Dieťa a učenie
Najčastejšou otázkou rodičov je: učiť dieťa pred vstupom do školy, alebo neučiť?
.jpg)
Ak sa má narodiť dieťa, rodičia si hovoria: „Len nech bude zdravé. Dačo z neho už len vyrastie.“ Dieťa sa narodí zdravé, má všetko, čo má mať, a potom príde hneď ďalšia starosť: „Aby vedelo správne rozprávať.“ Aj túto úlohu dieťa zvládne. Potom ide do školy. Chceme, aby bolo múdre, aby školu zvládlo bez problémov. Ďalším cieľom je, aby vyrástlo do výšky (to už však veľmi neovplyvníme, však?).
Nakoniec, aby sa zaradilo do života, aby si v ňom našlo svoje miesto. A k tomuto cieľu treba dieťaťu pomôcť. Nemožno ho nechať: „Veď život ho naučí!“ ako hovoria niektorí rodičia. Treba si uvedomiť, že dieťa sa vychováva už od úplného začiatku. Jeho počatím. Tu mu dávame časť svojich skúseností. Čím je rodič skúsenejší, tým „múdrejšie“ je dieťa. Samozrejme, ak do tohto procesu nešťastne nezasiahne samotná príroda. Vtedy sa dieťa narodí s určitou poruchou. O to viac musia rodičia dieťaťu pomáhať. Viac sa mu venovať, viac ho učiť.
NAJČASTEJŠOU OTÁZKOU RODIČOV JE: UČIŤ DIEŤA PRED VSTUPOM DO ŠKOLY, ALEBO NEUČIŤ?
Ak učiť, aké vedomosti by malo dieťa zvládnuť? Odpoveď na túto základnú otázku života dieťaťa dáva otázka: Aký je cieľ výchovy?
Cieľom rodičovskej výchovy by mal byť rozvoj osobnosti dieťaťa. Teda odpoveď na otázku, či dieťa treba učiť, je jednoznačná – áno. Dobre, ale čo učiť? Aj tu sa ľahko dostaneme k odpovedi, ak si uvedomíme, čo v živote človek potrebuje. Komunikovať s okolím a vedieť riešiť životné problémy. Ak to trochu zjednodušíme, tak materinský jazyk a matematiku.
Nemalo by byť ťažkou otázkou, ako učiť. Uvedomujúc si, že najzákladnejšou črtou dieťaťa je hra a zvedavosť. Preto ho musíme učiť hrou. O tom už sníval Ján Ámos Komenský. V súčasnosti však škola nie je hra, ale hora. Chyba je čiastočne v učiteľoch, ale hlavnú zodpovednosť nesie ministerstvo školstva. Za hlavný cieľ školy stanovilo zvládnutie mnohých faktografických vedomostí, ktoré si človek, v prípade potreby, ľahko môže vyhľadať na internete. Ministerstvo školstva alibisticky síce dalo učiteľovi právomoc zmeniť učebné osnovy až do rozsahu 30 %, ale samo pri stanovení vzdelávacích cieľov, ktoré žiak má zvládnuť pri maturitnej skúške po novom, neustúpilo ani o milimeter. Do vzdelávacích cieľov z matematiky vypísalo všetko – celých 100 %.
AKO TEDA UČIŤ?
Najlepšia a najistejšia je metóda: objavovanie. Nechať dieťa, aby samo poznatok, vedomosť objavilo. Pritom rešpektovať jeho rýchlosť či pomalosť. Nemalo by záležať na tom, či to objaví za päť minút alebo za päť dní. Na obranu učiteľov však musíme poznamenať, že pri súčasnom hromadnom vyučovaní – až 36 žiakov v triede – je to nemysliteľné. Túto skúsenosť mali už starovekí Gréci, ale naše Slovensko sa rozvíja pomaly. Na ich úroveň sa ešte nedostalo... A tak, ak je dieťa pomalšie, musíme sa mu venovať doma. Tempom, na ktoré stačí. Zvýšiť rýchlosť riešenia úloh, na to ho treba cvičiť.
VÝCHOVA DIEŤAŤA SA ZAČÍNA JEHO POČATÍM
Čím je pôrod bližšie, tým viac sa mu treba venovať. Napríklad láskaním bruška tehotnej ženy, príjemné pocity budúcej matky vyvolávajú príjemné pocity v dieťati. Tým sa kvalitnejšie rozvíja jeho telo i duša. Hlavne mozog, ktorý ako jediný orgán v tele vníma pocity. V ňom sa odzrkadľuje vonkajší svet. Nenarodenému dieťatku sa prihovárame láskavým slovom. Je predpoklad, že v tomto prípade narodené dieťa bude pokojné. So správne vyvinutým mozgom. Ak je však tehotná žena nervózna, nespokojná, môže sa stať, že aj dieťa bude nervózne, nepokojné. A bude mať problémy v škole. Narodením dieťaťa pokračujeme predovšetkým v rozvíjaní citovej oblasti. S láskou ho kúpeme, s láskou sa mu prihovárame, pri plači sa neznervózňujeme, nekričíme. Nie je na škodu, ak si dieťa poplače. Plačom sa rozvíja jeho hlas. Samozrejme, nesmie to trvať príliš dlho. Treba sa pokúsiť nájsť príčinu jeho plaču, nespokojnosti.
