Kamošky

12.2.2009 v kategórii Mama, autor Slniečko – Reny, foto: istockphoto.com

Tak toto je môj príbeh... Chcela som pôvodne písať o tom, aké bolo moje tehotenstvo, aký bol pôrod, ale toto sa mi páči viac.

Tak a je to tu...už takmer sedem mesiacov si stále hovorím, že vám musím napísať svoj príbeh a akosi ten čas tak rýchlo uteká, že som sa ani nenazdala, a naša malá Princeznička má už sedem mesiacov. Teraz však prišla tá chvíľa, keď si konečne venujem chvíľku, zalovím v spomienkach a pošlem vám pár slov o tom mojom živote.

Kde začať? Hádam v septembri 2007, keď mala svadbu moja najlepšia priateľka, ktorá to nikdy nechcela „prežívať“ v princezničkovských šatách (aspoň to trvdila, ale ja zase tvrdím, že každá žena chce ten deň D „prežívať“) a prežívala.

Svadba to síce bola ako v piatok trinásteho, všetko sa komplikovalo, ale nakoniec zostali super spomienky na to, ako sa neveste zlomil opätok, ako takmer neprišla fotografka, ako meškal oddávajúci, ako neveste horeli šaty, ako chalani bláznili na Nirvanu s kalovými gitarami...

O mesiac som sa svadbila ja a bola zábava preveliká. Lenka (tá horiaca nevesta) sa už nemohla veľmi zabávať, pretože...bola tehotná, tak sme sa všetci tešili o to viac. Ja som si povedala, že možno aj ja už nosím pod srdiečkom malú „fazuľku“, lebo mi meškali dníčky, ale prisudzovala som to predsvadobným udalostiam a povinnostiam, tak som si to nepripúšťala...zabávali sme sa všetci do rána bieleho. A o týždeň sme si už s mojim manželom darovali ten najkrajší svadobný dar na celučičkom svete...dve čiarky na tehotenskom teste.

A tak sme si celé tehotenstvo vychutnávali s najlepšou kamoškou. Keby sme si to takto naplánovali, tak by to nevyšlo, a to bolo na tom úžasné, že sme všetky tie vzácne chvíle mohli prežívať spoločne. My sme boli presvedčení, že budeme mať chlapčeka a oni túžili po dievčatku. No a aby nebol život ideálny, je to presne naopak. Aj na tom sme sa zabávali. Darmo sme čakali, že nám dorastie pipík, nedorástol.

Ja som mala termín 12.6.2008, Lenka 10.6.08..No verili by ste tomu?! Vedela som, že budeme rodiť spoločne, bola som o tom presvedčená, rovnako ako o pohlaví nášho dieťatka. Ale v tomto som sa nemýlila.

Bola som v pôrodnici skôr ako Lenka, ale rodila som až po nej. Dva dni som mala predprípravu v podobe kontrakcií, ale neotvárala som sa, takže ma len sledovali a čakali. Medzitým prišla Lenka, ktorá na nič nečakala a šla rovno na vec. 12.6.08 som preležala už na čakačke a bol to teda iný frmol. V ten deň sa tam prestriedalo 13 mamičiek, ktoré prišli, porodili a odišli...a ja stále nič, v bolestiach som im tíško závidela a čakala na tú svoju chvíľu...chvíľu oslobodenia od pravidelných bolestí.

Prišla noc a chodba sa vyprázdnila, nastalo ticho a ja som vedela, že tam niekde – v tom tichu, je Lenka so svojim manželom a čakajú na tú veľkú chvíľu. Keďže „čakali“ už od popoludnia, začala som sa obávať, ale lekár ma ukľudnil, že všetko je v poriadku. Medzitým som sa dozvedela, že sa začínam otvárať a teda blíži sa aj naša veľká chvíľa. Hneď som ožila a zmobilizovala svojho manžela a pôrodníka a čakala.

Pri tom čakaní na svoju chvíľu som sa dočkala detského plaču, ktorý sa rozliehal po chodbe pôrodnice a ja som vedela, že je to on...Lenkin synáčik. Videla som, ako ho sestrička prenáša na novorodenecké odelenie a bolo viac ako jasné, že je to celý tatko. Utekala som na sálu a poprosila sestričku, či by som mohla na chvíločku skočiť za mamičkou a tatom...pokecali sme si, vystískali sa a tešili spoločne.

Potom prišlo moje čakanie. Čakali sme spoločne s manželom a dočkali sme sa...naša malá Princeznička si vybrala piatok 13, pretože vie, že trinástka nie je vôbec nešťastné číslo. Vykukla na svet o 5:50 a tiež nezaprela, že je tatíkova. Malá, vlasatá, čierna gulička, ukričaná a zamračená...no celý tato!

S Lenkou sme boli dokonca spoločne na izbe, aj keď nie celý pobyt na šestonedelí, ale bolo to super.

A teraz...teraz prežívame spoločne naše mamičkovanie - radosti aj starosti, útrapy i neistotu. Radíme si, preverujeme, zisťujeme, navštevujeme sa... a tešíme sa, ako budú naše detičky spoločne vyrastať, ako sa budú ťahať za vlasy a hádať sa o formičky na pieskovisku.  A ako o pár rôčkov budeme žiť ako vo filme „S tebou mně baví svět“.

Tak toto je môj príbeh. Chcela som pôvodne písať o tom, aké bolo moje tehotenstvo, aký bol pôrod, ale toto sa mi páči viac. Tak sa na mňa za to, prosím, nehnevajte.

Želám všetkým mamičkám a oteckom, aby mali dostatok trpezlivosti, síl, lásky a objatí pre svoje deťúrence, aby spoločne zvládali všetko, čo k rodičovstvu patrí a aby boli šťastní a zdraví, a vzájomne všetci pre všetkých.