MDŽ..?

Medzinárodný deň žien...určite každá z vás vie, že 8.marec je deň, kedy by sa mali k nám všetci správať milo a úctivo, prehliadať naše prehrešky a výkyvy nálad, obdaruvávať nás usmevmi, pochopením a možno aj kvetinami...prosto je to deň, ktorý by sme si mali naplno vychutnať a tešiť sa z toho, že sme ženou. Aj keď ja osobne stále túžim po tom, aby som mohla byť aspoň jeden deň, ideálne jeden týždeň, chlapom a vychutnať si tak bezstarostný život plný flegmatizmu a prázdnych myšlienok, tak nádherne spomalený, kde čas „uteká“ ako slimák po liste.

Nakoľko som už prekročila hranicu tridsiatky, dalo by sa povedať, že zapadám do kategórie „žien“, a teda prinajmenšom by som mohla od svojho manžela dostať malú kvetinovú pozornosť. Som skromné žieňa, k radosti mi stačí naozaj málo (kytička zákonom chránených snežienok), a tak čakám, čo sa bude diať. Viem, že sme sa s manželom dohodli, že deň zamilovaných alias Valentína nebudeme prežívať, nakoľko lásku si môžme dávať častejšie ako jeden deň v roku a nebudeme predsa podporovať davovú psychózu a umelo vytvorený obchodný chtíč.

Ale MDŽ...to je PRE MŇA niečo iné. Vyvoláva vo mne spomienky z detstva, keď som na ulici stretávala usmievavých chlapov s kyticami v rukách, ktorí síce na svoje žienky domáce nezabudli, ale stihli to patrične osláviť aj za ne, a tak sa vracali domov mierne podgurážení aj so zvädnutými karafiátmi. A vôbec...veľmi rada spomínam aj na lampiónové sprievody, ktoré boli síce povinné, ale vo mne zanechali nádherné spomienky na blikajúce svetielka rôznych farieb a neopísateľnú atmosféru. Aj spartakiáda bola pre mňa výzvou a tešila som sa, keď sme trénovali a cvičili – najprv s maminou, potom už samostatne, všetci spoločne sme vytvárali umelecké veľdielo. Tieto veci sa zdajú byť zakázané a zabudnuté, a mne je za nimi smutno, rovnako ako za kvetinou, ktorú som aj tento rok očakávala od svojho manžela.

V sobotu môj milý zahlásil, že dúfa, že nič neočakávam, pretože rovnako ako Valentín, aj toto je len umelo propagovaný sviatok, ktorý má za cieľ zvýšiť predaj kvetín, kytíc a čokolád. A tak som sa zmierila s tým, že ani tento rok ma neprekvapí a všetko bude po starom. A predsa...

Prišla nedeľa...MDŽ. Prebudila som sa o piatej, keď som začula, že si ma moja malá deväťmesačná Princeznička žiada. Ako každý víkend, aj túto  noc som spala vo vedľajšej izbe a malú som nechala s manželom, aby som si vychutnala neprerušovaný spánok. Zaľahla som už o pol deviatej a tak som sa o piatej prebudila s radosťou a úžasným pocitom, že začína krásny deň, ja mám plno elánu a energie, a tak som s úsmevom na tvári vpochodovala do spálne a chopila sa svojej mamičkovskej povinnosti. Aj Princeznička sa zrejme rozhodla, že ma obdarí ešte hodinkou spánku, a tak sme pri kojení zaspali. O hodinku som sa prebrala na to, ako po mne niečo lozí, a tak som toho malého lezúňa zobrala dole do obývačky, nech sa otecko vyspí, keď mal „otcovskú nočnú“. Zídem dole a zostávam šokovane stáť vo dverách hosťovskej izby, kde vidím naukladané tri veľké kopy vyžehleného prádla.

Pretieram si oči, či sa mi to nesníva... Žeby dobrí škriatkovia a víly?! Hm...tak otecko sa činil a chcel mi spraviť radosť, a veruže aj spravil – omnoho väčšiu ako kytičkou snežienok. A tak sa začal krásny deň žien. Už som netúžila po ničom, tento čin mi naozaj stačil. Ale to nebolo všetko... Tatinko sa chopil starostlivosti o malú a šiel ju von „vyvenčiť“. Ja som zatiaľ navarila obed, pekne sme sa najedli a akosi na mňa doľahla únava a aj napriek neprerušovanému takmer deväťhodinovému nočnému spánku moje viečka oťaželi a myseľ zatúžila po odpočinku. A tak som si na chvíľku ľahla na gauč v obývačke, vyložila nohy a v duchu si vravela – len na chvíľočku, kým malá spí, veď aj tak sa o pár minút zobudí...odpočiniem si, a potom pôjdem dožehliť oblečenie pre malú.

Síce ma to mrzelo len trošku, ale akosi mi nohy tááák véééľmi oťaželi a viečka získali ďalšie kilečko naviac, že som sa od toho gauča nedokázala odlepiť. Tak som tam len tak vylihovala a vychutnávala si ten neopakovateľný pocit, že JA – žienka domáca, ležím na gauči a moj muž okolo mňa pobehuje s vysávačom v ruke. Toto som naozaj ešte nezažila a odporúčam to každej z vás – je to neopísateľný pocit, to musíte proste zažiť. Samozrejme, musíte to zvládnuť bez akýchkoľvek výčitiek. Zo začiatku som s nimi mala problém aj ja, stále sa snažili navodiť vo mne pocit lenivej gazdinej, ale potom som ich zahodila a vychutnávala si tú jedinečnú chvíľu. Očakávala som manželove pripomienky, výčitky alebo aspoň nejakú poznámku, ale kupodivu som sa ničoho takého nedočkala, ba naopak – „len pekne vylihuj“, počujem jeho hlas... Nechápem! Čo sa deje? Kde to som? Som to vôbec ja? Je to vôbec môj manžel? Nesníva sa mi to?

A v tom momente som si uvedomila, ako veľmi ho milujem a dnes ešte o kúsok viac. Nechápala som, čo sa deje, ale vychutnávala som si to. Až večer mi napadlo, že by to mohol byť od neho originálny „darček“ k MDŽ. A tak som mu zaň poďakovala, ale on sa tváril nechápavo a vravel: „Ale to nebol úmysel, to len tak...“. A tým tento deň získal pre mňa veľmi veľkú hodnotu. Nevadí, že to nebol úmysel, prežila som doposiaľ najkrajší Medzinárodný deň žien v mojom „ženskom“ živote. A aký bude ten ďalší? Uvidíme.

A ako ste na tom Vy, milé žienky? Splnili sa Vaše túžby a očakávania, alebo ste podľahli životnému stereotypu a radšej už nič neočakávate? Niekedy stačí naozaj tak málo, aby sme boli šťastné. Skúste to svojich polovičkám pripomenúť.

Želám Vám, aby ste takéto neúmyselné prekvapenia zažívali častejšie ako len jedenkrát v roku a aby ste si dokázali vyložiť nohy a oddychovať bez výčitiek svedomia a myšlienok, čo je potrebné ešte spraviť.