Cysta alebo nádor?

Dve hodiny ubehli a ja som ešte stále nervózne čakala u svojho gynekológa na preventívnu prehliadku. A to som bola objednaná na presný čas. Pán doktor sa však zjavne neponáhľal, veď pacientok nemal veľa. A niet sa ani čomu čudovať, pretože ani jeho prístup nebol najprofesionálnejší. Zrazu som sa postavila a zaklopala na dvere ambulancie. „Prosím si svoj zdravotný záznam,“ vyšlo zo mňa celkom bez zaváhania. Sestrička ma obdarila nepekným pohľadom a s mrmlaním mi podala kartu.

O niekoľko dní som sa ocitla na „preventívke“ u nového gynekológa. Pán doktor mal dobrú povesť a pekne zariadenú ambulanciu, ktorá sa nachádzala blízko môjho pracoviska. Tieto tri aspekty pri výbere nového lekára zavážili.

Po úvodnom rozhovore nastal čas samotnej prehliadky. Poznáme to všetky. Gynekologická prehliadka nepatrí medzi najpríjemnejšie, ale zdravie je na prvom mieste. „Toto sa mi nepáči, máte cystu na vaječníku“, vytrhol ma z úvah lekár. Zmätene som sa na neho pozrela a nezmohla sa ani na slovo. „Počkáme na výsledky, ale aj tak by bolo najlepšie cystu odstrániť“, skonštatoval lekár. Párkrát ustarostene pokrútil hlavou a znovu vyslovil svoje obavy aj s konštatovaním, že tam už musela byť dlhšie. „Takže môj predchádzajúci lekár ju jednoducho nenašiel“, pomyslela som si. Ale to sa mi už do očí tisli slzy. Spýtala som sa, či by to mohol byť nádor a lekár len potvrdil svoje predchádzajúce slová. Nakoniec sme sa dohodli, že múdrejší budeme po výsledkoch vyšetrení, ktoré mali byť o dva týždne. Z počutia som vedela, že môj nový gynekológ je puntičkár a nič nenecháva na náhodu, ale na druhej strane zbytočne nedramatizuje. Toto poznanie ma napĺňalo ešte väčším strachom.

Vychádzajúc z ambulancie som položila zdravotnej sestre kartu na stôl a utekala na čerstvý vzduch. Vánok pôsobil ako balzam na moje telo i dušu. Nevnímala som okolie, len vietor bol spoločníkom v mojich úvahách. A presne takto sa začali dva týždne čakania.

Snažila som sa myslieť pozitívne, ale určite mi dáte za pravdu, že v takýchto chvíľach to nie je ľahké. „Stane sa to, čo sa má stať“, hovorila som si sama pre seba neustále. Nepatrím medzi „ukážkových“ veriacich, v kostole sa ukážem len zriedka, ale v Boha verím. Boh, osud, vyššia moc... Každý z nás v niekoho alebo niečo verí, a to najmä vtedy, keď cíti bezmocnosť. Tak to bolo aj so mnou. Verila som, že to je len malá skúška, ktorú musím prijať a zvládnuť. A zrejme sa ma osud snaží upozorniť na to, že si mám svoje zdravie nielen vážiť, ale dávať naň väčší pozor. Verila som, že toto všetko je len taká malá nepríjemnosť, ktorá v skutočnosti nesie v sebe ponaučenie.

Po uplynutí dvoch týždňov, ktoré sa neskutočne vliekli som znovu s napätím v tvári sedela v čakárni a o pár minút neskôr v ambulancii lekára. „Výsledky máte v poriadku, ale vyšetrenia urobíme znovu, pretože sa nezhodujú s tým, čo vidím“, oboznámil ma so situáciou pán doktor. Navrhol mi laparoskopický zákrok alebo možnosť počkať na ďalšie výsledky. Samozrejme, že strach ma prinútil zvoliť si druhú alternatívu aj keď so sebou prinášala ďalšie čakanie a neistotu.