S pribúdajúcimi dňami naše dieťa rastie, priberá na hmotnosti. Myslíme na to, že je potrebné rozvíjať jeho reč (materinský jazyk) a myslenie (matematika). Pamätáme na jedno: myslením sa rozvíja reč. Ak nespí, stále s ním rozprávame, predstavujeme členov rodiny. A hlavne čítame knižky. Rozprávky, básničky, spievame pesničky, neskôr mu dávame hádanky. Pri kúpaní, do postieľky mu dávame hračky. Rôznej veľkosti, rôznej hmotnosti. Tu sa už dieťa začína stretávať – aj keď to nevie – s matematikou. Začína vnímať tvar hračiek, ich veľkosť. Ak je dieťa väčšie, vníma, že jedna hračka je väčšia, druhá menšia, jedna ťažšia, iná je ľahšia. Tieto pojmy mu vysvetľujeme. Trpezlivo. Ak dieťa je schopné kúpať sa vo vani, nehanbíme sa ísť s ním do vane. Dáme mu dve vedierka rôznych veľkostí.
Očakávame, že raz si začne prelievať vodu z jedného vedierka do druhého. Zisťuje rôzne objemy. My mu tento pojem vysvetlíme. Všimnite si: nechávame dieťa objavovať. My mu len pojmy vysvetlíme, objasníme. Tieto pojmy v ďalšom jeho živote opakujeme. V každom prípade však pre dieťa to musí byť hra. Do ničoho ho nenútime. Veď máme čas. Čo a v ktorom veku dieťaťa učiť, čitateľ nájde v knižke Kena Adamsa Vaše dieťa môže byť geniálne a šťastné, ktorú vydalo SPN Bratislava v roku 1991. My chceme upozorniť na dva aspekty: fyziologický a psychologický.
FYZIOLOGICKÝ ASPEKT:
Ľudský mozog je rozdelený na dve polovice: ľavú a pravú hemisféru. Ľavá hemisféra má tendenciu k logicko-vedeckej činnosti, pravá hemisféra k emotívno-umeleckej činnosti. Pre matematiku to znamená, že pravá hemisféra „rozmýšľa“ algebricky, s číslami, ľavá zase geometricky, „vidí“ tvar objektov, ich veľkosť. Príroda však medzi nimi nevytvorila automatické spojenia. Tieto spojenia musíme my umelo vytvárať a upevňovať. Inak sa stratia. Samozrejme, opakovaním. Riešením problémov, pri ktorom riešiteľ musí objavovať nové vlastnosti objektov, nové poznatky. Tým sa budú vytvárať spoje medzi oboma hemisférami. V jednej časti matematiky – analytickej geometrii (učí sa na strednej škole) – je nutné vedieť geometrické úlohy riešiť algebricky. Tu sa ukáže, ako sú spojenia medzi uvedenými hemisférami vybudované. Táto úloha nie je jednoduchá ani ľahká. Ale trpezlivosťou sa dá splniť. Netreba však dieťaťu, ani v predškolskom veku, všetko predkladať hotové. Ak sa mu nedarí, nie je potrebná zlosť či hnev. Je nevyhnutné, aby samo objavovalo. Nezáleží na tom, ako dlho. Aby prežívalo kladné pocity jednak z objavu, ale aj z našej pochvaly. Je vhodné viesť dieťa k tomu, aby si napríklad pri kockách všímalo nielen ich počet (algebra), ale i materiál, z ktorého je kocka zhotovená, jej veľkosť, farbu. Nech ju položí do vody. Vidí, či pláva, alebo klesne na dno. Môžeme ho „nechať“ objaviť, že susedné hrany kocky (pojem hrana kocky mu ukážeme) majú iný smer. A sme pri pojme uhol. Dokonca pravom uhle (90°). Nenápadne sme dieťa z algebry „preniesli“ do geometrie. Nič však nesmie prebiehať násilne. Pre dieťa to musí byť hra. Dieťa samo musí prejaviť záujem o túto hru.
PSYCHOLOGICKÝ ASPEKT:
Dieťa sa v predškolskom a mladšom školskom veku výrazne vyznačuje konkrétnym myslením. Ale úlohy typu: Riešte spamäti, vyžadujú abstraktné myslenie. Prechod od konkrétneho myslenia k abstraktnému je zdĺhavý. Naplno sa rozvíja až na strednej škole. Súčasná škola sa túto hranicu snaží „stlačiť“ dole. Preto sa už v prvom ročníku základnej školy v matematike objavujú prvky uplatňujúce budovanie abstraktného myslenia. Dieťa na túto skutočnosť treba cvičiť. Ukážme jeden spôsob, ako by sa to mohlo uskutočňovať.
