Ako som zabila dve muchy jednou ranou

Rozpoviem vám svoj príbeh cesty do práce, ktorý mi zmenil život...

Takmer vždy, keď to počasie dovolilo, bol mojim dopravným prostriedkom do práce môj starý verný priateľ - bicykel. Bola práve streda, trošku som si prispala, takže po ceste do práce som chcela dobehnúť meškanie a trochu som "dupla na plyn.“ Možno 300 metrov od bytu sa moja cesta predčasne ukončila. Do cesty mi z vedľajšej ulice náhle vbehol pán ponáhľajúci sa na autobus. V okamihu nášho stretnutia som sa ocitla blízko rázcestia, kde bola na ceste vrstva drobných kamienkov. V snahe vyhnúť sa chodcovi - bežcovi som sa dostala práve na miesto s kamienkami, nasledoval šmyk, let a pád. Bradou som sa viezla po zemi ešte hodnú chvíľu.

Pán, ktorý mi vbehol do cesty ani sekundu nezvažoval, či mi má pomôcť alebo bežať k autobusu, vybral si druhú možnosť...
Ležala som tam v prachu, krvi a slzách, keď si ma všimol iný okoloidúci. Pomohol mi vstať, zodvihol bicykel a keď som ho presvedčila, že som v poriadku a tých pár metrov domov to zvládnem aj sama, šiel ďalej. Doma som sa trochu poumývala, ruky sa mi triasli, takmer som v nich neudržala telefón, keď som volala do práce, čo sa mi stalo.

Bradu som si rozbila druhýkrát v živote na tom istom mieste, a ako ináč, prvýkrát bol pri tom tiež môj priateľ bicykel. Tentoraz to chcelo tiež zopár stehov a po týždni harmančekového kúpeľa som išla na kontrolu. Brada sa pekne zahojila, pribudla jazva ani tak nie na tvári, skôr na srdci, nemohla som pochopiť bezcitnosť pána, ktorý to všetko spôsobil a nechal ma tam ležať v prachu.

Patrím k tým, ktorí nemocnicu nenavštevujú veľmi radi, ale po vytiahnutí stehov, čo trvalo len pár minút, som nakukla i do gynekologickej čakárne. Napadlo ma, či by som si nemohla vybaviť i prehliadku a tak "zabiť dve muchy jednou ranou“. Usmialo sa na mňa šťastie a asi po pol hodinke som bola na rade. Pani doktorka už niekoľkokrát musela riešiť moje problémy s meškajúcou menštruáciou. Vždy som bola na nejakej tej diéte či zdravej strave, čo tiež zrejme prispievalo k týmto mojím trampotám. Spomínam si, ako som jej vravela, že sa cítim ako by som to mala každú chvíľu dostať, pocit napätia a plnosti v prsníkoch či bolesti krížov. Prehliadla ma a vraví: "Ste tehotná“.

Našťastie som sedela, asi by som to neustála. Náhly nával emócií, prekvapenie a možno i nejaké hormonálne zmeny spôsobili, že som sa tam rozplakala a nebola som schopná slova. Pani doktorka si v prvom momente nesprávne vysvetlila moje slzy, začala sa zaujímať o to, či mám manžela, aké mám sociálne zázemie, či je nejaký problém... "Ale nie, pani doktorka, ja plačem od šťastia,“ konečne som dostala zo seba.

Keď som sa trocha upokojila, spýtala sa ma aj na čerstvú jazvu a okolnosti úrazu. Po zmienke o mojich cyklistických výkonoch mi zakázala sadnúť na bicykel až do pôrodu a urobila i ultrazvukové vyšetrenie. Všetko bolo v poriadku, ale i tak som odtiaľ odchádzala celá zmetená s hlavou plnou otázok, život sa mi tak nečakane zmení a začne sa uberať úplne iným smerom. Doteraz som žila len sama pre seba, teraz musím prebrať zodpovednosť i za život, čo sa vo mne vyvíja. Smutné v tomto šťastí bolo, že manžel bol práve celý týždeň na služobnej ceste v Nemecku, tak sa túto  najkrajšiu novinku dozvedel cez telefón.

Tehotenstvo prebehlo úplne normálne, bez vážnejších problémov. Asi kvôli mrazom, ktoré tento rok sužovali Slovensko, sa nášmu malinkému veľmi nechcelo z pohodlia a teplúčka, narodil sa 14 dní  po termíne. Pôrod som si riadne "užila“, ale pohľad na moje dieťatko – synčeka, mi pomohol ihneď zabudnúť na všetky pôrodné bolesti.

Napriek tomu, že počas celého tehotenstva som niekde vnútri pociťovala strach, či predsa len ten môj cyklistický úraz nemohol poškodiť bábätku, o ktorom som v tom čase ešte netušila, všetko dopadlo dobre a náš pokladík nám robí radosť už krásnych 7 rokov.