Ján Spišák: "Hudba je všeliek"

Sympatický hudobník, textár a líder rockovej kapely Dilemma je zároveň otcom dvoch drobčekov – dvojročnej Sonie a polročného Janka. My sme si ho v redakcii „pracovne“ nazvali rockový tato a chceli sme vedieť, ako sa žije rodinke Jána Spišáka, ktorá môže mať niekoľko prívlastkov – hudobná, slovenská i grécka, ale najmä pohodová a plná lásky... A aby bola rodinná mozaika úplná, o pár slov sme poprosili aj manželku Pari.

Ste hudobník, stojíte za vznikom rockového projektu Dilemma a zároveň ste otcom dvoch detí – väčšina ľudí má s hudobníkmi spojené klišé, ktoré znamená neustále koncerty, cestovanie, priveľkú voľnosť, no rozhodne nie rodinu a rodičovstvo... Vy zvládate oboje, čím vás obohatilo otcovstvo? 

Pocit zodpovednosti za ďalších ľudí som mal aj dlho predtým, ale s vlastnými deťmi je to predsa len niečo iné. Rodičovstvo otvára úplne novú dimenziu v živote a myslím, že aj tretí album, ktorý vznikol, keď už bola dcérka na svete, je vyzretejší... Hudba, ktorú robím, je ako ja sám, je mojím odrazom a myslím si, že je to aj počuť.

Píšete texty, skladáte hudbu, spievate, hráte na gitaru, violončelo..., rodičia vás asi nemuseli do hudobnej školy nútiť.

To určite nie, violončelo mi učarovalo v deviatich rokoch a už sa to so mnou potom viezlo. 

Gitara a následne skladanie vlastných piesní od trinástich rokov, túžba podeliť sa o ne s ďalšími ľuďmi, založiť a hrať s kapelou – to bola dostatočná motivácia venovať sa tomu aj bez dozoru rodičov. Vlastné deti sa tiež snažím viesť k hudbe, ale nútiť ich do nej nebudem, môže sa stať, že budú mať úplne iné záujmy, veď aj moji rodičia sa hudbe primárne nevenovali.

Hudobníci vaše texty chvália, nie sú prvoplánové, majú myšlienku, reflektujú skutočnosť – čo všetko vás inšpiruje? 

Tých tém je viacero, od osobných zážitkov spojených s láskou, neverou, pokrytectvom či smrťou až po celospoločenské alebo politické témy. Som vnímavý typ a inšpirácia prichádza a usádza sa vo mne z mnohých dôvodov... Napríklad text skladby Oh, no je venovaný obyvateľom Atén, odkiaľ pochádza moja manželka, pretože som mal možnosť vidieť a sledovať z prvej ruky, ako vážna ekonomická, spoločenská a politická kríza deformuje vzťahy a atmosféru u bežných ľudí, ktorí vlastne za nič nemôžu a sú obeťami veľkých hier. Vyjadrili sme to aj dosť expresívne vo videoklipe, ktorý bol do 12 hodín na youtube zneprístupnený do 18 rokov. Ale keď vidím, ako ľudia prijímajú informácie z médií a vytvárajú si o tých udalostiach často mylný obraz a myslia si, že sa ich to netýka, nemohlo ma to nechať chladným. Napokon, akokoľvek sa ten klip môže zdať drsným a krvavým, je to varovanie pred skutočnosťou, ktorá je omnoho hrozivejšia, ak to zažívate na vlastnej koži alebo sú tým zasiahnutí vaši blízki.

Hudbe sa venujete už niekoľko rokov, no až teraz sa o kapele Dilemma začalo na Slovensku viac hovoriť...

