Deti si zaslúžia usmievavú mamu
Unavená, ubehaná, vyšťavená, znechutená žena bez úsmevu zaručene skončí nekontrolovateľným výbuchom.
Z ROZKVITNUTEJ LÚKY – VYPRAHNUTÁ PÚŠŤ
alebo ako sa radostná mamička po príliš dlhej dobe na materskej „dovolenke“ zmenila na vynervovanú nešťastnicu
Ak lúku, hoci plnú rozkvitnutých kvetov, roky slnko nepoláska, dážď neovlaží, vietor nepohladí, aký prejde čas, kým sa premení na popraskanú, vyschnutú, vysmädnutú púšť? Ako dlho potrvá, kým mama, žena v domácnosti, vydrží šliapať na plný plyn za všetkých členov rodiny, pre ktorých je už roky samozrejmou kuchárkou, upratovačkou, práčkou, žehliarkou, taxikárkou? A prečo sa dobrovoľne vrhá do polohy „slúžky“? Prečo „sedí“ doma takmer dvadsať rokov? Prečo sa upíše rodine tak, že stratí samú seba? Pravda, nejde o záležitosť čisto ženskú. Každý jeden z rodiny prispieva do spoločného života svojím dielom, väčším či menším.
Na základe príbehu Bianky vyvstáva ďalšia otázka, či žena, finančne a materiálne dobre zabezpečená, s deťmi bez vážnych problémov, s mužom zodpovedne sa starajúcim o rodinu, má právo „dopracovať“ sa do kritického stavu, kde bez pomoci lekára nenájde cestu zo začarovaného kruhu von? Koná tak z rozmaru, prepychu, nudy? Z nedostatku citu, pozornosti, straty sebadôvery, odvahy a schopnosti samostatne sa realizovať mimo rodinu? Ako sa z rozkvitnutej lúky stane vyprahnutá púšť?
Rozprávanie od konca
Včera som odoslala životopis do troch firiem. Nový rok možno odštartujem nástupom do práce. A možno nie. Svet sa nezrúti. Som mamou dvoch úžasných detí, šikovných, samostatných, citlivých. Detí schopných odpúšťať a ľúbiť. Tak veľmi ľúbiť, že sa mám od nich stále čo učiť. Tretiak Marek sa venuje karate a atletike, predškoláčka Karolínka krásne kreslí, spieva, tancuje. Ocko popri počítačoch celkom dobre ovláda hru na klavír, cit pre hudbu zdedila po ňom. Pravidelne si pri stromčeku nôtime vianočné koledy. Slovo „pravidelne“ je na mieste, v časovom ponímaní u nás doma však nesie rozdielny obsah. Tento rok sme spievali v ozajstnej rodinnej pohode a láske, po minulé roky šlo skôr o spev povinný, zakrývajúci moju nervozitu, podráždenie, nenávisť voči sebe, okoliu. Nehanbím sa podeliť o môj nie príliš ružový príbeh, môže sa prihodiť každému.
Ako sa zaručene zblázniť
Recept je vlastnou skúsenosťou dlhodobo overovaný a ponúkam ho s patričnou dávkou irónie, inak by som mohla plakať. Na prvom mieste je lietanie okolo domácnosti. Gruntovanie typu – ani jediná smietka na koberci, v každom počasí vyleštené okná, perfektne uprataná detská izba, kde by deti nemuseli ani spávať, ale keďže musia, ráno šup-šup, uložiť izbičku do „múzejného“ poriadku! Pozor na denné hranie sa, prílišné rozhadzovanie sa rovná väčšiemu upratovaniu. Sterilná čistota v byte vedie spoľahlivo k nervovému zlyhaniu!
Deti sú v rebríčku hodnôt na druhom mieste. Kýchnutie, zakašľanie, máličko zvýšená teplota, náznaky bolesti bruška, modrina na kolienku, kontrola žmurkania očí, správne držanie ceruzky a povolené zápästie pri kreslení... Denne sa zaoberajme „vážnymi“ otázkami okolo vývoja detí, ťahajme ich po doktoroch a špecialistoch, veď tí sú naše pozorovania povinní prešetriť.
Tretiu priečku prideľme manželovi. Je už dospelý a niečo by mohol zvládnuť aj sám. Napríklad chodenie do práce, prežúvanie pripravenej stravy alebo pozeranie televízie. Nezaťažujme ho vozením detí do školy, na krúžky, k doktorovi, nebodaj nákupmi. Najviac mu pomôžeme, ak si urobíme vodičský preukaz a tým akosi preberieme kompletnú starostlivosť o rodinu.
„Ostatné“ by mohlo obsadiť miesto štvrté. Platenie účtov, údržba bytu, bytové schôdze, kontakty s rodinou a podobné záležitosti. Pokiaľ by sme pre seba ušetrili piate miesto, sme na tom celkom fajn. Aj na ruke je päť prstov a majú v podstate rovnocenné postavenie! Unavená, ubehaná, vyšťavená, znechutená žena bez úsmevu zaručene skončí nekontrolovateľným výbuchom.
Hranice únosnosti
Navonok sme pôsobili dojmom bezchybnej rodinky. Moderne zariadený byt, vychytený typ auta, deti oblečené podľa poslednej módy, manžel uznávaný počítačový odborník s nadpriemerným platom, pravidelné lyžovačky, dovolenky k moru. Podobou nervového uzlíka som idylický obrázok rodinky narúšala iba ja. Niekedy.
