Ťažká rozlúčka s prvými vláskami

18.2.2010 v kategórii Mama, autor Mia, foto: istockphoto.com

Ak by som si mala vybrať nejaký vhodný prívlastok, ktorý ma vystihuje, bolo by to zrejme slovo „sentimentálna“.

Ak by som si mala vybrať nejaký vhodný prívlastok, ktorý ma vystihuje, bolo by to zrejme slovo „sentimentálna“.

Už od narodenia nášho prvého dieťatka – Samka – sa vo mne často ozývali sentimentálne hlasy. Bola som, a ešte stále som, zaťažená na rôzne spomienkové predmety, písanie denníkov pre obe deti, vyrábanie odtlačkov nožičiek, starostlivé zakladanie fotografií do albumov a podobne. Možno si poviete, že to preháňam, no ja neviem byť iná. Tak rýchlo rastú. Pred mojimi očami sa z malého bábätka stal už veľký šikovný chlapec, ktorý nepotrebuje plienky a ja mám pocit, že od jeho narodenia ubehol jeden deň, a nie 3,5 roka.

Jedným zo sentimentálnych prejavov, ktoré sa v mojom okolí stretli so značným nepochopením, bolo aj odmietanie strihania synových vláskov. Tie jemné kučierky, ktoré zdobili jeho hlavičku a dodávali mu anjelsky vzhľad, som milovala a nevedela som sa ich dostatočne nabažiť. Kým boli vlásky jemné a nie príliš dlhé, obdivovali ich aj ostatní.
Lenže ako Samko rástol, rástli aj jeho vlásky, až dospeli do štádia, kedy som ich ako krásne vnímala zrejme iba ja. „Čo ho nedáš ostrihať???“ bombardovali ma otázkami všetci naokolo. No ja som len pokrútila hlavou a povedala, že snáď neskôr... tajne som dúfala, že to neskôr nikdy nenastane.

A takisto tajne som si schovala prvé vlásky, ktoré som Samkovi sama odstrihla z ofiny, pretože mu už príliš zasahovali do čielka a bála som sa, aby mu to nepoškodilo očká. Tie vlásky mám ukryté v mojej zbierke sentimentálnych predmetov (ktovie, čo všetko tam časom pribudne...:-)).

Keď už som aj ja bola trošku schopná vidieť, že Samkova hriva predsa len pripomína skôr vrabčie hniezdo než vlásky anjelika striebrovláska, sľúbila som sebe i ostatným, ktorí stále naliehali (od manžela, cez babky až po tety a kamarátky), že svoje druhé narodeniny oslávi Samko s novým zostrihom.

Čas plynul, ja som pravidelne zastrihávala vlásky, ktoré mu šli príliš do čela a rozplývala som sa nad tými dvoma či troma kučierkami, ktoré mu ešte stále zdobili hlavičku.
Krátko pred jeho druhými narodeninami sme s manželom plánovali návštevu kaderníčky, ktorá mala nášho syna konečne „poľudštiť“ (podľa mňa bol krásny, to len všetci naokolo tvrdili, že jeho vlasy mu na kráse nepridávajú). Manžel mal však množstvo povinností a ja som bola už v pomerne vysokom štádiu druhého tehotenstva, takže z návštevy kaderníctva akosi zišlo – na moju radosť, čo som ale nikomu nepriznala.

Samko má teda ešte aj na fotkách z oslavy jeho druhých narodenín na hlave „nedbalú eleganciu“ v podobe od narodenia poriadne neostrihaných vláskov, ktoré boli čoraz nepoddajnejšie, no pre mňa stále čarovné.

Samko oslávil druhé narodeniny v apríli a počasie začínalo byť čoraz teplejšie, takže náš drobec si to, chúďatko, odnášal nadmerným potením. Až vtedy som si bola schopná pripustiť, že je naozaj najvyšší čas ho toho bremena v podobe hustých a pomerne dlhých vláskov zbaviť.  Bolo to ťažké, ale odhodlala som sa, že skutočne ku kaderníčke zájdeme a Samka dáme ostrihať.

Medzitým sa však stihla narodiť naša dcérka, takže nejaký čas sa zasa strihanie nekonalo. Manžel sa síce ponúkal, že kým budem v pôrodnici, vybavia strihanie bezo mňa, čo som však kategoricky odmietla, nakoľko by som neprežila nebyť pri prvom strihaní nášho syna. Pre mňa to bola veľká a významná udalosť, na ktorej som nesmela chýbať.

Samko bol prvýkrát u kaderníčky v čase, keď mal dva roky a tri mesiace. Niesla som to veľmi ťažko, nepreháňam.

Tam, v kaderníckom salóne, keď kaderníčka strihala môjho milovaného syna, som pochopila, že to celé nebolo iba o Samkových vláskoch. Malo to oveľa hlbšiu podstatu. Ako som tam tak stála pri ňom a pozerala, ako z jeho hlávky padajú chumáče vláskov, uvedomila som si, aký je už ten môj chlapček veľký. Poslušne sedel na stoličke, ktorá mu bola neprimerane veľká, pozoroval svoj odraz vo veľkom zrkadle a ja som ho celý čas držala za rúčku a vysvetľovala mu, aký bude krásny, keď mu teta ostrihá vlásky. A pri tom mi bolo do plaču, keď som si spomenula na to maličké stvorenie, ktorému som len nedávno vyčesávala na hlávke kohúta po kúpaní a aká som bola pyšná na tie jeho rozkošné kučierky. A zrazu tu sedel dvojročný chlapček, nikdy viac to malé bábätko a lúčili sme sa s jeho prvými vláskami. Asi je ľahké uhádnuť, kto tú rozlúčku niesol ťažšie...

Takto som teda prežívala rozlúčku so synovými vláskami. Neviem, či sú aj ostatné mamičky také sentimentálne, alebo je to len moja „úchylka“, ale už teraz mám strach, ako zvládnem taký nástup do škôlky či nebodaj do školy... To sa už nedá tak jednoducho odkladať ako návšteva kaderníčky.