Dilemma zaznamenala v minulosti viacero úspechov, či to boli víťazstvá v súťažiach kapiel doma i v zahraničí, vydanie albumov v Belgicku, koncertné šnúry v Čechách, Belgicku alebo na Slovensku, nejako si však väčšina médií stále nevedela všimnúť, že sa pohybujeme na scéne. Teraz sme sa rozhodli definitívne to zlomiť, nakoľko v kapele, ktorej členmi sú špičkoví česko-slovenskí muzikanti (Martin Gašpar, Marcel Buntaj, Juraj Tatár a Matěj Morávek) sme presvedčení o tom, že naše krajiny práve takúto kapelu „postrádajú“. Výraznou mierou k tomu prispieva aj spolupráca s kreatívnou produkčnou spoločnosťou Dimenzia, ktorá zabezpečila aj krst nášho ostatného albumu Low Profile Scream, ktorý bol na naše slovenské pomery dosť netradičný a zúčastnilo sa ho viac ako 500 ľudí. Celý krst sa niesol v duchu ostrého protestu voči pomerom na našej hudobnej scéne a krstní otcovia – Kuko z kapely Horkýže Slíže a bubeník Martin  Valihora pokrstili album motorovou pílou. Teraz sa chlapci z Dimenzie postarali o účasť Dilemmy na najväčšom turné tohto roku jednej z najvýraznejších slovenských kapiel Horkýže Slíže v 40 mestách na Slovensku a v Českej republike. Pridajú sa aj kapely Slobodná Európa a BijouTerrier, ktoré v Čechách vystrieda formácia GyGy, ale len Dilemma to so Slížmi ťahá od začiatku do konca. Turné sa začalo 28. februára v bratislavskej Inchebe a končí 1. júna v susedných Čechách.

Čo vás inšpiruje k tvorbe? Sú vašou múzou aj deti, rodina?

Áno, napríklad pre moju manželku Pari som napísal skladbu L'Amour, ktorá je síce na albume v anglickej verzii, ale pôvodná súkromná verzia bola v gréčtine a v slovenčine. Je to veľmi príjemná vec a v recenzii istého nemeckého portálu bola označená za vrchol albumu. Myslím si, že to nie je len tým, že je o večnej téme – o láske, ale hlavne, že vznikla a je zaspievaná i zahraná skutočne od srdca.

Veľa umelcov po narodení detí zabŕdne aj do tvorby pre deti – niektorí lepšie, iní menej, píšu rozprávky, vytvárajú pesničky – vás to neláka?

Samozrejme, s deťmi sa hrám a vymýšľam im rôzne melódie, hoci sú ešte veľmi malé, ale určite v tom budem pokračovať a mojím snom je spraviť aj nejaké skladbičky pre deti. Myslím si, že to bude jedna z najväčších umeleckých výziev – urobiť kvalitnú pesničku pre deti, pri ktorej rodičia nebudú prevracať oči stĺpkom. J

Máte dve deti, koľko majú rokov, inklinujú k hudbe? 

Dcérka má dva roky a synček pol roka. Obaja už od útleho veku inklinujú k hudbe, veľa jej počúvali už v brušku. A ak počujú niečo, čo často počúvali aj v brušku, upokojuje ich to. Hlavne v prvých mesiacoch to bola veľká pomoc, keď sme dieťatko potrebovali upokojiť či uspať. Odporúčam to všetkým, hudba je všeliek a veľký pomocník. Sonia má už teraz dosť vyhranený vkus, vyberá si piesne, ktoré sa jej páčia a veľmi rada tancuje. Som rád, že zatiaľ schvaľuje aj moju tvorbu (úsmev).

Hudba teda je súčasťou vášho rodinného života...

Máme doma viacero hudobných nástrojov, spievame si, skúšame hrať, ale nesnažíme sa to nasilu organizovať či inštitucionalizovať. Prichádza to samé, Sonia si už tiež sama od seba spieva vlastné melódie. Nahrávame si ju, je príjemné to počúvať.

Vaša manželka je z Grécka, ako ste sa zoznámili a ako funguje slovensko-grécke manželstvo? 