Chceme dieťa naučiť sčítať 2 + 3. Dáme mu úlohu: Sčítaj dve kocky a tri kocky. Prvý krok je materiálna činnosť. Dieťaťu dáme za úlohu vybrať dve kocky na jednu kôpku. Potom tri kocky na druhú kôpku. Položíme dieťaťu otázku: čo znamená sčítať? Ak dostaneme odpoveď: Dať dohromady, spolu, môžeme predpokladať, že dieťa pochopilo význam operácie sčítavania. Ak nie, tak mu to vysvetlíme. Ďalšia otázka potom je: Koľko je to spolu? Dieťa zráta všetky kocky a odpovie: Päť. Na záver necháme dieťa zdôrazniť, že dve kocky a tri kocky je spolu päť kociek. Druhá úloha je: Sčítaj dva zošity a tri zošity. Dieťa necháme vykonať celú materiálnu činnosť samostatne. Ak sa mu nedarí, pomáhame mu otázkami. Nerobíme to však zaňho! Za predpokladu, že dieťa odpovie päť, ho môžeme pochváliť. V prípade, že odpovie: Veď je to jedno, aké predmety sčítavame, môžeme sa tešiť, že jeho prechod od konkrétneho k abstraktnému bol bezbolestný. V prípade nezdaru zadávame ďalšie konkrétne predmety. Môže sa stať, že už predmety nemáme.
Potom nastúpi materializovaná činnosť. To znamená, že mu predmety kreslíme na papier, prípadne si ich kreslí samo. Pri tomto učení dieťa nesmieme trápiť. Všetko preňho musí byť hra. Ak dieťa napríklad po 10 či 15 minútach stále nepochopilo, že 2 + 3 = 5 bez ohľadu na to, aké objekty sčítava, dáme mu prestávku alebo zameriame ho na úplne inú činnosť. K tejto úlohe sa vrátime o dve hodiny alebo na druhý deň. Dieťa nesmieme znechutiť nezdarom. Stále ho musíme trpezlivo povzbudzovať. Po zvládnutí tejto úlohy nasleduje: Sčítaj 3 + 2. Za výsledok päť nezabudnime dieťa pochváliť. Pri tejto činnosti sa snažíme, aby dieťa medzi zadaním úlohy a výsledkom riešenia čas stále skracovalo. Teda dieťa najprv si nahlas hovorí, nahlas počíta, potom ten hlas „prechádza“ len mozgom. Dieťa si hovorí samo pre seba, len v hlave. V odbornej terminológii sa tomu hovorí prechod od exteriorizácie (vonkajšej reči) k interiorizácii (vnútornej reči). Toto sa tvrdo vyžaduje nastrednej škole. Pri externej časti maturitnej skúšky má žiak za 120 minút vyriešiť (nielen prečítať) 30 úloh. Čiže priemerne má na jednu úlohu štyri minúty. Tu musí žiak málo písať, veľa krokov riešenia mu prebehne iba v hlave. Nepíše. Podstatný je iba výsledok. Ak je správny, získa vopred určený počet bodov. Nesprávny výsledok znamená nula bodov za danú úlohu. Prechod od exteriorizácie k interiorizácii dosiahneme tak, že dieťaťu zoberieme všetky predmety a zadáme mu úlohu: sčítaj dve autá a tri autá. Dieťa sa má tieto predmety len prestaviť v mozgu. Tak, akoby tú činnosť vykonávalo v skutočnosti. V hlave si hovorí, v hlave si počíta. Ak nás jeho riešenie takýchto úloh uspokojuje, nakoniec od neho žiadame riešenie úlohy: Sčítaj 2 + 3. Žiadne objekty, žiadny papier. Pripomíname iba, že budovanie abstraktného myslenia je záležitosť niekoľkých rokov.
ČO TEDA UČIŤ DIEŤA V PREDŠKOLSKOM VEKU?
Zjednodušene povedané: Všetko, na čo má chuť, o čo javí záujem. Podstatné je, aby to pre dieťa bola hra, zábava, ktorá rozvíja jeho osobnosť v pozitívnom smere. Rozvíja jeho citovú oblasť, pozitívnu zážitkovú sféru. Vedieme ho k tomu, aby malo vlastný názor na svoje okolie. Rešpektovalo osobnosť kamarátov, spolužiakov, učiteľky. Pred vstupom do školy má mať zafixované základné mravné princípy – pozdraví staršieho, poďakuje sa, v autobuse, vo vlaku uvoľní miesto staršiemu. Úspech závisí od sústredenosti a pozornosti dieťaťa. A od našej trpezlivosti.
Milí rodičia, aké sú vaše skúsenosti s učením detí? Máte už doma školáka, ktorý sa denne potýka s povinnosťami, alebo ste ešte len na ceste ku školským povinnostiam, a venujete sa učeniu svojho dieťaťa doma hravou formou? Napíšte nám o tom na twiggy@mamaaja.sk alebo sa zapojte do diskusie pod článkom.
Články, ktoré vás môžu v súvislosti s učením zaujať:
Učiť sa, učiť sa, učiť sa... Ale ako?