Nerobme z písania strašiaka: Ako podporiť písanie už v predškolskom veku?

Rodičia môžu dieťa motivovať, aby z kreslenia v predškolskom veku vzniklo potešenie, a zároveň sa tak môžu snažiť nenásilnou formou upevňovať všeobecné zásady potrebné i pre správne písanie:

Ponúkneme dieťaťu napríklad omaľovánku. Najprv si prezrieme krásne vyfarbené obrázky a potom dáme priestor vymaľovávaniu „prázdneho“ predtlačeného obrázka, na ktorom je, povedzme, Snehulienka.

Kým dôjde k momentu potešenia z vykonaného „diela“, dbajme, aby pastelky boli mäkké, napríklad voskové, aby ich veľkosť nebola do detskej rúčky príliš veľká alebo malá.

Dieťa maximálne ocení, ak sa k nemu posadíme, vyfarbíme Snehulienke napríklad sukničku, pričom mu môžeme „nenápadne“ ukázať, ako ceruzku správne držať, ako ňou netlačiť silno na papier, ako viesť správne ťahy pastelkou.

Maľovanie so štetcom nám občas spôsobuje nejaké malé „nehody“ v podobe vyliatej vody na koberec, ale zároveň prispieva k uvoľneniu ruky a zmenšeniu tlaku na papier. Najlepší je veľký plochý štetec, ktorý sa rýchlo stane kamarátom malých maliarov.

Trénovaním pohybov ruky pomocou rôznych geometrických tvarov napomáhame rozvoju jemnej motoriky. Všímame si plynulé pohyby ruky a plynulé vedenie línie tvarov, ktoré sa postupným opakovaním zlepšujú.

Pojmy čiara, koliesko, trojuholník nahradíme „obrázkovými“ slovami. Nakreslíme cestičku (čiaru), zákrutu (poloblúk), kopec (trojuholník) a nad všetkým bude slniečko so žiarivými lúčmi (koliesko a rovné čiary). Dieťa si ani neuvedomí, že sa vlastne učí.

Aj keď by sme si mali deti pri kreslení všímať a nenápadne ich viesť k správnym návykom, nechcime im našimi častými pripomienkami, nebodaj vytýkaním chýb, zobrať nadšenie z vlastnej tvorivosti a hravej činnosti. Nechajme malých maliarov aj samostatne rozvíjať svoju fantáziu a predstavivosť, dajme im slobodu a priestor, aby nás v závere svojho výkonu mohli prekvapiť a pyšne sa spýtať: „Mami, pekne som to nakreslil?“ 

Deti v predškolskom veku po dôverných stretnutiach s papierom, pastelkami, fixkami, či rôznymi farbami začnú celkom prirodzene lákať písmenká. Zaujíma ich hlavne tlačené písmo.

Dôvod je jasný – veľké tlačené písmená sú jednoduchšie zapamätateľné, stretávajú sa s nimi  v rozprávkových knižkách a kým si ich natrvalo uložia do pamäti, ľahko sa ich naučia odkresliť.

„Ako sa píše písmeno D?“ pýta sa Danka. „Písmeno „D“ má rovnú nožičku a veľké bruško...“ – takto opisne môže znieť naša odpoveď.

S písmenami sa deti zoznamujú v predškolských triedach v materskej škole, kde pri jednotlivých obrázkoch (zvyčajne na magnetickej tabuli) stojí začiatočné tlačené písmeno slova.

Práve fundované pani učiteľky môžu zohrať podstatnú úlohu pri úvodnom fixovaní správnych návykov vo výtvarných činnostiach. Sledujú, ako dieťa drží ceruzku, pastelku, aký má sklon rúčky, či správne sedí. 

Prečítajte si: Zásady správneho písania, ktoré by rodičia mali poznať

Len ťažko by sme hľadali dieťa, ktoré by sa netešilo, že sa v škole naučí čítať a písať. Prvá trieda bežnej základnej školy je „zárukou“, že sa tieto zručnosti skutočne naučí. Jedno lepšie, druhé horšie, ale po skončení prvého roku základnej školy by prvák, ktorý svoj ročník úspešne absolvuje, mal ovládať plynulé čítanie aj písanie.

Otázka ohľadom písania znie – znamená písať správne aj písať krasopisne? Je krasopis na základnej škole opodstatnený? Na bližšie informácie sme sa spýtali dlhoročnej prváckej pani učiteľky Slávky Kučovej (ZŠ Veternicová, Bratislava).

V prvom ročníku učíme deti písať správne tvary písmen, správne ich spájať do slov. Vedieme ich k tomu, aby písali pekne, s dôrazom na úhľadnosť a čitateľnosť.

Či dieťa píše aj správne, aj krasopisne, závisí od dispozícií každého jednotlivca, a tie sú individuálne odlišné. Nie každé dieťa v tomto veku má žiaduce grafologické dispozície, nie každé je rovnako pozorné, sústredené, usilovné, veľa z nich je – obzvlášť v prvom polroku – ešte hravých.

