Mamičky pomóc! alebo Malý výtržník v susedstve
V susednom dome býva malý štvorročný Robko s ročným bračekom. S ich rodičmi sme s manželom kamoši už odpradávna, takže toto priateľstvo chcem zachovať aj naďalej. Nechcem sa teda rodičom miešať do výchovy radami, chcem len aby sa ku mne Robko správal pekne keď som u nich na návšteve a samozrejme keď on je s mamou u nás. Teda nejako si ho vychovať aby vedel, čo si pri mne môže dovoliť a čo nie.
Robko je veľmi živé a aj bystré dieťa. Už v 2 rokoch vedel podľa loga rozoznať asi 22 (!) značiek áut. Ani som nevedela, že ich toľko existuje.
Príklad: Sedíme s jeho mamičkou u nich sa pohovke a rozprávame sa. Ja mám na kolenách môjho malého polročného Ondríka. Robko ku nám príde, pozrie sa popod obočie na mňa „šibalsky“ sa usmeje a štipne Ondrika do nohy. Videla som to na pol oka, tak sa pre uistenie pýtam: „Ty si ho poštípal?“ „Áno.“ odpovie Robko s rovnakým výrazom tváre. „Robko, to nesmieš.“ Je celá reakcia jeho mamy. Mne sa to zdá málo. Ale ja už viem, že práve nastal u Robka skrat a radšej idem späť domov, ako od Robka schytať ďalšie štípance, kopance, či pľuvance a vykrikovanie také hlasné, že sa môj malý rozplače. Na druhý deň príde Robko na chvíľku ku nám aj s mamou. Rozmýšľam ako dám Robkovi najavo, že to, čo spravil Ondrikovi je veľmi škaredé. Sú už v chodbe a tak vravím: „Robko, včera si sa správal škaredo, keď si poštípal Ondríka, tak dnes môžeš u nás byť len v chodbe.“ (chodba je viditeľná z kuchyne, kde sme sa rozprávali s jeho mamkou, takže sme videli na seba všetci). Robko odbehol domov a priniesol tabuľku, na ktorej bola hrubá a tenká čmáranica. A mne bolo jasné, že tento obrázok narýchlo namaľoval pre mňa aby sa udobril. „Ďakujem Robko, je to pekné, ale dnes môžeš zostať len na chodbe“. Robko sa na chvíľu zamyslí: „Ale veď je to pekné.“ skúša druhý pokus. „Áno je, ale dnes môžeš byť len na chodbe.“ Robko nechápe ako to, že ho ani po tomto skutku nápravy nepustím ďalej. Popodíde k dverám a silno zakričí na mňa: „ Zavolám na teba políciu.“ A uteká domov. Dostala som to...
Robko vedel, že spravil zlé a pozná princíp, že ak povie po nejakom zlom skutku prepáč a nejako ho „odčíní“ tak je všetko v poriadku. Raz mi hodil do kočíka kameň – ešte že tam Ondrik nebol... Takže sa pri Robkovi môžem obávať aj o zdravie môjho Ondríka.
Telesné tresty na neho nezaberajú, myslím, že ho ponižujú. Ak dostane málo, len sa smeje. Ak dostane viac a plače, za chvíľu príde späť akoby sa nič nestalo. Opakovane robí to, za čo dostal. Vie byť aj dobrý. Pekne sme si spolu stavali veže, ukazoval mi ako sa vie bicyklovať, robili sme v piesku tunel... len zrazu, počas hry, príde skrat a ja neviem, čo od Robka môžem očakávať. Nakoniec aj tak vždy odchádzam, lebo s Ondrikom na rukách sa mi ťažko bráni proti štvorročnému chlapcovi v záchvate. Obávam sa, že niečo nie je s Robkom v poriadku. Možno sa týmto správaním snaží niečo dosiahnuť – možno viac pozornosti. Naozaj neviem ako na neho.
