Čas na spánok v detskej izbe
Presun dieťaťa do vlastnej postele v detskej izbe je často paradoxne ťažšie pre rodičov ako pre samotné dieťa.
Nechcela som syna do svojej postele pustiť
Ja som trošku pochybila pri druhom dieťati. Kým prvý syn išiel do svojej izbičky a postieľky takmer „knižkovo“ – pekne pred nástupom do škôlky, najskôr na poobedný spánok a postupne cez noc s tým, že si k nám občas „odbehol“, toho druhého som ja nechcela pustiť ani za svet.
Totiž už po prvom roku sa „hrabal“ spinkať s bráškom, ale ja som bola neústupná a musel byť „naložený“ vo svojej postieľke v našej spálni.
Aj manžel mi vravel, že Matejko je priebojnejší, ako mladší súrodenec chce nasledovať staršieho Adamka, ak s ním chce spať, nech mu to umožním, možno rýchlo zmení názor.
Ja som však videla len svoje bábo, ktoré (tak ako jeho brat) malo ešte dosť času ísť do „veľkej“ postieľky... Asi tým, že sa s ním starší syn rád hráva, Matejko všetko rozpráva, a tak mi nedávno na otázku, čo si želá na narodeniny (druhé!) oznámil, že chce „Spikať s Ajkom večel v postelkovi.“
A bác! Bolo to tu – moje dieťa sa odo mňa samo vypýtalo. Na jednej strane som bola rada, že chce, nemusíme bojovať ako v iných rodinách, na strane druhej mi bolo neskutočne smutno, že moje „bábo“ je veľké...
Aspoň, že občas mi ešte v noci vlezú do postele.
Bibi z Kežmarku, dvaja zbojníci
Ako naučiť dieťa spať vo svojej postieľke? Zo skúseností mamičiek...
Mala som zo samostatného spania svojej dcéry väčší strach ako ona
Myslím si, že svoju rolu zohralo i to, že sme dcérku mali o čosi neskôr (mala som po 35-ke) a navyše sa narodila drobučká a môj ochranársky syndróm sa vyvinul na maximum.
Spočiatku bolo normálne, že s nami dcérka bola v spálni, spinkala vo svojej postieľke, potom sme si postieľku prirazili k manželskej posteli a neskôr bola priamo v našej posteli.
V nej sa jej tak zapáčilo, že tam začala spinkať najskôr poobede – to som brala ako fajn, tiež som si s ňou ľahla, uspala ju a aj ja som si dala svoju 15-minútovku...
Neskôr som ju v našej posteli začala uspávať, lebo to bolo pohodlnejšie, často som išla už v pyžame, ak by som zaspala (ako poobede). Keď nás takto manžel našiel dva- či trikrát, tak to bolo milé a bez rečí išiel do hosťovskej izby...
Lenže naše spoločné spanie s dcérkou sa postupne stalo rutinou. Ani neviem ako, dcérka mala takmer 3 roky a ja som mala „oddelené“ spálne...
Snažila som sa ju teda navnadiť na samostatnú postieľku. Hovorila som jej, že bude škôlkarka, tiež tam bude mať postieľku, aj ostatné detičky iste doma majú svoje postele, musíme zariadiť krásnu škôlkarsku detskú izbičku a k nej, samozrejme, kúpiť postieľku.
Mohla si vybrať. Pravdaže, vybrala si princeznovskú. Tešila som sa, že sa do nej presťahuje na svoje 3. narodeniny – tak sme sa dohodli.
Dcérka to zvládla celkom dobre. To ja som zlyhala na celej čiare. Po nociach som sa stále budila, chodila malú kontrolovať, dokonca som ju občas aj prebrala. Takže som ju postupne vlastne presvedčila, či by nechcela radšej spinkať u nás a podobne.
Ona sa toho chytila a spala vo svojej „bábätkovskej“ postieľke aj ako škôlkarka. Manžela som sa snažila presvedčiť, že je to praktickejšie a malá sa ešte bojí a o pol roka to skúsime znova.
