Aj tak sa dá prežiť tehotenstvo

26.5.2010 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

Tehotenstvo - čakanie na vytúžené dieťatko je väčšinou krásnym obdobím plným lásky, nehy a radosti. Ale niekedy to nevyjde presne podľa našich predstáv, tak ako sa to stalo mne.

Tehotenstvo - čakanie na vytúžené dieťatko je väčšinou krásnym obdobím plným lásky, nehy a radosti. Ale niekedy to nevyjde presne podľa našich predstáv, tak ako sa to stalo mne. Tu je môj príbeh, síce smutný a plný trpkosti, ale predsa len príbeh so šťastným koncom.

Takmer celé obdobie tehotenstva bolo poznačené stavbou nášho domu, manželovou neprítomnosťou (všetok voľný čas trávil na stavbe), mojou nervozitou, prameniacou z množstva povinností - starostlivosť o 2,5 ročného synčeka, varenie pre murárov a ostatných robotníkov. Mala som toho vyše hlavy, ale je pravda, že manžel mal toho omnoho viac. Po 8 hodinovke v práci rýchlo niečo do seba nahádzal a už letel do ďalšej práce - na stavbu, odkiaľ často prichádzal až v noci. Mali sme nervy napnuté, už len začať po nich brnkať - to hravo zvládal synček a nepríjemné horúčavy toho leta.

Od únavy a tepla mi bývalo zle a asi v 6.-7. mesiaci  mi začali opuchať členky. Aj pri malej námahe som sa zadýchala... Vtedy som zatúžila po záhradnom kresle, v ktorom by som si mohla oddýchnuť a poleňošiť.  Viem, nie veľmi skromná túžba v čase, keď je dobrá každá korunka - stavba je neúnavný požierač peňazí.  Moje narodeniny rozhodli, od rodičov som dostala ako dar určitú sumu peňazí, za ktorú som si mala kúpiť to, po čom mi srdce piští. Tým to bolo pre mňa rozhodnuté, jedinou prekážkou mohol byť manžel, ale to ešte zvládnem, prehovoriť ho, keby dačo. Pri zmienke o kresle zamrmlal niečo v zmysle, že by vedel tie peniaze aj lepšie využiť , ale NIE nepovedal. Vec bola pre mňa vybavená. Nechcela som už dlho otáľať, pokojne sa mohlo stať, že by tie darované peniaze prepadli rodinnému rozpočtu. Niekedy som strašný sebec.

Hneď na druhý deň som sa vybrala do obchodu, kde som už predtým niekoľkokrát slintala nad tým mojim vysnívaným kreslom. Mala som šťastie, moje kreslo a pár iných kúskov záhradného nábytku bolo práve v akcii. Vysmiata a naradostená z dobrého nákupu (veď som ušetrila asi tretinu ceny) som sa ponáhľala domov. Doma som ho dala hneď na záhradu a uvelebila som sa v ňom. To bol ale pocit! Sedenie na provizórnej lavici zbitej z pár dosiek bez možnosti oprieť sa a obavy z triesky v sedacom svale boli už minulosťou. Cítila som sa ako v raji.

Z takého ružového polosna ma vyrušil synček hlasno vítajúci tatíka. Ten sa zvítal so synčekom, ale mne (v kresle) sa ušiel len pohľad, s akým zvykneme hľadieť na nevítanú zapáchajúcu ozdobu na našich podrážkach. To som nemohla nechať len tak, veď som nič zlé neurobila. Snažila som sa mu to vysvetliť, ale jeho odpoveďou bolo mlčanie. Nenapadlo ma, že by mohol existovať aj iný dôvod, ako kúpa kresla... cítila som sa ukrivdená, predsa tie peniaze boli moje a pokojne sa to mohlo zomlieť aj tak, že to kreslo by mi kúpili rodičia. Verila som, že ho to o pár dní prejde, nikdy sme sa vážnejšie nehádali ani nehnevali, ale teraz som sa mýlila. Každý môj pokus o mier stroskotal ešte pred vyplávaním, zakaždým ma totálne potopil ten pohľad, ktorý som už zmienila.

