Na vlastnej koži...

Aj vy len súhlasne prikyvujete, keď niekto vraví: "Opatrnosti nie je pri deťoch nikdy dosť“? Ja patrím k tým, ktorí sa o pravdivosti tohto tvrdenia presvedčili nielen na svojich deťoch ale i na vlastnej koži.

Mohla som mať 6-7 rokov, tak akurát, keď si už dieťa začína uvedomovať svoje správanie, stáva sa zodpovednejším a opatrnejším.
Bola nedeľa a starí rodičia oslavovali nejaké výročie. Pozvali celú rodinu, a keďže môj otec pochádza z piatich súrodencov, z ktorých každý má zopár detí....asi si viete predstaviť, ako tam bolo rušno.

Oslava sa konala v dome starých rodičov, ale tam nám po nejakej dobe začalo byť pritesno, tak sme sa rozbehli na dvor. Všetci dospelí si s uľahčením vydýchli, keď sa za nami zatvorili dvere a konečne mohli počuť jeden druhého alebo aspoň svoj vlastný hlas.

Skrývačka, futbal, vybíjaná, to všetko sa nám už zunovalo, tak došlo i na naháňačku. Dospeláci striedavo držali nad nami dozor a pri naháňačke to vyšlo práve na moju mamu. Pamätám si, ako na nás kričala: "Len po bránku, nie aby ste vybehli na cestu!“ Ale poznáte to, zakázané ovocie chutí najlepšie, tak o malú chvíľku bola bránka otvorená dokorán a vyzývala nás k rozšíreniu nášho teritória. Za bránkou bola len málo frekventovaná cesta, auto tadiaľ prešlo snáď raz za 2-3 hodiny.

"Máš to!“ niekto skríkol a na rade bol môj starší brat. Najbližšie k nemu som bola ja a v snahe mu uniknúť vybehla som zakázanou bránou na ulicu. Asi meter za ňou sa môj únik náhle skončil, potkla som sa a ...letmo som zahliadla auto prichádzajúce sprava. Nikdy nezabudnem na pohľad, ktorý sa mi po pristáti na zemi naskytol.
Blízkosť nárazníka a pneumatík sa mi navždy vryli do pamäti a pohľad mojej mamy tiež stál "zato“.

Prešlo viac než 20 rokov, mám dve deti - chlapcov. Máme domček, veľkú záhradu, ale ulica je ulica, má svoje čaro a chlapci niekedy zatúžia vybehnúť i tam. Naučili sa byť opatrní, vždy, keď sa blíži auto, starší syn chytí bračeka za ruku a nepustí ho, pokým nebezpečenstvo nepominie. Nedávno sa mi stalo niečo podobné ako mojej mame pred rokmi.

Bola som s deťmi vonku, starší syn sa bicykloval po ulici a ten mladší krúžil okolo mňa s jeho obľúbenou tatrou. Náhle však zmenil plány a rozbehol sa za bratom aj tatrou. V tej chvíli som zbadala dve motorky rútiace sa dosť veľkou rýchlosťou. "Stoj!!!“ kričala som, ba doslova revala, ale rachot starej tatry zvíťazil, a syn nepočul ani môj prestrašený krik ani motorky. Prvá ho minula o centimetre a tá druhá - doteraz nad tým len krútim hlavou, zastavila s pišťaním bŕzd tak, že sa dotýkala autíčka. V tej chvíli stáli pri synčekovi snáď všetci svätí a ja som ho od šťastia a úľavy vybozkávala a zmáčala slzami...

Teraz viem, ako sa asi pred rokmi cítila moja mama, sama som ten strach o dieťa pocítila na vlastnej koži.