové auto, o toľko aj my. Ak zastavilo, stáli sme aj my. Malý - nadšený, smetiari - často v rozpakoch. Alebo v drepe pozerá na hmyz lezúci po chodníku. Bez zábran ho chytá prštekmi, posúva paličkou.

V jedno predveľkonočné dopoludnie sme boli náhodnými svedkami absurdnej situácie. Trvala síce len minútu, ale vo mne rezonuje doteraz. Z prízemného bytu vyšiel podnapitý muž s vedrom vody a skleneným pohárom. Asi by sme prešli okolo bez povšimnutia, keby hneď neprišla "akcia". Pán s úplnou samozrejmosťou načrel pohárom do vedra a obsah vyšplechol na okno. Tento úkon zopakoval niekoľkokrát, vôbec mu nevadila voda stekajúca po drevených rámoch a premočená fasáda okolo obloka. To som teda  nečakala. Keď videl môj udivený pohľad, sucho skonštatoval: "Vidíte, paninka, tak sa umývajú okná." Škoda, že som nemala fotoaparát na zachytenie takého veľkonočného upratovania. Možno by sa dostavil úspech v nejakej fotosúťaži s námetom "To nevymyslíš".

Dopoludňajšie potulky sídliskom si so synom vychutnávame. Škoda, že vtedy nie je vonku viac mamičiek s detičkami. Niektoré majú určite neodkladné povinnosti. Ale sú aj také, ktorým sa nechce z pohodlnosti - samy to niektoré priznali. Obliecť dieťa, seba, prichystať čo-to nutné do batoha - to vyžaduje trochu úsilia a času. Odmenou sú ale pohodové chvíle s vaším pokladom na čerstvom vzduchu. A navyše si uvedomujem, že keď nastúpim do práce, dopoludňajšie prechádzky sa stanú minulosťou.