Každá mama na VIANOCE slzu vyroní...
Aj keď pri pohľade z okna by mal človek možno chuť radšej vybehnúť na snežienky ako zdobiť stromček, predsa sú už cítiť...
A my, vianoční maniaci, máme znova po roku motýle v bruchu, aj keď je dosť možné, že nejaký ten motýľ si lieta aj vonku a vyhrieva sa na slniečku.
Ja mávam v poslednom čase cez Vianoce okrem motýľov také tie “dojákové” slzy na krajíčku. Pri vôni vanilkových rožkov, pri tom, ako sa Popoluška zjaví bez črievičky na koni, pri koledách či pri zdobení stromčeka. Pri veciach ktoré podvedome robím presne tak, ako si ich pamätám z detstva mi vždy príde strašne ľúto, že ešte aspoň na chvíľočku nemôžem byť znovu dieťa.
Žena doma: List Ježiškovi od unavenej mamy
Zrazu chystám Vianoce ja. Kedy sa to stalo?
Ani neviem ako, ale zrazu mám ja byť tá, ktorá dáva medom krížiky na čelá od najstaršieho za stolom, že mám lúskať orechy a prekrajovať jabĺčka? Nemôžem ísť len tak spať a ráno zistiť, že Ježiško priniesol stromček. Už nestačí čakať, že zazvoní zvonček a stôl bude krásne prestretý a pod stromčekom sa zjavia darčeky. Nestačí vykrojiť pár medovníčkov a utekať sa hrať, ale treba ich dokončiť, dopiecť a všetko po sebe upratať .
Pamätám si každý detail. Každú ozdobu akú sme kedy mali na stromčeku, špeciálny tanierik na kosti z kapra. Presne viem, aký orech sa dával na aký tvar medovníčka, aký svietnik býval na stole na chodbe. Viem si vybaviť každú vôňu (zmes čistiacich prostriedkov, korenia na ryby, prskaviek a borovice) a presne viem, v ktorú chvíľu pri večeri sa babka vždy rozplakala.
A pocit, že človek sedí za stolom a vie, že by v tej chvíli nebol nikde inde radšej ako práve tu.
Ten skvelý pocit za štedrovečerným stolom - že ste tam, kde máte byť
Všetky tieto maličkosti, vône a detaily o ktorých si človek možno myslí, že sú nepodstatné, sa raz možno stanú takouto hrčou v hrdle. Ani nie tak darčeky (tie si vlastne až na pár ani neviem vybaviť), ale vône, chute, rozprávky a spoločný špeciálne čarovný čas. Všetko spolu vytvorí TEN pocit, že je človek presne tam, kam v tej chvíli patrí a nikde a s nikým na svete by nebol radšej.
Čo si vybavia naše deti o desať rokov pri slove Vianoce?
A tak okrem hrče v hrdle cítim aj zodpovednosť, aby toto možno za pár rokov niekde napadlo aj mojich chlapcov . Že by na chvíľku znova chceli vrátiť možno práve do tohtoročných Vianoc.
Preto si dnes miesto umývania okien (hoci páliace slnko je nemilosrdný kritik, vďaka za zimný čas a skoré stmievanie) radšej pustíme koledy od Tublatanky a budeme spolu piecť. Kto vie? Možno práve to raz bude ich najkrajšia vianočná spomienka.