Dajte mu šancu a dokáže to

1.7.2009 v kategórii Mama, autor Daša Krátka, foto: istockphoto.com

O chlapčekovi s Downovým syndrómom, ktorý sa učil plávať.

Blížil sa koniec školského roka a s ním aj plavecký výcvik, ktorý predškoláci každoročne absolvujú. Prišlo to rýchlejšie, než som očakávala a plavecký výcvik sa týkal aj nášho syna Peťka. Narodil sa s Downovým syndrómom, no veľmi rýchlo po pôrode sme zaujali stanovisko, že ho budeme zapájať do bežného života, ako to len bude možné.

Vďaka ochotným ľuďom miestnej materskej školy, hlavne pani riaditeľke, bol Peťko od svojich troch rokov integrovaný v materskej škole s asistentom. Podľa svojich možností sa zapájal do činností v materskej škole a tak sme si povedali, že to skúsime aj s tým plaveckým výcvikom. Veľa skúseností s vodou nemáme, lebo máme ešte dve mladšie deti, a tak nám okolnosti doteraz veľmi nedovoľovali chodievať s deťmi k vode. Boli sme pri vode len párkrát, príležitostne, za výdatnej pomoci starých rodičov.

S nie veľkou nádejou, ale predsa, som sa opýtala na možnosť absolvovať plavecký výcvik za predpokladu, že by som tam so synom chodila ako zodpovedná osoba. Bola som prekvapená, keď to vyšlo a opäť s malým otáznikom na duši, sme sa vybrali na prvú lekciu. Povedali sme si, uvidíme.

Prvá lekcia bola viacmenej zoznamovacia, tréner deťom vysvetľoval, ako sa na plavárni majú správať, kam a ako chodiť cikať, ako a akou vodou sa sprchovať (studenou :-)) a podobne. Peťko pozorne sedel a počúval, aspoň sa tak tváril. Potom prišla na rad prvá sprcha, tréner ich pekne jedného po druhom sprchoval od hlavy až po päty. Obávala som sa, že sa Peťovi nebude páčiť voda na hlave, ale statočne to ustál, dokonca na trénerov pokyn dvihol hlavu a nechal si osprchovať tvár. Tešila som sa, ako to krásne zvláda.

Keď sme sa presunuli k bazénu, došli prvé komplikácie. Peťo odmietal ísť do vody, nechcel ani na schodík, kde bolo minimálne množstvo vody. Tak sme šli na lavičku a priebežne som sa pokúšala mu dohovoriť. Vylovila som z pamäte všetky možné motivácie, ale Peťo bol neoblomný. Nedohovoril mu ani tréner. Povedali sme, nevadí. Skúsime zajtra.

Rozmýšľala som, nakoľko má význam ťahať sa na plaváreň aj nasledujúci deň, ale dala som tomu ešte šancu.

No druhý deň bol rovnako neúspešný. Peťo do vody nechcel ani za nič.
Ohromne sa bavil pozorovaním detí vo vode, prípadne ak mu prišla pod ruku trénerova šľapka alebo nejaký uterák,  leteli do vody aj tie. Upozorňovala som ho, že to nesmie robiť. Lenže on mal z toho ohromnú zábavu a tak rýchlosťou blesku v nečakanej chvíli opäť niečo do bazéna hodil. Povedala som si, stop, synáčik. Takto sa tu správať nebudeš. Ak letela do vody šľapka, uterák, vreckovky a po niekoľkonásobnom upozornení s tým neprestávaš, ideš aj ty.

Skôr než si to stihol uvedomiť, vzala som ho na ruky a podala trénerovi, ktorý stál v bazéne blízko pri okraji a bez slov pochopil, čo mám v úmysle. Vzal Peťka a postavil ho v bazéne na nohy. Voda mu siahala asi po prsia. Trochu namietal, no bol taký zaskočený, že nevedel, či má klásť odpor alebo sa tešiť, že to konečne dokázal. Plač sa nekonal a pekne s trénerom za ruky prešiel na druhú stranu bazéna.