Určite áno, na úpravu dávam veľký dôraz. Cez úhľadnosť v zošite sú deti vedené k poriadku, k zodpovednému prístupu za odvedenú prácu, k zodpovednosti a vzťahu k povinnostiam.

Deťom často opakujem – tak ako vaši rodičia chodia každý deň do práce, aby zarobili peniažky na váš spoločný život a mohli vám kúpiť potrebné veci do školy, oblečenie alebo jedlo, tak aj vy dnes sedíte v škole a „pracujete“ – učíte sa.

Aj z vás sa raz stanú rovnako dobrí a zodpovední rodičia, ako sú tí vaši. Je to nepriame vedenie k tomu, aby žiaci podali čo najlepší výkon podľa svojich možností aj v písaní, aj v celkovej úprave svojho vlastného zošita, ktorý je ich „vizitkou“.

Prečítajte si: Aby ruka v škole poslúchala

Medzi najčastejšie problémy patrí nesprávny sklon písma, nesprávny pomer veľkého a malého písma, nerovnaká výška písmen malej abecedy.

Deti často píšu nad alebo pod linajkou. Vtedy žiakovi hovorím – písmenká ťa ešte neposlúchajú, niektoré ti lieta a niektoré sa ti utopilo v rybníku. Pokiaľ nie sú v zošite pomocné linajky, vždy upozorňujem rodičov, aby ich deťom urobili. Pomocné linajky sú výborným pomocníkom pri písaní šesťročného dieťaťa.

S písaním je to ako s kreslením. Buď to človek v sebe má, alebo nie. Ak vynecháme žiakov s prípadnou dysgrafiou, dysortografiou alebo dyslexiou, tak sa písanie do určitej miery dá vycibriť, natrénovať, ale každý žiak po prvom ročníku si postupne vytvára svoj vlastný „rukopis“.

K úhľadnosti sa dá viesť, mnohé deti sa k nej dopracujú. Netreba však z písania robiť strašiaka, deti sa tešia, keď zvládnu každé nové písmenko. Ako elementaristka ich musím upozorňovať na správne tvary písma, sklon, šírku, výšku, medzery, ale v prvom rade nesmiem zabúdať oceniť ich snahu a usilovnosť pochvalou, povzbudzovať ich, keď sa im nedarí.

Ide o veľmi individuálnu záležitosť. Často s rodičmi diskutujem, pýtajú sa, prečo práve ich dieťa má s písaním problém. Každé dieťa je iné, potrebuje vysoko individuálny pedagogický prístup, na ktorý rodičia doma nemajú veľa času, alebo ani potrebné znalosti.

Základy k písaniu deti dostanú v škole, ale domáce úlohy, a precvičovanie písania je niekedy potrebné a nevyhnutné aj doma. Mnoho detí si úlohy urobí v školskom klube, čo by som pri písaní s prváčikmi nie veľmi odporúčala.

Predsa len doma je pokojnejšia a sústredenejšia atmosféra. Zjednodušene by som to mohla povedať aj nasledovne. Sú deti s kladným vzťahom k učeniu, pracujú rady, s nadšením, nemajú problémy, netreba ich do ničoho nútiť, sú ochotné písaniu, kresleniu, ale aj čítaniu, venovať potrebný čas.

A potom sú deti, ktoré práca nebaví, nevedia sa dlhšie sústrediť, až sa trápia a pracujú pod určitým psychickým tlakom. Mám v triede chlapca, ktorý pri nástupe do školy vedel čítať, takže písanie hravo zvládol.

Sú však aj deti, ktorým sa medzi priority ako počítač, futbal, televízia už písanie a čítanie akosi nedostalo. V takýchto prípadoch záleží na učiteľovi a rodičoch, či dokážu dieťa motivovať k tomu, aby svoj postoj k písaniu, a ku školským povinnostiam vôbec, zlepšilo. 

V žiadnom prípade. Písomný prejav určite prežije aj toto storočie. Písomný prejav je osobnostným obrazom každého z nás. Nie náhodou, pokiaľ sa uchádzate o zamestnanie v niektorých špecifických pracovných oblastiach, požadujú napísať životopis vlastnoručne.

Áno, stačí zlomok sekundy na to, aby sme poslali do odľahlých častí sveta veľkonočný pozdrav prostredníctvom počítača, ale ten rozdiel, keď vyberiete z poštovej schránky rukou napísané blahoželanie, je neporovnateľný.

A to už nehovorím o kráse písma, ale o tom, že sme tomu druhému, hoci len prostredníctvom napísanej pohľadnice, venovali kus seba. Keď dostanem vlastnou rukou, možno aj trošku „rozlietanými“ písmenkami napísaný pozdrav od dieťaťa z letnej dovolenky, mám ohromný pocit radosti. Všetky tieto pozdravy si odkladám do veľkej škatule a sú to moje poklady.

Prečítajte si: Čítať a písať – ešte pred nástupom do školy? 4 tipy pre rodičov