Ahoj. Mozes byt rada, ze vas to tak dlho obchadzalo. Ja mam doma 3r a 1,5r dievcata a toto, co si opisovala robievaju aj viackrat za den. Doma, vonku, v obchode, proste kdekolvek kde to na nich pride. Nerobim nic. Proste ich necham tak, kludne si aj sadnem na zem a ak su nahodou na ceste ( ak si v strede cesty rozmyslia, ze mi nechcu dat ruku), tak ich odtiahnem na chodnik a tam ich necham. Uz sa mi hodili aj do kaluze. Tiez som ich tam nechala. Vyjacia sa a ideme v klude dalej. A tiez sa na nas ludia pozeraju divno. Ti, co zazili, sa len pousmeju, ti co nie, sa pohorsuju. Uz som aj vynadala jednej starsej pani, co sa snazila vychovavat moje dieta i mna pri jednom takom zachvate.

Nám sa tiez stávajú podobné príhody (syn má 2,5 roka) a riesim to tak,ze vypnem obrazovku s okolitým svetom:D cize nevsímam si nikoho,iba syna a venujem sa jemu. vzdy ho to prejde,raz si poreve 10 minút,inokedy mi vrieska v strede obchodu ako najatý....snazím sa mu v klude vysvetlit,odlákat jeho pozornost,prípadne ho zoberiem na ruky a odchod. ALE co ma absolútne vytáca,to sú čumiaci ludia s roznym komentárom. mna to potom este viac vytocí vsetko,a reagujem podrázdene,naco malý zas zareaguje naopak,nez chcem ja:ishock:  takze najnovsie sa vzdy tvárim ze nepocujem a nevidím okrem syna nic,a hotovo.je to ovela lepsie takto.

Ahoj! Žiaľ, stáva sa to aj nám (Adamko, 3roky). Vtedy každá "dobre mienená rada" starších ľudí alebo poznámky na jeho správanie ma vedia riadne zahanbiť a vytočiť zároveň.
U nás sa osvedčilo odísť mimo dohľad ľudí, keď nemá publikum, zvyčajne sa rýchlejšie ukľudní. Alebo si ho nevšímam. Keď mi to už prerastá cez hlavu, tak ho pošlem do izby, alebo jednoducho odídem ja. Zistila som, že krik nepomáha, capnutie po zadku tiež. Lebo v tom afekte si neuvedomuje, že na neho rozprávam, kričím a pod. Je tam len jeho hnev a nič iné. V poslednom čase sa nám darí aj tým, že mu poviem, aby prestal plakať, lebo mu nerozumiem a neviem tak vyhovieť jeho prosbe.
Keď ideme niekam, kde viem, že nás čaká konflikt záujmov, snažím sa vopred dohodnúť pravidlá, alebo aspoň medze, v ktorých sa budeme dohadovať. Nie vždy sa to dá, a aj ja som sa už nie raz neskutočne hanbila, ale potom som si povedala, že ja som predsa ako matka nezlyhala, to len dieťa má zlý deň, tak ako môže mať dospelý zlú náladu, keď má pocit, že mu nikto nerozumie...

Ahojte mamičky, mám 2,5 ročného syna, ktorého niekedy naozaj nezvládam. Všetko to, čo tu opisujete, veľmi dobre poznám. Ja sa naozaj snažím s ním jednať pekne, milo, ale niekedy už neviem ako reagovať. Hnevá sa, dupe, hádže sa o zem, vreští. Vonku, doma, u lekára, v obchode. Niečo si zmyslí, musí to tak byť, musí to mať. Nechcem si ani len pomyslieť, čo si o nás myslia susedia. Mám ešte 5 ročnú dcéru a ona taká nebola, bolo to veľmi dobré a poslušné dieťa. Ale utešujem sa, že to je len také obdobie a prejde to. Tak mamičky, veľa síl prajem, aby sme tých našich jedošov nejako zvládli, veď na to sme tu, nie? :D

Som už starší ročník, ale praktizovala som to jednak u svojich detí a aj u svojej vnučky. Jednoznačne som tieto stavy odignorovala a bolo mi to jedno, či to bolo na ulici, alebo doma. Keď dieťa po čase zistilo, že nič nezíska, ani záujem z mojej strany, tobôž nie obecenstvo, ani neviem ako a kedy, ale prešlo ich to. Bez sľubov, hnevu a kriku. Ešte som skúšala dieťa premiestniť do vedľajšej izby (keď to bolo doma) so slovami, ak sa ukľudníš, môžeš sa vrátiť medzi nás. A verte mi pomohlo to. Kašľať na to čo hovoria druhí. Rozumné matky v obecenstve jednoznačne poznajú, že sa jedná o krik, kedy si dieťa vynucuje pozornosť. (puke)

je to bežná reakcia dieťaťa, kombinácia detského vzdoru a možno aj strachu z ošetrenia

