Detstvo – mojim a dcériným pohľadom

3.4.2009 v kategórii Mama, autor Kaja, foto: istockphoto.com

Mami, to je hrozné, o čo boli tie deti vtedy ukrátené. Nemali telku, počítač ani internet, ani také super hračky, ako teraz...

Dlho som túžila po jednej knižke. Nemohla som ju však zohnať. Kedysi dávno som ju videla v kníhkupectve a vtedy som zaváhala. Až po čase som ju dostala od priateľky, ktorá mi ju doniesla z Čiech. Kniha je od Josefa Ladu a volá sa Deťom. Autor ju s láskou venoval svojej dcérke Aničke.Bolo to jeho dievčatko, ktoré ho podnietilo, aby veľkú časť svojej tvorby venoval deťom, ktoré ho pri práci obklopovali.

Od detstva mám veľmi rada jeho kresby. Vyžaruje z nich niečo, čo ma vracia tam, kam niet cesty späť a predsa to ovplyvňuje celý môj život  a moje konanie. Do detstva. Krásneho detstva.

Jedno popoludnie sme si s dcérkou sadli, čítali z knižky a pozerali obrázky. Mala vtedy sedem rokov. Pri kresbách s motívom jari, leta a jesene, kde sa deti hrali, moja malá zahlásila: „ Mami, to je hrozné, o čo boli tie deti vtedy ukrátené. Nemali telku, počítač ani internet, ani také super hračky, ako teraz...A vyzerajú takí chudobní.“

A mne zrazu prišlo smutno a zároveň ľúto mojej dcéry. Že možno až tak nezažila, čo je to tvorivo hrať sa (aj keď sa o to snažíme) a nepochopila čistú radosť z hry. Pokúsila som sa jej vysvetliť, že drahé veci a hračky nerobia človeka šťastným a že nie je šťastný ten, kto má veľa, ale ten, kto sa dokáže radovať aj z mála. Ja len dúfam, že niečo z toho predsa pochopila.

Veľa chodíme do prírody a hráme sa aj niektoré hry z nášho detstva, ale... je to iné.
Sama niekedy lapám po dychu, aké úžasné hračky sa nachádzajú v hračkárstvach. Niekedy si idem oči vyočiť.

Ale tie naše hry mali svoje čaro, krásne, neopakovateľné. Spomínam si, ako sme na jar a v lete donekonečna „skákali gumu“ a hrali guľky – hlinené, či tie „modernejšie“ sklenené. Do výbavy dievčat patrilo švihadlo a chlapcov prak, lúk a šíp.

Hračka nám neponúkla hotový výsledok, my sme museli zapojiť všetku našu fantáziu a hra bola aj spôsobom zbližovania sa. Deti sa nehrávali samé v detskej izbe a nepredbiehali sa v tom, kto má niečo lepšie, či dokonca drahšie. Chýbalo tu súperenie, ak aj bolo, tak v zdravej miere. Namiesto Pet shopov sa zbierali céčka, pamätáte? Hra bola tým, čo spája a vyžadovala kooperáciu a spoluprácu. Deti zbližovala.

Verím, že prichádzajúca jar bude vhodným časom na to, aby sme oprášili niektoré zabudnuté hry a zaspomínali si na krásy nášho detstva.