V šiestom roku na „materskej“ som divadielko dokázala hrať „už iba“ na verejnosti. Pravdepodobne som dlho predvádzala pozoruhodný výkon, lebo priatelia, známi, rodičia, učitelia, susedia nič nespozorovali. Manžel sa mojím stavom zvlášť nezaoberal. Nekritizoval, nehodnotil, nediskutoval. Pracoval do úmoru, aby sme sa mali dobre. Mohla som sa vari mať inak?
Moje najbližšie stvoreniatka bez pozlátka zaznamenávali, že maminka kričí, dokonca reve, hoci sa nič vážne nestalo. Že maminka ich bije, hoci často nerozumejú prečo. Že maminka stále drží malinovkový pohár plný červeného nápoja, ale malinovka to nie je. Že maminka sa postupne mení na „čudnú mamu“. V jedno popoludnie, ôsmy rok pobytu doma, za zavretými dverami bytu, hranica únosnosti prestala byť hranicou. Všetky existujúce životné bôle som si odventilovala na deťoch takým krikom, bitkou a hlukom, že susedia sa vyhrážali privolaním polície. Zozbierala som posledné kúsky príčetnosti a vytočila som mužovo mobilné číslo: „Okamžite príď domov, potrebujem pomoc, potrebujem pomoc, potrebujem pomoc...“ opakovala som donekonečna. Manžel stál zrazu vystrašený vo dverách, uplakané deti mu pevne stískali dlaň, ja s opuchnutými očami a trasúcimi sa rukami som prosila: „Potrebujem pomoc... Potrebujem lekára... Potrebujem psychiatra...“
Niet na svete človeka bez problému
Elenku manžel týral dvadsať rokov, Hanku otec zneužíval od desiatich rokov, Ján stratil manželku a dcéru pri havárii, Heňa sa zamilovala do „násťročného“ syna svojho milenca, učiteľka Zora nenávidela žiakov... A ja? Čo ja? Čo mám povedať? Že sa manžel ku mne chová slušne, že mám zdravé deti, že nestrádame, že jedinou chybou v súčte rodiny som ja? Čo tu do čerta robím? Nikto iný, len ja, ja som zlyhala! „Každý na svete má problém. Pre niekoho je to nevera, pre niekoho susedia, nedostatok peňazí, neúspechy v športe... Rozdiel je len v spôsobe, ako sa s problémom dokážeme vyrovnať,“ hovorieval psychiater v liečebnej skupine.
Terapia obsahovala pol roka sedení, diskusií, rozprávania, návratov do detstva, k rodičovským vzťahom, do školských lavíc, k prvým láskam, k životným výhram, prehrám. Doslova sme sa dotýkali koreňov nášho bytia. Veľa sme kreslili, maľovali, tvorili aj tancovali. Čo všetko som sa o sebe dozvedela, čo všetko som prvý raz v živote pochopila! Som vďačná mužovi a jeho rodičom, že sa postarali o deti, a tak mi umožnili nevyhnutný, očisťujúci proces duše a osobnosti.
Kde sa stala chyba?
S vysokoškolským diplomom z ekonomickej školy som si našla výborné miesto v renomovanej firme, kde som plávala ako ryba vo vode. Okrem ekonomickej agendy som zbožňovala rôzne vybavovačky, organizovanie stretnutí, komunikáciu s ľuďmi. Po čase som nastúpila na materskú, klasicky po troch rokoch som sa vrátila. Neplánované druhé tehotenstvo ma donútilo k opätovnému rýchlemu odchodu. Sotva som nastúpila, už som sa lúčila s kolegami, prostredím. Samozrejme, narodenie Karolínky bolo radostnou udalosťou. V práci som sa realizovať nemohla, tak som všetku energiu chcela uplatniť doma. Hromada povinností mi zatienila myseľ, na „práva“ som úplne zabudla.
Rokmi som si budovala zvrátený rebríček hodnôt: domácnosť, deti, manžel, ostatné a na chvoste ja! Perfekcionalizmus a puntičkárstvo zdedené po mame, vysoké nároky na svoje výkony v domácnosti, prísnosť až despotizmus voči deťom, v génoch po otcovi – pijanovi, všetko sa zhmotňovalo do žeravých uhlíkov pred blížiacim sa „požiarom“.
Tajne som začala popíjať víno, hľadajúc únik. Vedome som tým ubližovala sebe, deťom. Slovne aj fyzicky som ničila syna, neskôr aj dcérku. Ráno som nikdy nevedela, čo sa v mojej hlave do večera zomelie. Znenávidela som sa, stratila som v seba úctu, dôveru. Kde sa stala chyba? Bola som na seba aj okolie nekriticky prísna. Nedokázala som si priznať, že naložené sústo neunesiem. Nedokázala som dôsledne požiadať o pomoc. Nedokázala som požiadať o pochvalu, ocenenie, ktoré by ma motivovalo. Nedokázala som oddychovať. Nedokázala som presadiť túžbu ísť do zamestnania, hoci Karolínka, ako tisícky detí, by chodila do jasieľ.
Manželovi som občas spomenula, že som vyčerpaná, on na to, že aj on padá únavou. Keby ma susedia, cudzí ľudia, neupozornili, že sa chovám ako zmyslov zbavená, neviem, kde by som bola teraz. Všetci robíme chyby, nikto nie je dokonalý. Padla som, pomaly vstávam, aby som v živote za rôznych okolností vedela udržať rovnováhu. Moje deti si predsa zaslúžia usmievavú mamu.