Malý má teraz niečo cez 3 roky. Bývala som donedávna s rodičmi. A bolo tam dusno, už sme boli zo seba všetci unavení. Malý je riadny čertisko, akčný, kreatívny typ bez vypínača. Skúšal až za hranice našich možností. Takže dostával pravidelne a v poslednom čase pravidelne od každého. A musím povedať, že aj facky sa mu ušli. A po riti neboli vôbec symbolické. (zas žiadne modriny) Naši už vyťahovali aj pomôcky. Tie som zarazila. Nuž mňa s bratom tak tiež "vychovávali".
Na jednej strane, proste malý bol vyslovene provokatér, kopal , hrýzol , trieskal dverami, strhával závesy, spúšťal kvetináče dole schodami. Hádzal vecami do ľudí, do telky do lámp. Hádzal sa na nás, ked sme ležali na diváni a pod. V dome zničil veľa vecí. Ani sa nečudujem že nám rupli nervy. Na druhú stranu, bolo mi to ľúto, strašne, vždy keď zaspal, som si to preplakala.
Potom sme sa presťahovali, zaviedla som pevné, nemenné pravidlá, a vždy keď bol čas a začal blázniť, sme šli vonka. Po mesiaci môžem skonštatovať, že sa všetko zlepšilo. Nebijem ho , menej kričím. Ked zvýšim hlas, malý sa miesto kopania, hryzenia, hádzanaia vecí (čo bolo predtým) rozplače a vyčíta mi, mamka, nekrič na mňa, mňa to ukľudní, väčšinou ho objímem a ide sa ďalej. Malý sa ukľudnil, viac počúva, vonka ma počúva usilovne, len ked je zabraný do hry či bikuje ostošesť ma nevníma..no a doma je to tak na striedačku, ale zlepšuje sa to.
Nie som pyšná na to, že mi občas rupli nervy, ale sú aj také deti, na ktoré pokojné slovo proste neplatí, a nedá sa nad všetkým len s nadhľadom pokojne usmievať. Sme ľudia, unavení, niekedy chorí, treba toľko urobiť a decko s a nedá vypnúť, ani o stôl priviazať (niekedy v minulosti to fakt robili) nuž stane sa.