Ostatné deti v tej chvíli stáli na okraji bazéna, lebo trénovali skoky. Všetky bez pohnutia vyčkávali a sledovali Peťove prvé kroky v bazéne. Keď bol Peťko na druhej strane bazéna, za odmenu si smel zapískať na trénerovej píšťalke. Plavárňou sa ozval prenikavý zvuk píšťalky a krátko na to burácajúci aplauz detí. Ostala som stáť v nemom úžase a v oku sa mi zaleskla slzička. Nečakala som, že ostatné deti takto prežívajú s Peťkom to, čo robí. Boli úžasné. Peťka aplauz veľmi motivoval a šiel do vody zas a znova, čoraz odvážnejšie.

Druhá lekcia sa skončila a kým boli deti nastúpené na odchod, Peťko sa pobral sám do bazéna, že on ešte nejde...a vtedy mi došlo, že to celé bude mať zmysel.

Tretí deň ho už do vody ťahať nebolo treba. Zapojil sa do tréningu s ostatnými deťmi, robili sme vláčik, hrali sa zlatú bránu, kolo kolo mlynské, robili plieskanicu (kopanie nohami), tréner špliechal deťom vodu do tváre a Peťko všetko zvládal rovnako ako ostatné deti. Keď došlo na skákanie do vody, chvíľu váhal. No postupne sa osmelil aj k tomu a ku koncu tretieho dňa už vliezal do bazéna sám, aj keď to ešte nebol skok v pravom slova zmysle.

Štvrtý deň sme trénovali ponáranie hlavy. Tu začal Peťko trochu vymýšľať, ale skúšal sa ponoriť. Najprv ponoril len ústa, potom aj nos, nakoniec oči až po obočie. Postavil sa rovno vedľa trénera a ako sa deti postupne ponárali, skúšal to s nimi. Vydržal pod vodou len zlomok sekundy, ale aj to bol veľký úspech. Párkrát som ho nechala skočiť do vody tak, že som ho zachytila až vo vode. No raz sa mi vyšmykol, resp. chcela som skúsiť, či nájde po skoku rovnováhu. Zachytila som ho neskôr a ponoril sa pekne hlboko asi na dve sekundy. Keď som ho postavila na nohy, bol dosť vystrašený. Mrzelo ma to, obávala som sa, že som ho odradila a opäť bude mať strach z vody. Našťastie to tak nebolo. Bol len opatrnejší pri skákaní a musela som mu dať ruky vopred.

Posledný deň s ním išiel tatino, lebo ja som mala nejaké povinnosti. Podľa manželových informácií sa Peťko ponáral celou hlavou a viac ako na zlomok sekundy.
Na konci kurzu obdržali všetky deti „mokré vysvedčenie“ a ako odmenu dostali sladkú zmrzlinu.

Som veľmi rada, že sa mohol Peťko zúčastniť tohto výcviku, myslím, že bez spoluúčasti svojich spolužiakov, ktorí slúžili ako vzor a motivácia a bez odborného vedenia trénera, by sme za pár dní takéto pokroky neurobili. Peťko sa vody nebojí, nestresuje, keď mu špliechne na tvár voda alebo keď sa ponorí. Verím, že raz sa naučí aj plávať. Len to chce tréning a trpezlivosť. Ako všetko ostatné.

Vďaka patrí trénerovi „ujovi Milanovi“ z Malaciek za to, že si aj popri toľkých deťoch našiel vždy pár minút aj na Peťka. Poďakovať chcem aj deťom a ich rodičom, že Peťka prijímajú medzi seba bez predsudkov, takého aký je a že mu svojou prirodzenosťou pomáhajú v rozvoji jeho schopností. V neposlednom rade patrí veľká vďaka pani riaditeľke Marte Cintulovej a učiteľkám MŠ Kúty za niekoľkoročnú integráciu v materskej škole, odborné vedenie a citlivý prístup.

V septembri nás čaká nástup do školy a ja verím, že stretneme opäť takých ochotných a empatických ľudí. Každé gesto a slovo môže byť pre Peťka práve tým krokom vpred, ale aj vzad. A ja budem veľmi rada, keď pôjdeme len vpred.

Ďakujeme.