Mama z „jutového vreca“

V mojom živote (asi ako u každej maminy) sú prvoradé moje deťúrence a manžel. Snažím sa, aby im nič nechýbalo a tiež sa snažím, aby aj naša domácnosť bola tip-top (aj keď sa mi to nie vždy darí).

Popritom všetkom sa mi stane, že na seba pozabudnem. Nepíšem to preto, že by som sa chcela sťažovať, to vôbec nie. Som spokojná a naplno si užívam všetky vymoženosti a slobodu, ktorú materská prináša.

Ale môj zážitok ma primäl k tomu, aby som sa vážnejšie zamyslela nad tým, ako vyzerám, ako chodím a asi aj pôsobím na ostatných. Doposiaľ som si myslela, že keď som doma úplne stačí, ak chodím čistá a slušne oblečená. Veď načo zbytočná paráda.

Z tohto omylu ma vyviedla jedna moja dobrá známa (podotýkam, že to nie je typ klebetnice!) a otvorila mi oči. Priamo mi oznámila, ako jej svokrovci, ktorí nás poznajú, okomentovali môj výzor. Asi v tom duchu, že či si neviem obliecť niečo poriadne a že či to nosím handry ešte po mojej mame.

V prvom momente som bola dosť zranená a zarazená. No musela som uznať, že niekedy chodím naozaj „dohabaná“. Tak som si povedala, že aj keď som mamina doma, môžem byť rovnako pekná, ako keď som chodila do práce.

Objednala som sa ku kaderníčke a zmenila po rokoch účes. A využila som dopoludňajšiu prechádzku aj na návštevu nákupného centra, ktoré v tom čase bolo takmer ľudoprázdne a využila 70 % zľavy. Okrem toho som pretriedila veci v skrini. Povedala som si, že keď vyjdem z domu, čo i smeti vysypať, trošku sa primaľujem.

A už sa teším na jarné a letné prechádzky a na to, že vyvenčím aj svoj „nový šatník“. Veď nemusím vyzerať ako z „jutového vreca“ (aj keď prírodné materiály sú in).