Zoznámili sme sa na dovolenke v Grécku, mal som vtedy len 16 rokov, vlastne sme boli len kamaráti... Tam to však neskončilo, 11 rokov sme si písali listy, mám ich doma peknú kopu (smiech). Keď prišla éra SMS a e-mailov, naša korešpondencia sa zintenzívnila, až sme sa ako dospelí ľudia opätovne osobne stretli po 11 rokoch. Potom sa už náš vzťah vyvíjal veľmi rýchlo, na ďalší rok sme sa vzali a dnes máme dve krásne deti. A ako také zmiešané manželstvo funguje? To treba zažiť, je ťažké vysvetľovať (smiech). Každopádne, ak by sme si nerozumeli ako ľudia a neboli aj dostatočne tolerantní, jednoduché by to nebolo. Svet viacnárodným manželstvám neustlal na ružiach, ale ak máte vo vzťahu integritu, prekonať sa dajú rôzne prekážky. Kopu bizarných zážitkov mame kvôli byrokratickým postupom v oboch krajinách.

Čo si jeden na druhom ceníte a čo zo svojich rodín chcete, aby bolo aj v tej vašej?

Ján: Mňa teší ten pokoj a rozvaha, čo z Pari vychádza, je môj protipól, ktorý ma priťahuje a zároveň dopĺňa. Naši rodičia sú si navzájom dosť podobní, takže možno aj preto si napriek rozdielnym geografickým koreňom dobre rozumieme.

Pari: Obaja máme rodičov, ktorí spolu žijú dlhé roky, od mladosti až dodnes. Stále sa majú radi a vzájomne sa rešpektujú. Učili nás byť dobrými a úprimnými k iným ľuďom. Dali nám silný základ, aby sme mohli budovať svoj charakter, aby sme boli strojcami svojho života a šli za svojimi snami. Bola by som rada, keby sme s manželom tiež prežívali lásku tak dlho a boli schopní dať to všetko aj našim deťom. Ako hudobník má manžel vypestovanú kreativitu a cit a to sa prirodzene prenáša aj do jeho ďalších aktivít a životného postoja a mne sa to páči...

O nás Slovákoch sa hovorí, že sme veľmi srdeční, prajní, ale občas, keď sa pozriem okolo seba, nemám vždy ten pocit... ako nás vnímate vy?

Pari: Na Slovensku som spoznala veľa dobrých a priateľských ľudí a myslím, že to je najdôležitejšie. Zároveň je to veľmi krásna a zaujímavá krajina, je tu veľa vecí, ktoré mám rada. Žijeme tu a tu je náš domov...

Blížia sa veľkonočné sviatky, v oboch našich krajinách dosť zásadné, ako ich prežívate? Majú slovensko-grécky nádych? 

Ján: Aj keď tradície nejako prísne nedodržiavame, obliatiu pohárom studenej vody hneď zrána sa dievčatá nevyhnú a myslím si, že tomu bude holdovať aj syn, keď trochu vyrastie, veď je to zábava a ešte dostanete aj odmenu! Manželka napríklad rada varí, a tak si môže vyberať, z ktorej kuchyne čo v ten-ktorý rok budeme mať na stole. Pred dvoma rokmi sme boli na Veľkú noc v Grécku, pre mňa osobne to bol veľký zážitok. Majú s tým spojených veľa spirituálnych aktivít v rámci celej komunity, celého národa, veľmi sa to líši od našich zvykov, ale samozrejme sa to nakoniec točí hlavne okolo jedla... Téma zvykov a národnostných rozdielov i zaujímavých podobností je veľmi široká, to by bolo na samostatný rozhovor... Našinci totiž poznajú Grécko hlavne počas leta, dovolím si však tvrdiť, že v iné ročné obdobia je toho podstatne viac, čo môže človek vidieť i zažiť. A najzaujímavejšie sú práve tie aspekty kultúry, ktoré nás spájajú, nakoľko tie sa odhaľujú až časom a je fascinujúce vyhľadávať naše pradávne spoločné korene...