Mal božskú trpezlivosť (trpel totiž i náš intímny život...). Paradoxne som sa spamätala, keď som išla pre malú o čosi skôr do škôlky, ona ešte spinkala a pani učiteľka mi ukázala spiacu triedu.
Tí malí trpaslíci boli zlatí, ale pochopila som, že to už naozaj nie sú bábätká a potrebujú aj svoj svet... Nuž to je moja skúsenosť – myslím si, že to naozaj netreba preháňať, a keď vidíte, že vaše dieťa svoju postieľku zvládne, tak to proste urobiť.
Prvý rok-dva je mu určite lepšie u mamičky, ale potom pokojne do vlastnej izbičky a postieľky...
Vaša čitateľka Eva
Prečítajte si: Čas na veľkú posteľ?
Na odchod syna do vlastnej postele sme čakali príliš dlho
Náš 8-ročný syn Marek začal spávať v detskej izbe ako 6-ročný, keď sa nám narodil náš druhý syn Tomáško. Vôbec neviem, kedy je ten správny vek, aby sa dieťa osamostatnilo.
Ani som to nikde neštudovala, no myslím si, že deti spávajú vo svojej izbe aj oveľa skôr... Kým sme nemali Tomíka, spával s nami v spálni na prístelke, no potom sme tam museli dať detskú postieľku a ďalšia posteľ sa nám tam už pre Mareka nezmestila.
Museli sme ho teda presunúť do detskej, aj keď mne to nebolo po vôli. Boli sme spolu zvyknutí a bolo mi smutno, že ide od nás do detskej izby. Bála som sa. Bolo to niečo nové a mala som strach, ako to zvládneme aj ja, aj malý...
Prvá noc bola katastrofa, nemohol tam spať, bál sa sám. Pravdaže, prišiel k nám do postele, ale malý Tomáško v noci plakal a Mareka to rušilo.
Do uličky sme teda dali prístelku a tam spal ďalšiu noc. Nakoniec z toho bolo pár týždňov... Cez deň som prístelku musela skladať, aby sa dalo v spálni pohybovať. Potom sa ocino rozhodol, že bude za nejaký čas spávať v detskej s Marekom.
Bolo to fajn, už sa nebál a vyspali sa obaja. Aj my s Tomáškom sme mali viac pohodlia i na dojčenie a prebaľovanie v noci.
Po pár mesiacoch sa ocino vrátil k nám do spálne a Marek už teraz spáva bez problémov sám. Ale nedá mi to a v noci sa aj tak chodím naňho pozrieť, ale to asi každá starostlivá mamička...
čitateľka Majka
Prečítajte si: Dieťa v manželskej posteli. Áno či nie?!
Synovi bolo v noci vo svojej izbe smutno
Bývali sme v jednoizbovom byte, takže sme boli všetci v jednej izbe. Malý spal od začiatku vo svojej postieľke, keď mal 10 mesiacov, presťahovali sme sa do domu, ale detskú izbičku mal až od 2 rokov.
Dostal do nej novú veľkú posteľ a bez problémov tam začal spinkať. Keď sa nám narodila malá, mal tendenciu chodiť v noci k nám do spálne, lebo mu bolo samému smutno.
Dcérka bola ukážkové bábo, ktoré dosť zavčasu dokázalo prespať celú noc, a tak putovala do detskej izby už ako 8-mesačná a tiež úplne bez problémov.
To vyriešilo aj nočné návštevy synčeka. Zaviedli sme si malé rituály pred spaním – zvykli si, že im pred spaním prečítam rozprávku, dám každému pusu, pohladkám ich, zamávame si a zaspia.
Martina Čimborová, 2 deti
Sprievodca detským spánkom v rôznych vekových obdobiach
Nočné mory - ako dieťa ukľudniť a dať mu pocit bezpečia?
