Prečo (ne)môže byť vzťah medzi rodičmi a deťmi vždy demokratický?

Prečo (ne)môže byť vzťah medzi rodičmi a deťmi vždy demokratický?
20.7.2016 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Vo svetlých chvíľach, keď má dieťa pre nás pochopenie, sa znovu zableskne krásny sen rodičov o dobrom, láskyplnom vzťahu, ktorý funguje ako manželstvo alebo kamarátstvo – teda o partnerstve, v ktorom sú potreby dieťaťa rovnako dôležité ako potreby rodičov. Deti a rodičia by boli rovnocennými partnermi v rodinnom živote, kde by sa všetky konflikty rozdiskutovávali tak, že by nebolo víťazov ani porazených. Takto si to predstavujú mnohí rodičia.

To, čo sa však v teórií tak dobre počúva, sa v praxi rovná úlohe viesť skupinu turistov pozostávajúcu zo špičkových športovcov i postihnutých ľudí za hmly a bez kompasu po nezjazdnom teréne, a síce tak, že všetci prídu do cieľa v dobrej nálade a podľa možností v rovnakom čase. Inak povedané: Snaha chcieť sa vo všetkom dohodnúť privedie časom aj dobromyseľných rodičov do šialenstva.

Vzťahy dieťa – rodič nemôžu byť za každých okolností rovnoprávne.

Dieťa nemôže byť vždy rovnoprávnym partnerom dospelých – to nám hovoria skúsenosti z domu, ale postupne nám to servírujú aj psychológovia a pedagógovia. Deti sa samozrejme musia primerane podieľať na rodinnom dianí a zúčastňovať sa na rozhovoroch o veciach, ktoré sa dotýkajú všetkých. Ale buďme čestní: Výsledné riešenia a rozhodnutia sú vo väčšine prípadov výsledkom názorov a úsudkov nás dospelých – a deti sa s tým musia vyrovnať.

Ony totiž nie sú žiadnymi partnermi. Od dobrého partnera by ste očakávali, že večer, potom ako sa rozlúči, pôjde do postele a neobjaví sa ešte desaťkrát, lebo je smädný, vyžaduje si ešte jednu rozprávku, bozk na dobrú noc alebo uspávanku. Partner by si v noci nedovolil zburcovať celý dom len preto, že musí ísť na WC a bojí sa tmy, alebo preto, lebo mu príde na um, že sa musí ešte naučiť báseň do školy. Partneri by mali navzájom očakávať, že jeden berie ohľad na potreby toho druhého a pri tom, čo robí, myslí zároveň na dobro toho druhého.

Dobrí partneri sa zhodujú aj v záujmoch – ale záujmy detí a rodičov sa niekedy rozchádzajú až priveľmi. Paľko by sa chcel ráno pohrať s pirátskou loďou, ktorú dostal včera k narodeninám, a jeho ocko zasa chce, aby si konečne obul topánky a mohli ísť do materskej školy. Lebo Paľkov otec sa musí ponáhľať do práce. Lujza chce ešte zostať na detskom ihrisku, jej mama by však nerada premeškala termín u detskej lekárky. Mária chce spievať, jej malý brat však musí ísť spať. Nič sa nedá robiť: Rodičia niekedy nemajú inú voľbu ako trvať na tom, že sa niektoré veci uskutočnia a iné zasa nie. Avšak v šedej zóne medzitým sa dá veselo diskutovať.

Demokracii sa treba učiť krok za krokom

Dobrí partneri nezískavajú veci len za vlastným účelom, sebecky – deti áno. A je to ich právo, aby sa pomaly a zodpovedajúc ich stupňu vývinu dostávali do spleti nevyhnutností a povinností. Demokracii a rovnoprávnemu rozhodovaniu sa učia deti veľmi pomaly a postupne. Nemá význam pýtať sa trojročného dieťaťa, aké auto si má rodina zaobstarať alebo kde by bolo najlepšie stráviť letnú dovolenku.

Je vhodné začať s rozhodnutiami, ktoré sú v podstate bezvýznamné: „Mám pripraviť na večeru krupicovú kašu alebo párky? Oblečieš si na narodeninovú párty červený alebo modrý sveter?“ Postupne môžete stupňovať: „Pôjdeme cez víkend do bábkového divadla alebo do cirkusu?“

