Skutočný príbeh: Seď doma a bude POKOJ!

Skutočný príbeh: Seď doma a bude POKOJ!
31.7.2019 v kategórii Príbehy, autor z vašich listov./red, foto: istockphoto.com

Často ustúpia. Že "bude lepšie, ak poslúchnu". Príbeh Katky je možno aj vašim príbehom.

Katka má dvadsaťdeväť, svojho manžela Dávida spoznala na vysokej škole. Pracoval tam ako asistent a medzi všetkými obdivovateľkami si vybral práve ju. Ju – podľa jej mienky absolútne nezaujímavú bytosť.

Pozornosť partnera jej najprv lichotila 

Spolužiačky Kataríne o dvanásť rokov staršieho priateľa spočiatku závideli – bol sympatický, vtipný a pozorný. Priveľmi pozorný... Chcel byť svojmu dievčaťu nablízku, zaujímal sa o to, s kým aj kam si skočila na kávu, čo sa tam preberalo, kde bola predtým, kde potom... Katka to pokladala za prejavy hlbokej lásky – jej bystrého priateľa zaujímajú jej postrehy, názory aj zážitky, vlastne ho zaujíma úplne všetko, čo je s jej osobou spojené, veľmi mu na nej záleží. To jej vo vzťahoch vždy chýbalo – pocit spolupatričnosti...

Počas pomerne krátkeho času začala študentka so svojím starším partnerom bývať. Trávila s ním čoraz viac času. So spolužiačkami už takmer nikam nechodila a pozývať ich domov si priveľmi netrúfala. Dávid túto tému raz a navždy zmietol zo stola.

Jeho argument – „za mnou taktiež žiadni kamaráti nechodia a je mi dobre“ sa jej síce zdal trochu postavený na hlavu, ale rešpektovala ho. Katka dokončila vysokú školu, svojho priateľa si hneď po promócii vzala a pomerne hladko si našla zaujímavé zamestnanie.

Nadšene o tom doma hovorila. Čakala, že Dávid bude zdieľať jej radosť – predsa sa o ňu vždy tak zaujímal... Ale opak bol pravdou.

Našla si prácu. Čo sa jej partnerovi nepáčilo

Katka sa osamostatnila, začala slušne zarábať a bola obklopená ľuďmi, ktorých Dávid nepoznal. Všetky tieto zmeny ho hnevali, parádne hnevali.

Ťažko znášal, keď si zašla manželka s kolegami na obed – a dať si s nimi niekde v kaviarni po práci pohárik? Nemysliteľné! Vyčítal by jej, ako už po niekoľkokrát, že niekoho má a potajomky sa s ním schádza. Raz sa zdržala na vianočnej oslave. Keď sa vrátila okolo desiatej večer domov (odchádzala ako jedna z prvých), začal na ňu manžel kričať, dokonca ju schmatol za rameno tak surovo, že na ňom ráno našla modriny.

 Keď som dostala prvú facku, hanbila som sa

Na chvíľu ich problémy vo vzťahu vyriešilo dieťa 

Katka síce nechcela otehotnieť tak skoro, ale Dávid argumentoval svojím vekom. Nechala sa presvedčiť... S Aničkou bolo dosť práce aj zábavy, Katka bola zo začiatku šťastná, aj keď si pripadala osamelá – jej svet tvorili tri body: dieťa, domácnosť, manžel. Nikam nechodila – len do obchodu a na prechádzku s kočíkom, nesmela sa s nikým zhovárať, návštevy detskej poradne pre ňu boli vrcholom spoločenského zážitku.

Po psychickej stránke na tom bola čím ďalej tým horšie, pripadala si priveľmi izolovaná. Preto sa po viac ako roku odhodlala a konečne začala konať – našla si kontakt na materské centrum a s dcérkou sa vydala medzi ostatné mamičky. Bola nadšená.

Anička sa batolila medzi ostatnými deťmi a ona mohla konečne s mamičkami prebrať spoločné problémy. Keď to celá nadšená večer hovorila manželovi, už bol oheň na streche. Začal byť veľmi nepríjemný. Nechápe, prečo by mala niekam chodiť a nechať dcérku loziť medzi cudzími deťmi – „určite sú choré, všetky deti v tomto veku bývajú neustále choré“ a ako si to predstavuje, zanedbávať domácnosť – a ktovie, či to „nie je len divadlo a neschádza sa s bohvieakým milencom“. 

Žiarlivosť sa pozerá okuliarmi, ktoré robia z trpaslíkov obrov a z podozrenia pravdu (Miguel de Cervantes)

Nedávno u nich večer zazvonil telefón, pevná linka a nejaký mužský hlas sa Dávidovi ospravedlnil, že ide o omyl. Ten sa prirodzene chopil príležitosti a takmer do rána na Katku reval, že je šľapka, ktorej volajú chlapi bez hanby už aj domov. A priamo pred ňou si začal prezerať jej mobil. Nenašiel pochopiteľne nič, čo ho ešte viac vytočilo – „ja viem, že si šikovná a hneď si každý hovor aj správu vymažeš, ale neboj sa, príde chvíľa, keď zabudneš...“. A mnoho ďalších nezmyslov liezlo z jeho úst. 

Žena sa obrnila a hovorila si, že sa nenechá pripraviť úplne o všetko a materské centrum začala pravidelne navštevovať. Od toho času jej manžel telefonuje napríklad aj trikrát za hodinu a pýta sa: „kde je, čo tam robí, kto je tam s ňou, ako je možné, že sa radšej nestará o dieťa, prečo má neustálu potrebu kvákať so sliepkami, či je vôbec tam, kde hovorí, a neťahá sa niekde s chlapmi“...

Manželove neustále telefonáty jej pobyt medzi mamičkami tak znechutili, že seriózne začína uvažovať o tom, že kvôli pokoju rezignuje a opäť sa zavrie medzi štyri steny... Napríklad až do konca materskej. Ale pomôže to vôbec? Čo bude potom? Bude sa teror žiarlivosti stupňovať? Zatiaľ si Katka nie je schopná odpovedať ani na jednu otázku. Čas ukáže...