Rodičia ma vychovávali v strachu. Musela som sa NAUČIŤ ŽIŤ odznova
Väčšina príbehov sa končí poďakovaním za lásku a opateru, slovami: Mama, mala si pravdu. Môj taký nie je. Trvalo mi dlho kým som pochopila, že som slobodná bytosť.
Mám 44 rokov a vychovávame s manželom štyri deti, jedno z jeho predchádzajúceho vzťahu. Podnikáme v službách. Pochádzam z malej dediny na juhu Slovenska. Moji rodiča ma vychovávali v tom, že ich „dochovám“.
Skutočný príbeh: Seď doma a bude POKOJ!
Rodičia mi naplánovali "skvelú" budúcnosť
Že budem učiteľkou v škôlke v susednej dedine a do konca života s nimi bývať v našom dome. Nič iné som od mala nepočúvala ako: Toto raz bude tvoje, tak sa staraj, kde by si išla, načo ísť na vysokú do hlavného mesta, aj tak ťa nevezmú, necestuj, stane sa ti niečo zlé...Neustály strach v ktorom som vyrastala, nedôvera (svoju prenášala mama na mňa), tunelové myslenie. Ťažko sa mi o tom takto priamo hovorí, ale je to tak. Pred pár rokmi som sa na jednom školení stretla s pojmom toxický vzťah a ten môj s rodičmi taký bol. Teraz už nie je. Pochopili, že nemusím žiť ich životom, aby som bola šťastná.
Bola zo mňa panička, ktorej smrdí robota
Po strednej pedagogickej som naozaj učila v susednej dedine, ale riaditeľka školy, pod ktorú aj škôlka patrila, ma nahovorila na vysokú. To bolo doma rečí. Začalo sa to peniazmi, ale keďže som už pracovala, mala som našetrené. Keď som kvôli škole bola doma menej, bola zo mňa panička, ktorej smrdí robota.
Počas školy som sa na praxi zoznámila so svojim terajším mužom. Tiež bol učiteľ, sám vychovával syna. Našla som v ňom veľkú oporu a konečne som sa necítila, ako nevďačnica. Po škole som s ním zostala bývať v meste a naši sa z toho takmer zrútili. Neustále mi vyčítali, že som ich nechala samých. Navštevovala som ich každý víkend a robila okolo domu, čo sa dalo. Nestačilo. Nikdy nič nestačilo, čo som urobila. Navyše, sme s mužom žili bez svadby asi tri roky a to si viete predstaviť, že do nášho domu ani vkročiť nemohol...
Vzali sme sa a rodičia sa na svadbe tvárili, akoby nič. Ich svadobným darom bol rodičovský dom. Ale pod podmienkou, že tam budeme bývať a doopatrujeme ich. To som nám nemohla urobiť, tak som sa domu vzdala.
Popôrodná depresia: Viktorka bola náročné bábätko a ja som to nezvládala
Učila som sa nebáť sa žiť
Vrátili sme sa do mesta. Ja som učila na základke a manžel s kamarátom rozbehli reštauráciu. Darilo sa im. Priznám sa, objavili sa vo mne všetky obavy, hlasy mojich rodičov, ktoré hovorili: je riskantné, skrachujete, premrháte peniaze a nič z toho. Musela som samu seba zahriaknuť a veriť svojmu manželovi.
Po 5 rokoch sme odkúpili druhú časť, keďže kamarát odišiel natrvalo do zahraničia a ja som vypomáhala s faktúrami a prevádzkou. Napokon som sa naplno venovala reštaurácii aj s manželom. Vychovali sme štyri deti a darí sa nám. Moje deti odo mňa nikdy nepočuli: "Toto nedokážeš, je to zbytočné, Už len na teba tam čakajú, Nepchaj sa medzi múdrejších, Vychovala som ťa, aby si sa o mňa postarala..."
Ja som musela dlho bojovať s tým, že sny sa naozaj splnia. Že na svete nie sú len prekážky a nedôvera, ale že sa dá žiť slobodne a bez strachu. Že dokážem veľké veci, ak sa prestanem držať vzadu zo strachu, že zlyhám. Toto sa snažíme s manželom vštepovať deťom a myslím, že sa nám to darí. Sú veselé a skúšajú, neboja sa a nie sú utiahnuté. Môj manžel ma naučil veriť si a ja to po rokoch konečne viem. Podávam ruku pevne a neklopím zrak. Necítim sa vinná, ak poviem nie.
Rodičov navštevujeme cez víkend. Mama a otec sú slušní, pohostia nás, my im pomôžeme okolo domu, ale moje deti nikdy u seba nenechali, môjmu mužovi nepovedia- synu. Nevadí. Hádam pochopili, že som šťastná tak, ako som. Ja som im odpustila. Sú to moji rodičia, ktorých rodiča vychovávali rovnako v strachu. Som rada, že som z toho bludného kruhu vystúpila...
- renatka-