Kuť plány, vyberať si z viacerých možností a z dilemy urobiť to najlepšie – to je dobrý tréning do života, ktorého náročnosť treba krok za krokom stupňovať. Diskusie niekedy vôbec nepomáhajú: S dieťaťom, ktoré sa prieči tomu, aby bolo pripútané v detskej autosedačke, sa nemožno pustiť do dišputu o mnohorakých rizikách v cestnej doprave. Trojročné dieťa v horúčke, ktoré odmieta užiť horký sirup, možno presvedčiť pomocou medicínskych vysvetlení práve tak málo ako naliehavými prosbami. Ak už nič viac nepomáha, treba dieťa pevne držať a donútiť ho, aby sirup vypilo. Ak má už dieťa štyri roky, možno s ním uzavrieť malý obchod: „Zlatko, poď sem, musíš teraz užiť tento liečik, aby si sa rýchlo vyzdravel. Ak to rýchlo prehltneš, prečítam ti rozprávku.“ Ak ubehli ďalšie štyri roky, možno s dieťaťom debatovať aj o pozitívach a negatívach medicínskej a homeopatickej liečby. A potom trvať aj tak na tom, aby užilo lekárom predpísaný liek.

Moderní rodičia nevychovávajú „rukou“, ale rozprávajú sa s deťmi a diskutujú s nimi. Vsádzanie na neúmerné množstvo argumentov neberie ohľad na fakt, že deti sa učia najmä napodobňovaním. Veľa pozorujú a experimentujú. Tak sa naučia, aké správanie je v akej situácií primerané a „správne“. „Neustály príval výčitiek a vysvetľovaní spôsobí, že dieťa sa cíti hlúpe a zlé“, hovorí Jesper Juul. „Aj keď je tón, ktorý používame priateľský a chápavý, aj tak v ňom cítiť posolstvo „Ty nie si dosť dobrý“. Tým páchame pri tvorbe obrazu o sebe samom a pri sebaúcte veľké škody a dieťa sa tomu nevie brániť. My rodičia hovoríme s deťmi stále tým istým spôsobom, ako s nami hovorili naši rodičia. Zmodernizovali sme tón, ale správa „Nie si dobrý, nerobíš to dobre“ sa nezmenila.

Ako nájsť správne riešenia?

Priznanie rovnakej vážnosti deťom a dospelým znamená: chápavo uznať potreby dieťaťa a vytvoriť uspokojivý vzťah. Za kvalitu vzťahu nesie zodpovednosť vždy dospelý a nie dieťa. „To je skrátka empirické pozorovanie: Keď dospelí neprevezmú zodpovednosť, pripadne to dieťaťu. To je tým však preťažované. Mnohí rodičia sa dnes vzdávajú zodpovednosti, tým sa ale buduje vzťah k dieťaťu deštruktívne,“ hovorí Jesper Juul.

Trojročné dieťa nemôže povedať: „Som unavený, teraz nechcem ísť nakupovať. Ocko, chcem sa ísť s tebou hrať a pozerať rozprávku v televízii.“

Je na rodičoch, aby tieto pocity dieťaťu uznali, ale zároveň dodali. „Áno, viem že si teraz unavený. Ideme domov, ale predtým musíme ísť kúpiť chlieb.“ Trojročné dieťa musí objaviť a vyskúšať si svoju vôľu. To je dôležitý vývinový krok. Je veľmi veľa situácií, kedy chce dieťa niečo iné ako jeho rodičia. Tu stačí jasné, ak je to možné priateľské „Nie, teraz to nejde!“, bez vysvetlenia. Pri opakovaní situácie v každodennom živote sa môže dieťa naučiť, že nemôže dostať všetko, na čo si v obchode prstom ukáže. Nemali by sme ho zaťažovať tým, že mu budeme hovoriť o cene a zodpovednosti za svoj chrup. A to, že trojročné dieťa narieka a plače, keď nedostane to, čo si zaumienilo, je normálna a zdravá reakcia.

Rodičia, ktorí nezaťažujú deti neprimeranou zodpovednosťou, však nájdu správne a primerané riešenie odhadom a skúšaním.

Záver

Rovnoprávnosť a vzájomné rešpektovanie osobností sú dve rôzne kvality. Vzájomne sa môžu rešpektovať i ľudia, ktorí nie sú z pozície životnej situácie rovnocenní. Pokusy pripísať v konkrétnej situácii rovnakú vážnosť i deťom môže prispieť kvalite vzťahu rodič – dieťa.

„Prax rovnakej vážnosti medzi dospelými a deťmi neznamená, že tieto musia o všetkom rozhodovať samy. To nemá nič spoločné s demokraciou. Táto sa v rodine nemôže uskutočňovať, lebo deti sú plne závislé od svojich rodičov. Môžeme naše deti pripravovať na demokraciu, ale vzťah rodič – dieťa nemôže byť vždy demokratický.“ (Jesper Juul)

Použitá literatúra: Jesper Juul: Das kompetente Kind. 2001