Po štrnástich dňoch sa scenár zopakoval s tým rozdielom, že o tri mesiace prídem na kontrolu a rozhodne sa čo ďalej, nakoľko aj ďalšie výsledky boli v poriadku. Spadol mi obrovský balvan zo srdca a život sa vrátil do starých koľají.

Za tri mesiace cysta narástla, lekárovi sa stále nepozdával jej tvar, preto sa zákroku už nedalo vyhnúť. Mesiac pred štátnicami som sedela vedľa môjho lekára, ktorý vybavoval termín laparoskopie na gynekologickom oddelení. Operovať ma mali o niekoľko dní. Dúfala som, že to nebude tak rýchlo, ale už nebolo cesty späť.

A tak som Veľkonočný pondelok strávila v nemocnici. Tento sviatok nepatrí medzi moje obľúbené, ale v tých chvíľach by som pobyt v nemocnici s radosťou a vďačnosťou vymenila za hektolitre studenej vody a údery korbáča.

Večer ma čakal prvý klistír. Prišla pre mňa mladá a milá zdravotná sestra. Vlastne počas celej doby nemocničného pobytu som sa stretávala s personálom, ktorý bol nielen profesionálny, ale aj ľudský. Samozrejme až na pána primára, ktorý je skvelý odborník, ale vľúdnejší prístup by mu neuškodil. Ale veď nič na svete nie je dokonalé, však? Na noc som dostala diazepam, čo som potom niekoľkokrát oľutovala, pretože spánok neprichádzal a neprichádzal.

Ráno opäť klistír a sprcha. Holenie v mojom prípade nebolo nutné, keďže bez holiaceho strojčeka sa nepohnem ani na krok. O ôsmej ma viezli na operačnú sálu. Klimatizácia fungovala naplno a panoval tam čulý ruch. Ležala som tam nahá a želala si len jedno a to mať to za sebou. Konečne ma aspoň trošku prikryli, lebo mi nebolo príjemné ležať tam s rozkročenými nohami a úplne nahá. Staršia zdravotná sestra zaúčala mladšiu, čo robiť v prípade komplikácií. “Super, to mám teda šťastie“, vzdychla som si.  Konečne som dostala injekciu a prvé na čo si spomínam je to, že som sa prebudila v čase obeda a neuveriteľne sa mi chcelo zvracať. Brucho som mala na troch miestach prilepené leukoplastom. Z jedného trčala hadička, ktorou vytekala tekutina do nádoby, ktorú som v ten deň nosila namiesto kabelky.

Večer som hrdinsky sama prešla na toaletu a osprchovala sa. Teda v rámci možností, pretože s príslušenstvom v podobe „kabelky“ a zvyšnými účinkami narkózy to nebolo jednoduché.

Zastavil sa za mnou patológ, ktorý býva pri operáciách tohto typu a povedal, že som sa rozhodla správne. Cysta naozaj vyzerala zle a vyšetrili ju hneď pri zákroku, hoci to v bežných prípadoch nerobia a vzorku posielajú priamo na expertízu. Vydýchla som si a poďakovala sa Bohu, svojmu gynekológovi a aj operačnému tímu. Na druhý deň pri vizite primár sucho skonštatoval, že to vyzeralo zle a mala som šťastie.

V nemocnici som pobudla ešte dva dni a vrátila sa domov. Ruky mi zdobili modriny z injekcií, ktoré sa podávajú na zriedenie krvi hlavne u žien, ktoré užívajú hormonálnu antikoncepciu. O týždeň mi vybrali stehy a na bruchu som mala len malé ranky a ozdoby, ktoré vznikli v dôsledku alergie na leukoplast.

O rok neskôr ma na „preventívke“ čakalo ďalšie prekvapenie. Lekár skonštatoval: „Maternica je pekná ako jej majiteľka, ale máte hrčku na prsníku.“ Ale to je už iný príbeh.