Dve ženy v kaviarni
Nedávno som si spomenula na starý vtip – Aký je rozdiel, keď idú spolu von traja kamaráti a tri kamarátky? Kamarátky sa oslovujú Martinka, Peťka a Zuzka, a keď idú zaplatiť účet v kaviarni, každá sa predbieha, aby zaplatila skôr a ostatné pozvala. Páni si hovoria Kokso, Bendžo a Ožran a pri platení svojich pív starostlivo rozrátajú do posledného centu účet pre každého jedného zvlášť – a potom na druhý, kreslený, v ktorom pred zrkadlom stojí tlstý chlap a v odraze vidí Brada Pitta, a štíhla žena, ktorá však namiesto seba vidí Helenu Růžičkovú.
Spomenula som si na tieto vtipy, sediac v kaviarni s kamarátkou. Raz za čas dobre padne ísť si vyvetrať hlavu a venovať večer len sebe, a nie deťom ani manželovi. Zájsť do podniku, dať si pivo, ako kedysi.
Lebo keď idem k priateľke alebo ona k nám domov, vždy sa to aj tak zmení na čas strávený s deťmi, keď si možno trochu stihneme čo-to povedať. Takže späť do podniku. V prvom rade sme privítali nefajčiarsku časť (aspoň nám ráno nebudú smrdieť vlasy). Po chvíli obzerania som zistila, že sme jediný stôl s čisto ženským obsadením. A pomerne monotematickými rozhovormi – nech začneme o čomkoľvek, končíme pri chlapoch a deťoch. Vlastných, známych, spriaznených, plánovaných. Pri ostatných stoloch sedeli buď zmiešané partie alebo skupinky chlapov. Jedna priamo oproti nám, asi štyridsiatnici. Nemala som dôvod si ich príliš všímať – keby sa o to sami nezaslúžili.
Nebolo ešte ani desať, záverečná ďaleko. Po druhom pive si kamarátka potrebovala odskočiť. Čas schytiť mobil a esemeskou skontrolovať, či je doma všetko v poriadku. Bolo. Ďalej už som nepísala, začala som sa obzerať okolo seba. A vtedy som osadenstvo náprotivného stola zaregistrovala. Začínajúce plešinky, orosené čelá, obtiahnuté tričká s nápismi (na také brucho by si ich žiadna žena nikdy nedala), smiali sa príliš nahlas. Dvaja z pánov sedeli priamo s výhľadom na mňa. Pred sebou neviem koľké pivo. Oči sa mi stretli s jedným z dotyčných. Šibalsky zažmurkal, nadvihol polliter – akože mi pripíja. Neviem, akú reakciu čakal. Asi aby som sa aj ja zachovala rovnako priateľsky a aspoň naznačila, že ma svojím šarmom upútal. Tak ma prekvapil, že som bola priateľke vďačná za návrat – pretrhla moje neveriace zízanie. Chlapík oproti drgol lakťom do kamaráta vedľa, niečo si povedali, odpili si a nahlas po sebe odgrgli. A opäť sa na mňa vyzývavo usmiali – tento raz obaja. No, očarujúce.
Keď som potrebovala ísť na záchod ja, vzala som to okľukou cez pol miestnosti, aby som nemusela míňať ich stôl.
Do podnikov už dávno nechodím flirtovať. Nehovoriac o tom, že ak by som aj, asi by som si vybrala iný objekt. Na podobné pokusy o zblíženie nie som zvyknutá. A úprimne – vôbec o ne nestojím. A stavím sa, že toto by ste počuli od každej jednej ženy v tej kaviarni v ten večer.
Ale niečo na tom chlapskom vyzývavom pohľade a štrbavom priopitom úsmeve je. Neuveriteľná sebadôvera. Keby som vlastnila len polovicu z nej, nebolo by šťastnejšej ženy na svete. S takýmto výzorom, takýmto „vyžarovaním“, ale k nim s patričnou drzosťou – tak presne tým chlapi dobýjajú svet. Je im čo závidieť. Neviem, koľko pív by som si musela dať, aby som prestala brať u seba do úvahy svoj vek, výzor, postavu, pokročilú hodinu, fakt, že som zadaná, príslušnosť k priateľke a nie k neznámym ľuďom... Zrejme toľko, že by som sa nevládala pohnúť – a asi aj vtedy by som mala zábrany. Pánom stačí na ich odbúranie niekedy tak málo! Len holý fakt, že žena sedí pri stole na chvíľu sama.
Ale aj tak im tú úprimnosť, žiadne zábrany a otvorenosť (nechcem povedať rovno drzosť), občas závidím!