Kľúče dvakrát a dosť!

Počas stavby nášho rodinného domu sme s manželom bývali takmer tri roky v malom 1 izbovom byte. Keď už bolo v novostavbe všetko pripravené, rozhodli sme sa pre sťahovanie.

Ja som balila a pripravovala veci a manžel so svojim otcom odnášali škatule. Po pár hodinkách zostali v byte len holé steny a veľká prázdnota. Pri dverách čakal posledný náklad, keď som začula, ako svokor fučí po schodoch (výťah sme nemali). "Táto je posledná" vravím a vykročila som snáď na dva kroky z bytu so škatuľou v náručí. Zákon schválnosti sa práve vtedy rozhodol dokázať svoju existenciu a za mnou sa s hlasným buchnutím zatvorili dvere. Srdce mi stislo úzkosťou, v tom momente som si uvedomila, že kľúče sú v zámku ako inak - zvnútra. Prvé myšlienky letiace mojou mysľou boli okná, ale čo mi pomôže, že sú otvorené, keď bývame na 3. poschodí. Svokor zachránil situáciu, hoci sa so zámkom pasoval takmer hodinu, napokon sa mu podarilo kľúč vtlačiť ďalej dovnútra a náhradným kľúčom potom otvoril dvere bytu.  Cítila som sa trápne, takto sa predviesť pred svokrom, ale upokojujem sa tým, že sú aj horšie veci v živote... a na kľúče si dám odteraz riadny pozor.

V ďalšom príbehu s kľúčmi som našťastie hrala len vedľajšiu úlohu, tú hlavnú som prenechala synovi, vtedy mal 4 roky.  V novom domčeku sme bývali asi dva roky, známe "Postav dom, zasaď strom, vykop studňu a sploď syna" sme s manželom úspešne splnili, k štvorročnému synkovi pribudol ďalší chlapček.  Trojmesačný chlapček si spokojne odfukoval v postieľke, zatiaľ čo jeho staršieho brata a mňa to ťahalo von. Bol krásny slnečný deň, v prednej okrasnej záhradke som mala práce vyše hlavy, tak dlho netrvalo a už som sa kutrala v zemi. Synček mi chcel pomáhať, nebola som nadšená, ale snahu pracovať sa snažím vždy oceniť. Prehovoriť sa nedal, nezostávalo nič iné, len si skočiť pre malé hrabličky, lopatku a minimotyčku. Nedávno sme mu kúpili takú detskú záhradnú sadu, veľmi rád sa hral na záhradníka. "Máš to za dverami v chodbe", vravím, "len kľúče nechaj tak, ako sú- z vonku!" O chvíľu bol už pri mne, ale  z jeho tváričky som vyčítala, že sa ,,niečo“ stalo. "Nevymkol si nás, však?“ pýtam sa viac-menej zo srandy. Odpoveď som si prečítala v jeho prestrašenej tvári a slzičky kotúľajúce sa po lícach mi moju obavu potvrdili.

Chvíľu som vyhodnocovala situáciu, pátranie, prečo to urobil, som odložila na neskôr. Chlapček spiaci v dome mi neschádzal z mysle, mohol sa kedykoľvek zobudiť...Obchádzala som dom zo všetkých strán a hľadala otvorené okno, či dvere na terase. "Záchrana“, vydýchla som si, strešné okno bolo odchýlené. Ale ako sa k nemu dostanem? A dokážem sa vôbec pohybovať po streche? V mojich snoch sa mi často objavuje situácia, keď ja stojím na streche a pociťujem nepredstaviteľný strach z výšky – našťastie vždy zistím, že ide len o sen a prebudím sa s búchajúcim srdcom. Jediný súci rebrík bol ako naschvál zamknutý v garáži, zazvonila som u troch susedov, až na tretí pokus mi otvoril malý chlapec - vraj rodičia nie sú doma. Nič to, slzy beznádeje sa mi tlačili do očí, vtom ma to napadlo. Asi 300m od nás bývala 80-ročná manželova babka, skúsim to tam.

Malému previnilcovi som nariadila sedieť a čakať pri dverách, bránku sme mali tiež zamknutú, musela som ju preliezť. Nerada som babke hovorila, čo sa stalo, v jej veku strávenie takej informácie môže byť dosť obtiažne a aj životunebezpečné. Zalapala po dychu, chvíľu zalamovala rukami a pospomínala všetkých svätých. Keď to trochu predýchala, pochopila, že tým mi nepomôže a sama mi pomohla vyteperiť rebrík zo šopy. Utekala som, ako som len mohla s tou ťarchou, horšie bolo preložiť rebrík cez plot, ale v takom strese som sa vybičovala k mojim najlepším životným rekordom, takže i niekoľkometrová chôdza po streche s následným vniknutím do kúpeľne, bola pre mňa malinou.

Najväčšou odmenou za tieto moje výkony bol pohľad na spokojne odfukujúce si bábätko. Plakala som od šťastia, i od vyčerpania (viac psychického ako fyzického) a snáď nikdy som na svoje deti nehľadela s toľkou vďakou a láskou.

Nečakali sme, kedy sa situácia zopakuje a bezpečnostné madlo sme vymenili za kľučku na oboch stranách.