Keď je mama konečne mimo domu!

„Dobré ráno, zlato! Ako si sa vyspala?“ Ani poriadne nečakal na odpoveď, vlepil mi bozk na líce a odchádzal s malou do kuchyne, kde pre mňa malo byť „prekvapko“.

Odšuchtala som sa s hniezdom na hlave, v neforemnej nočnej košeli za zvyškom svojej rodiny a k môjmu nevalnému vzhľadu sa pridal prihlúply výraz, ktorý musíte nasadiť, keď v kasíne zistia, že ste podvádzali.

Na stole totiž nebol ledabolo natretý polosuchý krajec chleba a čaj. To, čo som videla, spôsobilo, že som zo seba nevedela dostať pol slova a len som stála a stála.

Matúšove slová ma vytrhli z prekvapenia a ja som sa mechanicky posadila. Na stole bol džús, v šálke káva, v kanvici čaj, vajce na mäkko, chlieb, syr a saláma – jednoducho tabuľa ako pre kráľovnú. Waw, chlapi, keď chcú, tak celkom vedia...

„Tie topánky si vyzujte, mladá pani, ani doma asi nechodíte do kúpeľne obutá!“ okríkla ma „milá“ pani na plavárni a ja som si pokorne vyzula topánky.

Už ani neviem, čo sa patrí a čo nie na plavárni! A to som tu kedysi (dávno, dávno, asi v minulom storočí) bola varená–pečená. Taká som vo vytržení, že som medzi ľuďmi – sama so sebou – že som úplne roztržitá.

Vdýchla som do seba chlórovaný vzduch a vošla do dámskej šatne. Keď som si ukladala posledné veci do skrinky, vošli dve sedemnástky. Bojovala som so svojou taškou, ktorá v úzkej poličke nie a nie zostať. Okato si ma premerali.

Nervózne som vtlačila neposlušnú tašku do skrinke, zamkla a prešla k bazénu. Pravdaže som si stihla všimnúť ich veľavýznamné pohľady na moje nemoderné plavky a roztrasené svalstvo na tele. No oproti tomu, čo bolo v bazéne, boli rozchechtané sedemnástky slabým odvarom.

Okolo neho boli študentky zásadne v miniplavkách a v bazéne hrali vodné pólo vyšportovaní adonisovia. Zjavne nečakali, že v čase, kedy by podľa mňa rozhodne mali drať školské lavice, niekto naruší ich „pohodičku“ a bude chcieť takú trápnosť ako to, že si zapláva.

A dali mi to aj kvalitne „vyžrať“ – vždy keď som plávala okolo nich, zásadne nevedeli chytiť loptu, takže mi vodu šustli priamo do tváre. Keď som sa nahnevane pozrela ich smerom, pokrčili vypracovanými ramenami so slovami: „Sorry.“

Keď som si dávala piate kolo, predbehla som ich a namrzene som povedala: 

„Viem, sorry.“ Otočila som sa ešte dvakrát a vypadla ako z kina. Začula som ešte ich inteligentné poznámky o tom, že keď nechcem byť ošpliechaná vodou, tak sa mám posadiť doma do vane, alebo si postaviť plaváreň doma. 

Prečítajte si: Žena doma: Účes pani Nicholsonovej

Pôvodne som mala odvážne, priam kacírske myšlienky, že sa objednám na cvičenie a začnem na sebe pracovať. Odporúčala mi ho jedna kamoška, ale prešla ma chuť.

Zasa tam stretnem niekoho, kto by tam možno ani nemal byť. Rozhodla som sa, že si zájdem do nákupného centra a potrápim trochu kreditku. 

Kde-tu to trošku prevísalo, tak o dva-tri-štyri mesiace mi možno bude dobré... Nešlo mi však z mysle iné. Ako mohla vedieť, že som matka? Mám to vari napísané na čele? Zmení sa niečo vo výraze tváre, čo vám navždy dá rodičovskú pečať, ktorej sa už nikdy nezbavíte?

Alebo na to majú predavačky špeciálny výcvik, aby vedeli, kam zabodnúť imaginárny nôž, pretože majú pocit, že im tržbu aj tak neurobíte? 

„Tak čo, je dobré?“ posmešne sa opýtala slečinka a vytrhla ma z úvah, ktoré som uzavrela s tým, že mi pravdu aj tak nepovie, ten kurz je pravdepodobne ilegálny a stojí nehorázne prachy. 

Možno naozaj matky i otcovia majú niečo vpísané v tvárach. Niečo, čo je pre nich také bežné a samozrejmé, že to už vnímajú iba ako únavu a starnutie, no pre iných je to akési fluidum rodičovstva. Sedela som na lavičke, dýchala svieži jarný vzduch a uvedomila som si, že presne viem, kde je moje miesto.

Zahanbila som sa, keď som zbadala mamičky, ako kočíkujú po parku. Majú ten zvláštny výraz v tvári. Bože, mám ho aj ja? Svoje dieťa milujem a napriek dnešnému dňu, ktorý bol trochu rozporuplný, chcela by som vedieť mať chvíľu len pre seba.

Mamou som predsa raz a navždy, to už nikdy nezmením. Ale občas mám chuť byť bezstarostná, bezhlavá, tešiť sa zo slnečných lúčov a nad ničím komplikovaným nerozmýšľať.

Nemať obavy, či moje rozhodnutie o výchove, krúžkoch alebo stravovaní dieťaťa bude správne. Alebo či to, že som bola na Matúša nepríjemná, nebude znamenať začiatok konca... 

Takmer som sa svojimi hlbokými „filozofickými“ úvahami „kvalitne rozložila“. Otvorila som oči, zbadala šťavnatú trávu, žlté hlavičky púpav a pocítila jarný závan čohosi... nového...

Čo neviete definovať, ale vždy je to v jarnom vzduchu cítiť. A ja som pocítila, že mi chýba dieťa v náruči, tlačenie kočíka pre sebou, pokakané plienky, vôňa detskej kozmetiky a „fluidum“ nášho malého bytu, ktorý je naším jedinečným domovom. A čas pre mňa? Raz určite bude! 

Prečítajte si: Žena doma: Baby, nestarnime!