„Dieťa vychováva rodičov rovnako, ako oni vychovávajú jeho...“

7.12.2015 v kategórii Batoľa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Profesor Štúr sa počas svojho profesijného života držal hesla: Život do psychológie, nie psychológiu do života.

Profesor Štúr sa počas svojho profesijného života držal hesla: Život do psychológie, nie psychológiu do života. Sám otec troch úspešných synov hovorí, že sa pri ich výchove riadil pozornosťou, porozumením a ocenením. V rámci svojej psychologickej praxe sa snažil o to, aby rodičia, ktorí od neho s dieťaťom odchádzali, mali pocit, že sú lepší rodičia, než si myslia a dieťa, že je lepšie, než si myslelo...


Rodičia a súrodenci

  • Skôr, než začneme hovoriť o vzťahoch a výchove, ste vy sám dobre vychovaný...?

Mal som slávnu mamu a slávneho otca. V zásade o človeku rozhoduje rodina a sebavýchova. Ani najlepšia rodina vám nedá všetko, čo budete v živote potrebovať, ani sa nedá predpokladať, čo budete v živote potrebovať, ani to, čo bude v budúcnosti. Mama si raz povzdychla, že sa mne a mojim dvom sestrám málo venovala. A tak som jej povedal, že si myslím, že nám dala najviac. Všetko, čo som len mohol dostať...

  • Takže to, či je človek, takpovediac, dobre vychovaný, záleží najmä od rodičov a od sebavýchovy.

Od rodičov závisí trebárs to, koľko si deti zoberú od kamarátov. Ak majú deti pocit, že im doma nik nerozumie, môže ich to vohnať do cudzieho objatia alebo pod vplyv kamarátov. Keď však doma vládne porozumenie, tak sa dieťa s rodičmi možno háda, ale vonku zastáva ich názor. A to je pekné. Keby rodič videl vlastné dieťa, ako sa správa, bez toho, že by to dieťa vedelo, bol by prekvapený. Niekedy v dobrom.

  • Myslíte si, že často by bol rodič milo prekvapený?

Áno. Rodičia si často myslia, že výchova je boj proti zlému, potláčanie zlého. Nie je to tak. Som presvedčený, že výchova je rozvíjanie dobrého, podpora dobrého, práve to je najdôležitejšie. Jedna mama sa mi dvadsať minút sťažovala, aké má s dieťaťom problémy, dieťa sedelo vedľa a mlčky kreslilo. Hovorím jej: „Dobre, teraz mi o ňom povedzte niečo pozitívne!“ A ona: „To ste ma zaskočili, na to nie som pripravená.“ „Veď tu dvadsať minút sedí, neskáče nám do reči, krásne si kreslí, už to je samo osebe pozitívne!“ Treba presvedčiť dieťa, že je dobré. Od toho sa potom možno odraziť.

  • Keď už človek dospeje, má vôbec zmysel vyčítať rodičom chyby?

Mám takú zásadu: dospievanie znamená odpustenie rodičom. Akákoľvek výčitka by sa mala začínať pochvalou. Či už hovorí rodič o dieťati, alebo učiteľ pred rodičom o svojom žiakovi. To je asi najpodstatnejšie: vyjsť z dobrého. Potom môžete spomenúť aj iné veci. Lebo keď sa začne zlým, ten druhý zaujme protipozíciu a komunikácia naberie zlý smer.

  • Zohráva pri formovaní charakteru úlohu aj to, koľko má človek súrodencov? Existuje ideálny počet detí?

Povedal by som, ako pre koho. Zastávam sa aj jedináčikov. Jedináčik nemusí byť jedináčikom. Ak žije v otvorenej rodine, chodia von, navštevujú iné rodiny, majú kamarátov, môže to byť aj výhoda. A takisto môže byť nevýhoda byť najstarším dieťaťom. Najstaršieho syna alebo dcéru vychovávajú totiž najmladší rodičia, práve na ňom sa učia vychovávať. A potom príde druhé dieťa a zhodí prvorodeného z trónu. Nie je to však pravidlo. Vždy je dôležité aj to, ako je kto nadaný. Napríklad, keď je prvé dieťa málo nadané alebo neúspešné, a rodičom sa narodí druhé, nadané, ktoré všetci oslavujú, starší súrodenec je v nevýhode. Ale môže nastať aj opačná situácia, najstarší môže byť ďaleko najlepší. Závisí to od konštelácie.