Prestala som sa snažiť s nádejou, že to nebude trvať večne. Ozbrojila som sa mlčaním, jediné rozhovory boli medzi mnou a synom a otcom a synom.  Chodili sme okolo seba, akoby jeden pre druhého už neexistoval. Tu si možno poviete, že ozajstná láska takéto niečo nedokáže. Možno ju naša tvrdohlavosť  v nás dočasne udusila, neviem, ale niečo viem určite, boli to pre mňa najhoršie mesiace života - túra slzavým údolím, keď vám nemá kto podať pomocnú ruku, nemáte sa o koho oprieť.  Rastúce bruško nemal kto pohladiť, chýbala mi neha, vzájomné dotyky, rozhovory. Moje vysnívané kreslo sa časom zmenilo na predmet mojej nenávisti, najradšej by som do neho kopla a vyhodila ho. Posledné týždne pred pôrodom sme ako-tak komunikovali, ale hlavne vo veciach týkajúcich sa stavby.

Konečne to prišlo, pravidelné kontrakcie ma prinútili zbaliť sa uprostred noci. Moje nočné buntošenie zaznamenal aj "pán urazený". Pomohol mi zbaliť a pripraviť domácnosť na tých pár dní bez mamy. Počas jazdy do pôrodnice som to už nevydržala  a  pod vplyvom stupňujúcich sa bolestí a nahromadených emócií som sa rozplakala. Vychrlila som na neho všetku tú krivdu, ktorú som v sebe po celú dobu dusila. "Ja som sa nehneval pre kreslo!“ dojatým hlasom vysvetľoval manžel. Ja som na neho len vypleštila oči a v myšlienkach som pátrala niekde v tej dobe, čo som tak asi mohla urobiť. Tu nastalo rozuzlenie deja, príbehu, ktorý ranil nás oboch, ak nie štyroch. Stačilo naozaj trochu viac pokory, porozumenia a snahy dopátrať sa pravdy - stratili sme viac ako 3 mesiace - celkom zbytočne. Všetko sa stalo presne v ten deň, keď som uskutočnila ten môj osudný nákup, ale šlo úplne o niečo iné. Manžel sa v práci od  kolegu (návštevníka tej istej "reštaurácie" ako môj otec) dozvedel, akú má mienku o ňom svokor. Nebolo to určite nič lichotivé, viem, aký má slovník môj otec, keď je pod vplyvom niekoľkých pohárikov. Vyjadril sa asi v tom zmysle, aký je jeho zaťko držgroš, keď mi nedá ani 10,-Sk na autobus.....Ten kolega mu to citoval, presné znenie nie je možné uviesť.

Rozpamätala som sa na udalosť, ktorá bola zárodkom tohto zla. Moji rodičia bývajú od nás asi 3km, ktoré som asi do 4.mesiaca zdolávala na bicykli. Otec mi raz povedal, že by som nemala byť taká lakomá a riskovať tak svoj život aj život dieťatka. "Ale tati, veď nie som chorá, len tehotná“. Nikdy som tehotenstvo nebrala ako nemoc, pri ktorej je takmer všetko zakázané, na bicykel nedám dopustiť a pokiaľ nie sú v tehotenstve nejaké ťažkosti, nevidím na bicykli nič zlé. Jasné, všetko s mierou a opatrne.

Keď mi to manžel vysvetlil, chvíľu som sa nezmohla ani na slovo. Slovo OTEC by som v tej chvíli najradšej vymazala zo slovníka a zaradila skôr medzi nadávky. Ale aj na manžela som chvíľu pozerala s údivom, nemohla som uveriť, že si myslel, že ja som sa našim sťažovala, a preto ho svokor tak odpísal. Objali sme sa so slzami v očiach, nebolo času na dlhšie debaty, ďalší člen našej rodinky sa neodkladne hlásil na svet. Nenechal na seba dlho čakať, o pár hodín som držala v náručí svojho druhého synčeka.

Obaja sme dostali ponaučenie, rany na duši sa našťastie zahojili veľmi rýchlo, veď pohľad na zdravé a šťastné dieťatko je asi najlepším liekom na strápenú dušu.