Moja dcera ma 10,5 roka a stele robí cirkus u zubarky :lol:  Ked bola menšia, robila hrozne scény, behala okolo kresla, ziapala ... no groteska. Teraz  už nebahá, zato sa trasie, vykrikuje, nechce otvoriť ústa, 20 minút sa "pripravuje" a ked sa zubarka priblíži, zasa zatvorí ...  a ked už mne "tečú nervy", tak potom sa jej uráči otvoriť. Zubarka ju našťastie pozná a berie ju takú, aká je ... no zlaté nervy má.

Podobne prebiehal aj odber krvi, každe očkovanie ... a vôbec, zle reaguje na každú zmenu. O zem sa mi hadzala do 6 rokov a zvykla vrieskať tak, že prestala aj dýchať. My sme pri nej dostali najlepšiu školu psychologie a fakt je najlepšie nereagovať, pokial sa len dá. Vonku sme to riešili urýchleným presunom domov, alebo na bezpečné miesto mimo ludí, na trávnik a podobne.

Je fajn, že sa vaša dcerka aspon umúdrila a nechala sa normálne vyšetriť. To pri našej slečne nehrozí:rofl:

no tak moj syn je tiez taky podobny pripad.....ma necele tri roky a od 10mesiacov sa s mensimi a vacsimi prestavkami hadze o zem, krici, ziape, reve, hulaka, no proste hroza. jedno je ale stastie, robi to len doma. ale aj tak mam toho dost.........u nas sa vsak vacsinou takato reakcia vyskytuje, ked sa mu nieco znepaci, a to akakolvke mala banalita, napr. pod sem, napi sa, sadni si. takze je to celkom vesele. dnes chytil taky amok, ze starsi syn si musel zapchat a usi a chuda mladsia dcera sa pripojila k revucemu bratovi. ja to ignorujem.....teda snazim sa. posadim ho, alebo ho postavim, proste dako fixujem, teda vlastne ani nemusim, lebo on sa o zem hodi sam a zacala som pouzivat metodu pocitania a po tri sa snazime ukludnit. niekedy sa to podari, niekedy nie. ale ako pisu aj ostatne mamicky, ignoracia pomaha asi najviac, ani po dobrotky ani po zlotky to zial nejde. a tiez je to pre mna velky sok, lebo starsi syn takyto vobec nebol. len dufam, ze to coskoro prejde.

Môj 2ročný syn je všeobecne veľmi inteligentný chlapček, chápavý a kľudnej povahy. Je však aj dosť tvrdohlavý a keď sa pre niečo rozhodne, prejavuje sa tak razantne, že nám tiež často tečú nervy :lol: Keď bol menší, mával spomínané návaly a prejavy vzdoru hlavne pri nejakej zmene, napr. po chorobe,alebo ak nocoval u starých rodičov a potom sa vrátil domov. Teraz je to čoraz častejšie,minimálne však raz za deň, napr. keď sme na prechádzke a ja mu zakážem činnosť, ktorú on miluje. t.j. chodenie cez mláky :idance: V takej situácii sa mu vždy snažím dať najavo svoje pochopenie. Silno ho stisnem a hovorím mu, že chápem jeho hnev, že mne by sa tiež nepáčilo, keby mi niekto zakázal moju obľúbenú činnosť. Vačšinou to zaberie a hysterický rev sa zmení na fňukanie a ľútosť. Ak to nezaberie, krajná možnosť je ignorácia a tá pomôže takmer vždy. Ak sme vonku, vezmem ho pod pazuchy, chytím ho tak aby neublížil mne ani sebe a rychlo sa vrátim domov. Príp. keď sme doma, odvediem ho do inej miestnosti, nech sa tam ukľudní. Vtedy je to najrýchlejšie, max o 2minúty sa vráti usmiaty.Sama seba obdivujem, aké mám pevné nervy:-)Určite nereagujem na trápne a odsudzujúce pohľady "dokonalých" rodičov, ktorým sa niečo podobné nikdy nestávalo :D a v každom prípade sa utešujem, že synátor  vie dať najavo svoj názor. Takéto správanie sa je bežnou súčasťou jeho vývoja.Vie si stáť za svojim a bude sa mať v živote ľahšie :B