  • Nedá sa povedať, aký počet členov je pre rodinu a dieťa ideálny?

Ideálne je to, čo prežívam. Z toho musím vychádzať. Zbytočne plakať, že nemám toto alebo tamto, nemá to význam. Ak som nemal dobrých rodičov, musím sa postarať o seba sám. Keď nemá schopný človek dobré podmienky, vytvorí si ich. Niekto plače celý život, že nemal to alebo ono. Však väčšinu vecí si v živote zabezpečujeme sami. A pocit, že o niečom rozhoduje sám, je veľmi dobrý, lebo potom druhým nič nevyčítam, naopak, kladiem nároky na seba.

  • Všetko má zjavne výhody i nevýhody. Môže aj jeden rodič, žijúci sám, vychovať zrelé dieťa?

A môžu aj dvaja rodičia nevychovať? Opäť to závisí od mnohých vecí. Samostatné a nadané dieťa ani nepotrebuje veľa výchovy, napreduje samo od seba. Potrebuje len rodiča, ktorý má oňho záujem.

  • Prečo sa potom všeobecne odporúča žiť v úplných rodinách?

Nedávno som v jedných novinách čítal dva články o manželstve. Najskôr písali, že manželstvo končí, že väčšina sa rozpadáva, a potom, že manželstvo ešte nekončí, že v Anglicku zaviedli týždeň manželstva. Hovoria, že je to veľmi pekné, dokonca to dodržiava už 19 štátov, ale jediná otázka je, prečo sa potom rozpadáva každé druhé manželstvo? Osobne nemám strach z toho, že by rodina skončila, že by sa rozsypala. Lebo človek potrebuje druhého človeka. To, že je lepšie mať dvoch rodičov, to je zabezpečenie pre prípad, že si jeden zmyslí a utečie, že jeden zomrie alebo ochorie a nebude. Príroda si to takto jednoducho zabezpečila.

  • Je lepšie, keď sa na výchove podieľa aj muž?

Je lepšie, keď sa otec zapája, pokiaľ je ten otec dobrý. Keď je to alkoholik alebo agresívny chlap, tak je lepšie, keď sa nezapája.

  • O čom všetkom by sme sa mali s deťmi rozprávať?

Možno by bolo dobré predsavzať si, že pri najväčších problémoch, pri chorobe, pri rozvode, sa pokúsime zachovať si kus humoru. O to tu ide: dieťaťu treba poskytnúť pocit emocionálnej istoty.

  • Dá sa humor vniesť do všetkého...?

Nemyslím si, že ku všetkému treba pristupovať s humorom, lebo to by znamenalo, že neberieme veci vážne. Napríklad úmrtie rodiča alebo blízkeho, niekedy súrodenca, je veľký úder a nedá sa zvládnuť len tak. Všetko závisí aj od toho, s kým sa o tom rozprávam. Niektoré dieťa to znesie ľahšie, iné ťažšie, podľa toho, aký malo vzťah k zosnulému človeku. Ak odíde agresívny otec, tak sa uľaví celej rodine. Ak bol však otec milý, citlivý človek, tak je to trauma na celý život. Dôležité je prekryť ju niečím pozitívnym. Pýtal sa ma muž, ktorému zomrela manželka, ako to má povedať deťom. Šlo o náhle úmrtie v nemocnici. Poradil som mu: „Musíš im povedať, mama sa už nevráti. Keď budú chcieť vedieť ďalej, nech sa opýtajú.“ Vždy pravdu. Je lepšie, keď deti smútia spolu s ostatnými, ako dodatočne. Potom nevedia, čo sa robí, vidia smútok druhých a až dodatočne im vysvetľujeme.

  • Čo by ste poradili človeku, ktorý prišiel o partnera, ako sa má správať k svojmu dieťaťu?

Dieťa, ktoré stratilo jedného rodiča, potrebuje dvojnásobnú pozornosť toho druhého. Tiež prekryť traumu novými, lepšími zážitkami. Ten pocit, že prežívame stratu spoločne s rodičom, je uľahčujúci, ale niekedy, pri staršom rodičovi, keď sú už deti dospelé, potrebuje ten starý človek viac podpory a citovej istoty pri svojej ubúdajúcej energii ako dospelé dieťa plné odvahy a životných úspechov.

O rozvode

  • Rozvod je samostatná veľká téma...