Pari: Sviatky trávime najmä ako rodina, robíme to, čo nás baví, bez ohľadu na to, z ktorej krajiny čo pochádza. Dvojročná Sonia mi pomáha pri pečení či dekorovaní bytu. Z Grécka nám rodina pri takýchto príležitostiach posiela niektoré tamojšie špeciality alebo suroviny, ktoré sa tu nedajú zohnať, takže kúsok Grécka je aj na stole a potom v brušku. J 

V čase nášho rozhovoru má hudobný projekt Dilemma koncertné turné, čo znamená neprítomnosť ocka, všetko je na bedrách mamy, ako fungujete?

Pari: Janko má stopercentnú podporu nielen moju, ale aj celej rodiny a môže sa spoľahnúť na to, že keď je preč, všetko funguje a veci sú v poriadku.

Ján: Veľa cestujem a hrám, ale hneď, ako je to možné, ponáhľam sa domov k rodine. Detičky sú veľmi zlaté, nechcem o tieto chvíle prísť a zároveň sa snažím doma pomôcť, ako sa dá.

Na čom vám vo výchove detí záleží, čo považujete za dôležité?

Nech z nich vyrastú samostatne mysliace a slobodné bytosti so zmyslom pre zodpovednosť. Nech cítia lásku a radosť. Ak sa toto podarí, cieľ bude splnený, zvyšok už je na nich. Prechádzka ružovou záhradou to asi nebude, majú byť po kom tvrdohlaví, no, bude to ešte zaujímavé a pokúsime sa užiť si to (smiech).

Ako si predstavujete ideálny rodinný deň?

Ideálny rodinný deň...?  Hm, ešte mi nenapadlo takto nad tým rozmýšľať... Chvíle, keď sú deti zdravé, sme s nimi obaja, je pohoda, spoločne sa hráme, jeme, nemusíme nič riešiť... to je asi ten ideál... Či sme doma alebo vonku, či svieti slnko alebo prší, to je potom úplne jedno...

Boli ste niekedy postavený pred dilemu rodina vs. hudba, alebo toto je druh „dilemy“, ktorá nepripadá do úvahy?

Rodina je, samozrejme, priorita, ktorá sa však s hudbou, ktorá bola prioritou roky predtým, nijako nebije. Ak sa to človek snaží od prvej chvíle skĺbiť v prospech oboch. Samozrejme, veľkou výzvou je čas, ktorý treba stále zadeľovať, ale na druhej strane, ak by som sa nevenoval aj hudbe, možno by som to už ani nebol ja. Myslím, že je dôležité mať partnera, ktorý vašim vášňam rozumie, má pre ne pochopenie a trpezlivosť. Možno je šťastie i to, že moja žena je aj moja dlhoročná fanynka. Ja by som však ani nemohol byť s niekým, komu by moja muzika veľa nehovorila (úsmev).

Ak by ste mali zostaviť mozaiku zachytávajúcu dôležité okamihy vášho života, čo by v nej nemalo chýbať a prečo?  

Vynechám narodenie a smrť, v tom sme si všetci rovní a nedá sa tomu vyhnúť... Potom je toho tak veľa, že by som to skôr zhrnul do slov – všetko, čo bolo, malo byť, malo svoj význam a priviedlo ma tam, kde som dnes... A keďže som muzikant a táto téma mi nie je cudzia, použijem časť textu svojej piesne Plamene: 

„Vraj je všetko zlé na niečo dobré, ale to všetko dobré je tiež na niečo zlé. Túžby plamene horia v nás, všetko upália vo víne, žiaria na pár chvíľ nevinne, nikto nehasí skryté v dyme. Potom sa vyjasní, popol je belasý.“ 

Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor si prečítate v marcovom vydaní časopisu Mama a ja.

Zhovárala sa: Eliška Fričovská

Foto: