Ja sa priznám, že v našej rodine boli bežné fyzické tresty. My s bratom sme dostávali aj za známky (moc šikovní žiaci sme neboli, sranda je , že keď si naši prestali všímať naše známky a školu, tak sme sa výrazne zlepšili a teraz máme obaja VŠ vzdelanie, bez problémov sme výšku zvládli). No k téme: ušlo sa nám všetkého, aj varechou, papučou aj remeňom, aj krik, kúsok aj kvázi ponižovanie (mama si to asi neuvedomila, že ma ponižuje (ja som sa dlho pocíkávala). Rada, by som povedala, a veobecne to tak hovorím, že z nás vychovali slušných pracovitých ľudí, čo je 100% pravda. Ale pravda, je aj to, že matku si nevážim tak ako by som mala, pomáhame si, ale som radšej bez nich aj dlhší čas, otca rešpektujem, ale aj sa ho bojím a nehovorím mu všetko a keď mi hoci len zavolajú stisne mi srdce, čo zase chcú, aký problém. Poviem to takto, nei je medzi nami úplne čistý vzťah a cítim to ako závažie, aj keď mi pomáhajú , otec mi kúpil byt a mama sa veľmi stará o malého. Vždy je tam čosi a to čosi tam ostane. Myslím, že keby som žila v zahraničí, tak by mi úplne stačil kontakt raz za polroka. Musím povedať, že ako decko som sa ich bála.
K malému: čomu sa ako decko priučila, to vo mne ostalo. Darmo som si hovorila, že ja svoje deti biť nebudem. Prišlo to. Nezvládla som veľa situácii a malý (riadny beťár inak) dostával odo mňa a od našich pravidelne. Keď si raz pri mojom kriku automaticky zakryl tvár , prišlo mi to ako nočná mora. To gesto som robila za detstva často ja. To ma prebudilo. Keď sme sa odsťahovali do svojeho , len my dvaja, snažím sa kontrolovať, keď aj kričím, hneď potom mu poviem , že aj keď kričím, ľúbim ho. Malý je poslušnejší a oveľa menej vystrája. pravedepodobne je to aj vekom, ale asi aj kľudnejšou domácnosťou.
Myslím, že rpavda, bude kdesi uprostred, ak je dieťa živé a nepsolušné, neikedy nestačí vysvetľovanie, možno po zadku, ale nemá to byť pravidlom. Vytvoriť kľudnú atmosféru a držať emocie aj pri probléme pod konrolou je pre dieťa najdôležitejšie. Dieťa nám musí dôverovať a nebáť sa nás - to je pre mňa to krédo, čoho by som sa veľmi chcela držať.