Môže byť prejav charakteru, aj prejav necharakteru. Uznávam len taký rozvod, keď sa odchádza z niečoho, čo sa nedá žiť. Možno aj pre dieťa je to v tom prípade lepšie. Ale taký rozvod, že niekto ide za niečím mladším, blonďatejším a bohatším, nie je dobrý.

  • Ale ako sa dá posúdiť vopred, či rozvod bude krok k lepšiemu? Nie je to možné až spätne?

Mnohí si potom povedia, že vlastne došli z dažďa pod odkvap. Rozvod je dobrý, ak si obidvaja nájdu svoje miesto. Najhoršie je, keď jeden odíde, a partner/partnerka to odmieta a trpí, ale ten prvý si nájde vlastný život. To je smutné.

  • Má v takom prípade prvý ostať alebo ísť preč?

Na to nie je všeobecná odpoveď. Moja bývalá žiačka mala veľmi pekné manželstvo, dvoch veľkých synov a naraz prišiel manžel a hovorí: „Synovia sú veľkí, my si už nemáme čo povedať, odchádzam.“ Ona plakala, vždy, keď sme sa stretli, ešte aj po rokoch, nevedela sa s tým vyrovnať.

  • A mal s ňou ostať zo súcitu?

Nasilu sa manželstvo nedá udržať. Mám známeho, má niečo po tridsiatke, žena mu odišla, ešte nemali deti a on sa z toho rúti. Človek by nemal byť až taký závislý od druhého, mal by sa vedieť vyrovnať s tým, že niektorý vzťah je celoživotný a iný je len dočasný.

  • Keďže sa nedá vždy predpovedať, či rozvod bude krok k lepšiemu, dokedy sa treba snažiť udržať pôvodný vzťah?

Na to by som všeobecne nevedel odpovedať, ale myslím si, že vzťah treba udržiavať dovtedy, dokedy to človek vie, kým je toho schopný. Lebo nálady a postoje sa menia. Ráno môžete byť rozhodnutý zostať a večer sa stmieva a máme trošku iný pocit, alebo zažijete niečo dobré a inak sa  k tomu staviate. Asi je dobré – a to zase platí pre vzťah rodič – dieťa, učiteľ a žiak, no i pre partnerov, hľadať v druhom to pozitívne. Keď sa dospeje do stavu, že všetko je zlé, čokoľvek ten druhý spraví, je zlé, tak je koniec. Keď si ho však stále obraciam tým pozitívnym, aj ho urobím lepším. A ľudia, ktorí vydržia, nakoniec dosiahnu takú kvalitu vzťahu, o akej netušili, že existuje.

  • Je pre deti lepšie, keď majú oboch rodičov v jednej domácnosti, napriek krízam?

Psychológia dnes tvrdí, že je lepšie, aby sa rozišli, než aby sa stále hádali. Napätie nie je dobré. Dieťa potrebuje istotu, životnú, emocionálnu istotu. A keď mu to vieme zabezpečiť, tak je to v poriadku. Nemecký profesor Kretschmer, syn známeho psychiatra Ernsta Kretschmera, ktorý skúmal vzťah medzi telesnou stavbou a charakterom človeka a zaviedol somatypy, bol tiež psychiater a rozviedol sa. On tvrdí, že treba s rozvodom počkať, kým deti dospejú. Ja s tým nesúhlasím. Lebo jednak v detstve je dôležité, aká je doma atmosféra a jednak, aj dospelé deti potrebujú vidieť rozumného rodiča, ktorý pekne starne a nevymýšľa blboviny v tretej puberte. Myslím si, že ľudia vycítia, keď to už nejde... Vyskúšajú to, to, to, a keď nič nezaberie, nakoniec sa rozídu.

  • Dieťa sa ľahšie vyrovná s rozumným rozvodom, keď sa otec a mama v pokoji dohodnú?

Ako ktoré. Sú deti, ktoré sú samostatné, majú dobrý vzťah s jedným aj s druhým rodičom a vedia čerpať citovú istotu. Avšak dieťa, ktorému jeden rodič znechucuje toho druhého, sa s tým asi nevyrovná tak ľahko. To isté platí pre dieťa, ktoré je neúspešné. Dieťa, ktoré má úspechy v škole a športe či umení, sa s rozvodom ľahšie vyrovná.

Dnešné deti

  • Prišli ste do kontaktu s mnohými týranými deťmi?

