Je tu februárové vydanie MAMA a ja!

Nedávno som zažila týždeň plný zaujímavých správ. Najprv si naši príbuzní adoptovali malé, dlhé roky túžobne očakávané dieťatko. Na to sa mi ozvala spolužiačka, aby ma potešila správou, že po dlhých 9 rokoch sa s manželom konečne dočkali, jej liečba bola úspešná a ona priviedla na svet zdravého chlapčeka...

Do tretice ma čakal nástup mojej 2,5-ročnej dcéry do škôlky. Mala nastúpiť už skôr, ale to viete, najmladšie dieťa, chcela som ju ešte uchrániť pred tým veľkým svetom... Keď nastal ten osudný deň, nervóznejšiu mamu by ste v okruhu 100 kilometrov nenašli. Tóóóľko teórie o nástupe detí do škôlky ovládam, s dvomi staršími som to už absolvovala, tak to tretie bude malina, nie?

Figu. Srdce nepustí...

Jedla? Spala? Hrala sa? Neplakala...? Keď sme pre ňu popoludní s manželom prišli, naša najmladšia nám venovala pohľad typu: „A čo vy tu? Ja mám robotu. Tak sa majte!“ Dostať ju domov bol celkom problém... Spala. Hrala sa. Neplakala. Akurát nič nejedla. Ale to sme akosi čakali. Naša dcéra je v tom „známa firma“.

Tak som rozmýšľala nad tým, ako sa všetko okolo nás (v poslednej dobe extra rýchlo) mení a naše deti sú toho súčasťou... Školáci sa učia také veci, o ktorých sme my v ich veku ani netušili. V rozprávkach na televíznych detských staniciach sa niekedy nestíham čudovať, čo za čudné tvory majú byť momentálne detskými hrdinami a z čoho všetkého si naše deti majú brať príklad. Niekedy mám pocit, že akosi nestíham tomuto svetu, a čo ešte naše deti...

Byť rodičom, to chce odvahu. A čoraz väčšiu. Už to nie je len o tom vynosiť, porodiť, utíšiť, nakŕmiť, ochrániť... Je toho viac, stále viac. A tak si niekedy pri pohľade na tých, čo sa tiež rozhodli pre rodičovstvo, hovorím: „Fúha, ďalší odvážlivci!“

V duchu sa ich pýtam, či ešte nepočuli výrok známeho amerického spisovateľa Roberta Fulghuma, ktorý si často opakujem: „Človek sa vlastne nikdy úplne nedozvie, aký bol rodič, ani či to, čo robil, robil dobre alebo zle...“

Teší ma však, že stále pribúda nás i vás, rodičov, ktorí padajú a zlyhávajú, no zamýšľajú sa nad svojimi limitmi a nedokonalosťami, boja sa o svoje deti, lebo ich veľmi ľúbia. Dokazujú to aj vaše listy a emaily, ktoré nám zasielate a ktoré nás inšpirujú stále k novým témam a článkom. Ďakujeme!

A tak si vzájomne prajme, navzdory počasiu, politickej i ekonomickej situácii a všetkému, čo nás pohlcuje, aby, hoci sa všetko mení, láska k našim deťom (i tým, na ktoré niektorí ešte len čakáte J), bola stála, pevná a nemenná.

Lebo iba láska nepustí...

Dagmar Baluchová, redaktorka