Nikto mi nerozumie...

Nikto mi nerozumie...
9.5.2014 v kategórii Batoľa, autor Ivana Brončeková, foto: istockphoto.com

Slovník, ktorému mu by som ako matka mala rozumieť, no občas mi to robí starosti.

„Nikto mi nerozumie ...“ tieto slová čítam z tváre môjho sotva dvojročného syna, keď vyvalí na mňa tie svoje hnedé veľké oči a začne žvatlať o včerajšom dni, ktorý sme strávili u babky a u kamarátky sme videli bábätko.

Ešte veľa toho nenarozpráva, ale keď spustí, tak sa nezastaví. Má svoj slovník, v ktorom sa vyskytujú slová ako lalota, lolota, majota ... a pritom ukazuje prstom a prikyvuje hlavou, pozriem naňho a prikývnem aj ja. Je spokojný, že s ním súhlasí. Až potom vyvstane otázka, čo vlastne chcel. Čo chcel, zistím až po čine, ktorý vykoná, väčšinou sa jedná o nejakú lumpáreň.

Minule mi tiež čosi hovoril, nevenovala som mu veľkú pozornosť, ako každá zaneprázdnená matka, až keď som počula, že sa leje na zem voda, som naňho pozrela. Vylial liter a pol čaju na koberec, pod ktorým boli parkety, v ruke držal pohár, myslel to dobre, veď nás videl stále ako nalievame čaj do pohára, no jemu to nevyšlo. Stálo nás to oduté parkety a nový koberec, ktorý aj tak bolo treba vymeniť.

Slovník, ktorému by som ako matka mala rozumieť, no občas mi to robí starosti. Občas sa pri nás vonku zastaví nejaká pani a on jej začne rozprávať. Môj syn je na svoj vek dosť vysoký a tak predpokladajú, že už vie zrozumiteľne rozprávať. Potom vstupujem do role ja, matka a začnem s prekladom.

Má rád vlaky a lietadlá, tak už viem, že začne rozprávať o včerajšom vojenskom vrtuľníku, ktorý sme obdivovali asi hodinu vonku. V knihe večer čítame o vláčiku, či autíčku, tak v tej svojej reči využije aj to.

Môj syn to nevzdáva a pokračuje vo svojom rozprávaní, ak už fakt som v koncoch, chytí hračku a začne ukazovať. Nedávno bola u nás babka, s ktorou viedol dialóg svojou, nám nič nehovoriacou rečou. Babka bola úspešná on hovoril svoje a babka svoje, tak to sa hrali asi dve hodiny.

Iná situácia je, keď príde ku nám kamarátka so synom, ktorý je mladší o tri mesiace. Spustia ten svoj jazyk a dobre si rozumejú, smejú sa, výskajú a vidno, že sú šťastní.
Bohu ďakujem, že toto obdobie si nebude pamätať, lebo by mi mohol povedať, „mami prečo si mi, keď som si pýtal autíčko dala vlak a prečo som šiel spať, keď som ti vravel, že nie som unavený, ako si vedela, že ....“ a otázok by nemalo konca kraja.