Nie, mal som ich málo. Podľa toho, čo nazveme týraním. Ale prichádzal som do kontaktu s deťmi, ktoré boli nepochopené. Často sa rodičia o niečo snažili bez empatie voči deťom. Ale poznal som aj nádherné vzťahy. Jedna mama mala veľké problémy so svojím chlapcom, a povedala mi: „A ja verím, že ešte raz budem mať z neho radosť!“ Veru, tá nekonečná dôvera, to je strašne dôležité.

  • Zaregistrovali ste počas praxe, že by sa problémy detí menili s politickým režimom?

To sa ma často pýtajú, ale povedal by som, že v zásade je to rovnaké, vždy ide o ľudské problémy. Iste, že teraz sú trošku iné problémy ako v minulosti. Napríklad pedagógovia hovoria, že dieťa je dnes sebavedomejšie a často agresívnejšie alebo drzejšie. Určite je, ale aj dnes sa stretávam s menej sebavedomými deťmi. Myslím si, že sebavedomie dieťaťa závisí od vzťahu okolia k nemu, to je jedna vec, a potom od výkonu, ktorý je dieťa schopné podať. Keby sa k nemu ostatní správali veľmi úctivo, ale samo by sa nevedelo presadiť, tak by nemalo sebavedomie. Potrebuje mať aj pocit, že je v niečom dobrý alebo dobrá.

  • Vo viacerých článkoch píšete, že aj malé pľasnutie po zadku je zlé.

Malé dieťa sa ešte nevie vyjadriť. Som zásadne proti bitiu. Profesor Zdeněk Matějček, najlepší český psychológ, hovoril, že „plácnutí nevadí“, ale ja s tým nesúhlasím. Kde nemôže rozum, ide ruka – je to zlyhanie rodiča. Čím je dieťa staršie, tým lepšie sa vie dohovoriť, povie veci, rodič mu viac rozumie. Dieťa vychováva rodičov rovnako, ako oni jeho. Dôležité je vidieť porozumieť aj malému dieťaťu. V prvom roku sa vytvárajú vzťahy k ľuďom, tam je základ. To je ten attachement, tá pozornosť, ten pocit istoty. Kompetentné dieťa má pocit istoty. Na deťoch, ktoré rodičia umiestnili napríklad do týždenných jaslí, som videl, že im niečo chýba, boli zvláštne. Týždeň boli v jasliach a v sobotu si ich rodičia zobrali domov. Iné je, keď staršie dieťa prespí mimo domov v rámci nejakého zážitku.

  • Môže dieťaťu uškodiť, keď v takom ranom veku strávi noc bez matky?

Naopak. Platí dobrá zásada, že so známymi ľuďmi môže dieťa byť aj v neznámom prostredí a s neznámymi ľuďmi aj v domácom prostredí. To sa mi páči. Nie je to jednoznačná matematická rovnica, ale náznak, že v tom prostredí, kde sa cíti doma, má pocit istoty. Ako keď má dieťa rado nejakú bábiku a berie si ju do nemocnice. Má pocit, že si donieslo niečo z domu. Istota a spolupatričnosť, to je v živote rozhodujúce.

O láske a manželstve

  • Myslíte si, že kto môže mať deti, mal by ich mať?

Kto chce mať deti, kto túži po deťoch, mal by ich mať. V jednej knižke rozoberám zrelosť pre rodičovstvo. Všade sa hovorí o zrelosti pre školu, škôlku, zamestnanie a manželstvo, ale zrelosť pre rodičovstvo sa prakticky neskúma. Biologická zrelosť predchádza tú psychologickú alebo citovú. Rozdiel medzi dieťaťom a dospelým je v tom, že dieťa rado prijíma a dospelý dáva najmenej toľko, koľko prijíma. Bez nároku na odmenu. To je podstata rodičovstva – mať radosť z toho, že dávam. Alebo možno ešte lepšie, radosť z dieťaťa je najkrajší prejav rodičovstva.

  • Niekto však odkladá rodičovstvo toľko, až je naň pristarý...

A potom nastanú nejaké problémy a už nemôže mať deti. Genetici hovoria, že najvhodnejšie je mať dieťa po dvadsiatke, v 25 rokoch pre ženy a pre mužov okolo 31. Ale priemerný vek otcov geniálnych detí je 36,5 roka. U žien skôr, tam sa hovorí, že po 35. roku je to už nebezpečné.

