Pasová odysea: Na upišťané deti nemali ani policajti nervy. MATKY čosi vydžia!
Poznáte to aj vy?
Muž má deň voľna, takže som hneď vymyslela, ako ho využiť.
Aj muža, aj ten deň voľna.
Píšu redaktorky MAMA a JA: Čo ma naučilo MATERSTVO
Dovolenka sa blíži, pasy treba predĺžiť
Po škôlke pôjdeme dať deťom predĺžiť cestovné pasy! Je to síce 5 minút od škôlky, ale sama by som si veľmi netrúfla. Jeden uteká tam, druhý het... Pre istotu sme prišli postupne, vo dvojiciach.
Ja a Maťko sme veľmi úspešní neboli. Zúfalo som sa v rýchlosti snažila kúpiť e-kolky a zaplatiť kartou, popritom 4-krát vybehnúť na 2. poschodie, kde mi Matej utekal na schody a búchal policajtom
na mreže. Strašne sa mu to páčilo.
Takže, e-kolky som nekúpila... Už sme boli na rade, keď prišla druhá dvojica, muž s Kubkom v tričku, kde všetci už na kilometer videli, že mali na obed rajčinové špagety. Nevadí. „Mama, aha, dnes som jedol ako prasiatko.“ Akože fakt super! Úžasné! To asi zato, že sme boli deň predtým na biofarme. Inšpiroval sa, chlapec. Vchádzame priamo k okienku. Vypisujem papiere, jedno dieťa, druhé dieťa. Aha, prichádza ich otec a nesie e-kolky. Konečne!
Poďte s tým pištiacim deckom, pani
Kým tam nebol, deti vzorne sedeli na lavičke a potom sa to začalo.
„Prosím vás, poďte najprv s tým pištiacim dieťaťom. Už mi prasknú bubienky.“
Ale pištiace dieťa nechcelo ísť prvé. Chcelo ešte pišťať. Dobre sa to tam ozývalo. Ale to akože od radosti, aby ste chápali. Vedel, že bude môcť pískať aj za hranicami, ak to zvládne. Rozmýšľam, ako je možné, že ešte nie som nahluchlá? Ale hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu...
Nepištiace dieťa sa tvári na fotke ako väzeň, ale je mi to srdečne jedno. Odovzdávam o otcovi. S pištiacim dieťaťom je to na dlhšie. Ja, v strese so stekajúcim pramienkom potu po chrbte, už nechápem
pokyny, ako mám sedieť ja a ako dieťa. Aký uhol zvoliť, akú pózu zaujať, nech už len nepiští. Zúfalo prosím očami muža, nech ma vymení. Smeje sa. Veď ja mu to spočítam!
Mama píše: Milé pani predavačky, nehnevajte sa na naše deti
Na pišťanie zabral až pán policajt ehm...porozmýšľam, či aj doma by nepomohol
Vtom vchádza policajt s pištoľou za opaskom, samá serióznosť. Postaví sa za tetu, ktorá sa snaží odfotiť nespolupracujúce, stále pištiace dieťa. Teraz už nepiští od šťastia, piští, že chce chodiť a hýbať sa.
„Ja si ťa zoberiem, chlapče zlatý. Až do druhého okrsku ťa počujeme.“ Piskot neutícha. Policajt vchádza za nami do kabínky. Dieťa konečne stíchne, teta mi ukazuje v počítači fotku, súhlasím, vlastne ani neviem s čím. Všetko podpíšem, v tomto stave by som si asi podpísala aj vlastnú smrť... Policajt na mňa
žmurkne a usmeje sa. Chce mi dodať odvahu.
„Dovidenia, chlapci!“ lúči sa s nami teta pri okienku. „Už konečne môžeme pracovať.“ Nezabudne dodať.
Tí dvaja však už boli na druhom poschodí. Celé to trvalo asi 15 minút. Keď som vyšla na čerstvý
vzduch, aj pôrod sa mi zdal oproti tomu malina...
A muž, čo nepozná stres, mi empaticky hovorí: „Veď to by si zvládla aj sama, nie?“
