"Mama, skľudni hormón!"

6.9.2014 v kategórii Mama, autor Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Plieska s tebou puberta, upokoj  sa. Uprav si vlasy, daj si dole tú hrubú čiapku, prosím nekop mi do nohy, seď pekne, vyrovnaj sa...

Sedím vo vlaku v kupé s miestenkami, lebo ten je klimatizovaný. Len tak na pol zadku  bez miestenky a čakám, kedy ma kto vyhodí. „Prepáčte, mám miestenku“, a mňa vypľuje do preplnenej uličky. Moje spolusediace sú ako vystrihnuté z rodinného obrazu. Stará mama, mama a jej dcéra. V začínajúcej puberte. Dozvedela som sa to vôbec nie náhodou, lebo túto tému si tri generácie žien pohadzovali počas celej cesty.

„Plieska s tebou puberta, upokoj  sa. Uprav si vlasy, daj si dole tú hrubú čiapku, prosím nekop mi do nohy, seď pekne, vyrovnaj sa...“

„Haha, mama, ja mam len takú mini pubertu vieš? Veľkú budem mať až v pätnástke, alebo osemnástke. Nemám spotené vlasy, chcem mať čiapku, nudím sa...“ Vyberie dievčenský zošit a zapisuje si mená najlepších kamarátok.

„Ja som mala pokojnejšiu pubertu, však?“ – viac konštatuje ako sa pýta mama tej súčasnej pubertiačky.

„Hmmm..., daj si okuliare, lebo budeš mať vrásky ako sa mračíš pred slnkom. Čo si si nevzala tie bledé topánky?“ povie starká. A tak je to celú cestu. Mama dohovára pubertiačke, starká jej a dievča, ktorému vytŕčajú spod hrubej, ale štýlovej čiapky spotené vlasy, sa uškŕňa a hrozne sa nudí. Ten spolok dvoch žien a jednej budúcoženy sa mi páčil. Mali iskru, bolo vidieť, že sú z jednej rodiny a slovíčka ako puberta, trápna, hormóny si pohadzovali s ľahkosťou. Aj tak sa dajú zvládnuť ťažko zvládnuteľné obdobia – s nadhľadom.

V podstate nám ženám ani nič iné nezostáva, keďže sme závislé na hormonálnych procesoch, ktoré, ako vieme, okrem tých biologických záležitostí ovplyvňujú aj psychiku. Dnes to vieme, ale v časoch našich starých mám sa o hormónoch takto vo veľkom nerozprávalo. Čože tie tušili o estrogénoch, nehovoriac o oxytocíne a ako ľahko na poli rodili – aspoň takto sa to traduje. V každom prípade svoje telo a všetky jeho procesy rešpektovali akosi prirodzene. Dodnes si pamätám, ako moja babka, u ktorej sme trávili letné prázdniny, vysvetľovala sestre, čo sa deje, keď dostala prvú menštruáciu. Tak sprisahanecky sa na ňu dívala, že som ju chcela dostať tiež, lebo som cítila, že je to niečo dôležité. Je obrovským šťastím, ak sa o všetkých „ženských“ veciach dokážete v rodine otvorene porozprávať. Lebo aj to je úlohou matiek, uviesť svoje deti do sveta, v ktorom prestávajú byť len deťmi.  Povedať dcéram o živote ženy a veciach s tým súvisiacich. Lebo prvou menštruáciou sa to všetko len začína.

PMS. Túto skratku, respektíve to, čo znamená, nemáme veľmi v láske. Preložená do mužskej reči: nehovor s ňou, nedotýkaj sa jej, nechaj ju tak. Preložená odborne: predmenštruačný syndróm. Estrogén s progesterónom sa bijú o nadvládu v našom tele a keď sa im dosiahnuť rovnováhu príliš nedarí, dostavia sa ničitelia rodinnej a osobnej pohody: podráždenosť, úzkosť, depresia. Cítime sa byť o číslo väčšie, o stupeň škaredšie a neskutočne nám všetko brnká na nervy. Zhrnime si to: týždeň menštruujeme, dva týždne pred tým sa objavuje PMS, takže v podstate týždeň v mesiaci sme regulérne schopné ovládať svoje reakcie. S výnimkou tehotenstva a dojčenia. To je už ďalší príbeh, v ktorom hormóny zohrávajú svoju úlohu.

Nedávno mi kamarátka rozprávala o tom, ako svojho muža (ktorému už liezla na nervy jej náladovosť) upokojila farbisto opísaným stavom matky, ktorá nepretržite tri roky dojčí a do toho sa jej narodí druhé dieťa: „ Od svadby som v podstate pod vplyvom hormónov, to musíš uznať, nemôžem za to.... Tehotenstvo, dojčenie, druhé tehotenstvo, dojčenie. Tak ma, prosím, rešpektuj.“ Samozrejme, ukončila to vetou, ktorú my ženy rady a často používame a proti ktorej neexistuje mužský argument:  „Ty si to nevieš predstaviť, ty si to nezažil“. Šikovná mamina a vynaliezavá žena. A viete, že jej muž ten argument uznal? Lebo mala pravdu. Osveta dnes funguje dokonale a už aj muži vedia, že nosiť dieťa, porodiť ho a potom dojčiť to malé škvŕňa, nie je len tak mimochodom. Že máme nárok aj na trochu náladovosti.

Tie tri dámy vo vlaku žili rovnaký príbeh ženy, len v iných časových obdobiach. Starká už vedela, aké to je, keď telo prejde menopauzou, mama už zažila, aké to je donosiť a porodiť dieťa, a tú najmladšiu čakal len ten prvý krok k poznaniu vlastného tela. Keď vystupovali z vlaku, malá žena si opäť vypočula pár poznámok o tom, čo si nemá zabudnúť, ako si má upraviť vlasy a pomôcť starkej. Viete, čo si zamrmlala popod nos? „Mama, skľudni hormón!“

Ako bumerang sa mame vrátili vlastné slová. A jej aj starkej dosť nebezpečne trhalo kútikmi úst. Ustáli to ako dámy a pohoršene malú ženu upozornili na fakt, že takto sa s mamou nerozpráva. Malá žena sa ospravedlnila a všetky tri s úsmevom na perách v družnej debate o tom, aká to bola dlhá a nudná cesta, vystúpili z vlaku.  Som presvedčená o tom, že tento ženský spolok funguje  správne, že dievča dostane dobrý základ do života, lebo už v puberte pochopilo, že v živote nastanú situácie, v ktorých je nutné niekedy „skľudniť hormón“.