  • Vidíte nejakú hodnotu aj v samotnom manželstve, povedzme, aj v bezdetnom?

Myslím si, že bezdetní manželia sa s tým, že nemôžu mať deti, nejako vyrovnajú. Každý na to zrejme ide inakšie. Niekto sa vrhne do práce, niekto do zábav alebo na záľuby a niekto sa venuje deťom. Jedna mama, keď jej zomrela staršia dcéra a mladšia ochorela, začala spievať vo filharmonickom  zbore. Dala sa na umenie. Akoby sa povznášala trošku vyššie, nad tieto utrpenia. Čo som sa od nich naučil! Keď som sa v ambulancii rozprával s mamou, ktorej zomrelo dieťa, mne nezomrelo, našťastie, zatiaľ, hovoril som si: „Veď ja sa od vás učím!“

  • Má teda hodnotu manželstvo, vzťah muž – žena, aj bez detí?

Určite áno. Človek potrebuje človeka. Odmalička. Keď vás na tejto zemi čaká po narodení s láskou a starostlivosťou nejaká skupina ľudí, alebo aspoň jeden človek, tak ste zachránení. Keď nemáte nikoho, ste stratení.

  • Človek môže mať priateľov, nemusí mať priamo manžela či manželku...

Áno, ale od začiatku potrebujete individuálneho blízkeho človeka, ktorý sa o vás postará a potom, určite aj medzi  manželmi je priateľstvo. Rozhodne má zmysel aj bezdetné manželstvo.  Dôležité asi je, čo potom, keď sa vybije a vymizne vášeň. Potom je život. A manželstvo je väčšinou postavené na sociálnom a citovom vzťahu, nie na tom sexuálnom, erotickom.

  • Ako zariadiť, aby vášeň nevyprchala? Je vôbec na škodu, že vyprcháva?

To je večná otázka. Tvrdí sa, že zamilovanie je niečo iné než láska. Je však možné večne sa zamilovávať do toho istého človeka? Alebo inak, premilovať sa dá jedna noc, nie celý život. Myslím na Seiferta: „...a lásky, jaký žal, s polibky nepřibýva, jak jsem se domníval.“ Eros je prejavom radosti zo života, je naivné v ňom hľadať zmysel, ten nie je v množstve vzťahov, ale v ich hĺbke. Vášeň vyprcháva aj presýtením a vracia sa po peknom zážitku, po prežitom nebezpečenstve, námahe, odriekaní. Vášeň je ako šťastie, uteká pred tými, ktorí ju naháňajú a sleduje tvorivých, aktívnych. Pekne sa vraví, že bozk je len dôsledkom lásky a nemôže slúžiť na jej udržanie. Tajomstvom spoločného života je zaujímavý život.

  • Existujú podľa vás nejaké atribúty šťastného manželstva?

Ja som objavil vo francúzskom spisovateľovi Andrém Maurosiovi päť základných atribútov alebo predpokladov šťastného manželstva. Na prvom mieste je zdvorilosť, slušnosť. To sa mi veľmi zapáčilo a hovoril som si, že to platí aj vo vzťahu rodič – dieťa, ale aj priateľ s priateľom, zamestnávateľ so zamestnancom, žiak s učiteľom. Keď poviete nejaké zlé slovo, to medzi vami ostane visieť, ale zdvorilosť a slušnosť, tá umožňuje pokračovanie vzťahu. A druhý atribút je rovnako prekvapivý – humor. Humor je veľmi inteligentný postup, pohľad na život. S humorom aj dieťa prijme oveľa viac ako príkazom.

  • A ďalšie atribúty?

Tretím je udržať žiarlivosť na primeranej úrovni. Tá je u každého iná. Ale myslím si, že žiarlivosť súvisí so sebavedomím. Keď som presvedčený, že som najlepší a žena nikdy nemôže nájsť lepšieho partnera, ako som ja, tak nežiarlim. Ďalšie kritérium šťastného manželstva je kryštalizovanie. Mohli by sme povedať, že je to vývin osobnosti. Človek sa má vyvíjať. Aj keď ide niekde na služobnú cestu, nech sa vráti so zrelším pohľadom. Zabraňuje to nude. Nuda je najhorší nepriateľ manželstva.

  • Nedá sa vždy prekvapovať. Nuda je síce zabijak, ale nonstop prekvapovať tiež nedokážeme.

Iste. A je aj dobré, že niečo je známe, také, čo očakávate. Ale prečo sa napríklad s dieťaťom nenudíte? Lebo sa stále vyvíja. A s partnerom sa nudiť môžete. Kryštalizácia. Človek by mal na sebe pracovať. Pracovať na sebe znamená rozmýšľať, kriticky myslieť, vzdelávať sa, prežívať, chodiť do prírody, konzumovať umenie...

  • A ako máte vy vyriešený názor na svet?

Teším sa zo života. Som optimista. To je aj trošku biologicky dané, optimizmus a pesimizmus. A rozhodujú aj rodičia a sebavýchova. Kto nemá dobrú výchovu, musí mať silnú sebavýchovu. Kryštalizácia by mala byť príkladom. Studničku vypijete za pár krátkych chvíľ, ale je lepšie byť riekou, ktorá je nevyčerpateľná. Človek má nekonečné možnosti zlepšovať sa. A potom ho to vlastne aj baví.

  • Ešte sme však nevymenovali všetky atribúty šťastného manželstva. Ktorý je piaty?

Tak máme zdvorilosť, humor, primeranú žiarlivosť a kryštalizáciu. A piaty atribút je romantika. Sú chvíle, keď je piata a chvíle, keď je na čele. A niekedy je na čele humor.

  • Veríte, že existujú spriaznené duše?

Verím. Aj som videl také manželstvá, aj dnes ešte niektorých sledujem. Ale viem, že vydržia spolu bez toho, že by jednému z nich napadlo niečo niekde inde. Sú takí radi, že sú spolu a takí vďační osudu, že sa našli. To je jedna vec. Druhá vec je, že si vzájomne rozumejú, majú spoločné záujmy, vedú spolu zaujímavý život a majú spoločné idey a názory. Vidia, že s nikým iným by neprežili taký dobrý život, nerozumeli by si tak ako s týmto partnerom.

  • Mal by človek hľadať takúto spriaznenú dušu, čakať na ňu?

To je ťažké. Maurois hovorí peknú vec, že po svadbe už nebojujeme o to, ako získať toho, kto sa nám zapáčil, ale ako sa zapáčiť tomu, koho sme získali.

  • Stretli ste sa s manželmi, ktorí si boli celoživotne verní?

Áno, stretol a myslím si, že to boli typy, ktorým nikdy nenapadla myšlienka na nič iné. Tam je aj biologický  podklad. Ale niekto s pokušením bojuje trikrát denne a niekto ani raz za život. A sú spolu spokojní a nechcú nič iné a odmietajú každý iný vzruch a takto žijú. Sledujem tri šťastné manželstvá, ktoré sú spolu už vyše 50 rokov a ešte sú citovo svieže. Ešte ich to neprestalo baviť. V tom je určitá náhoda, keď sa nájdu takí dvaja ľudia. V jednom z tých troch manželstiev nemajú partneri vyššie vzdelanie, čiže to s tým nesúvisí. Páči sa mi päť princípov spolunažívania, ale treba mať aj šťastie, stretnúť sa s takým človekom, s ktorým sa to dá...

Z myšlienok Ivana Štúra:

„Radosť z dieťaťa je základná charakteristika dobrého rodiča. Teším sa z dieťaťa.“

„Najlepšia výchova je sebavýchova. Ako môže človek čakať od dieťaťa niečo iné, než čaká od seba?“

„Problémy nemáme s deťmi, ale s nami, dospelými.“

„Človek potrebuje človeka na to, aby sa stal človekom a aby zostal človekom.“

„Kto má rád deti, má rád život.“

„Každé stretnutie človeka s človekom by malo predstavovať obohatenie a určitú pomoc druhému. Často mi dieťa pomohlo viac ako ja jemu.“

„Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá.“

„Keď sa sťažujem na vlastné deti, tak sa sťažujem na to, ako som ich vychoval...“

PhDr. Ivan Štúr, CSc. (1933 - 2015) bol potomkom slávnej generácie Štúrovcov. Jeho mama bola prvá československá profesorka medicíny, otec profesor filozofie. Sám Ivan Štúr bol profesorom psychológie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, viac ako 30 rokov pôsobil ako klinický psychológ. K jeho najvýznamnejším knihám patria Základy diferenciálnej psychológie, Ľudské mláďa, Pediatrická psychológia, Metamorfózy života, Rozhovory o dospievaní, O láske a neláske a ďalšie.