Budem mať súrodenca. Ukradne mi rodičov?
„Predstavte si, že by si váš manžel priviedol domov novú manželku a tvrdil, že obe vás miluje rovnako. Podobne to vníma dieťa, keď k nemu pribudne súrodenec...“
Keď sme zistili, že nášmu drobčekovi pribudne súrodenec, mal ešte len deväť mesiacov. Vtedy som sa ani nezamýšľala nad tým, ako mu vysvetlím, že sa náš svet nebude točiť už len okolo neho. Nikdy by mi však nenapadlo, aké môže byť malé bábo žiarlivé, a čo všetko so sebou prináša príchod nového člena rodiny.
Dve deti hneď po sebe: Čo si sa zbláznila?
Čakám druhé bábätko
Áno, žila som v sladkej nevedomosti. V takej bubline, veľkej takmer priamoúmerne môjmu rastúcemu brušku. Stále som sa domnievala, že mám ešte dosť času si s mojím drobcom užiť všetku zábavu, kým pochopí, že mu o chvíľu pribudne „konkurencia“. No nebolo tomu tak.
Hoci synček nemal ešte ani rok, vytušil, že niečo je inak. Nemohla som ho tak často brať na ruky, ako by chcel, nemohli sme sa štekliť, vyhadzovať do vzduchu a robiť iné veci ako doteraz. Dokonca som musela vynechať s ním aj večerné kúpanie, nakoľko sme mali úzku kúpeľňu a pre rastúce bruško som tam jednoducho nevošla. Väčšinu z tých zábavných aktivít teda akosi automaticky prebral manžel. Na mne ostali tie nudné alebo výchovné.
Nečudo, že som si často želala, aby celé toto tehotenstvo bolo už čo najskôr za mnou. Možno aj kvôli hormónom som veľmi zle niesla to, že moje malé bábo chce všetko radšej robiť s ocinom. Už to však boli prvé signály žiarlivosti na malého súrodenca, ktorý rástol v brušku.
Keď sa narodila sestrička, jej brat ju ignoroval
Keď sa nám narodila dcérka, veľmi som sa tešila na prvú návštevu mojich „chlapov“. Zo syna sa stal veľký brat a ja som sa nevedela dočkať, ako bude reagovať na sestričku. Opäť mi v hlave lietali len samé bubliny a nadšenie zo stretnutia prehlušilo akýkoľvek racionálny výkrik celkom vzadu v mojej hlave.
Aká bola realita? Celkom iná. Synček si mňa a sestričku ani len nevšimol. Odmietal ma objať, nechcel ku mne ani len prísť. Nevidel ma tri dni a správal sa ku mne ako k úplne cudzej osobe. Oveľa viac ho zaujímalo kreslo a nemocničná posteľ. Toto všetko bolo, samozrejme, pochopiteľné. S odstupom času sa na to pozerám inak. V danej chvíli som to však vnímala ako úplné zlyhanie mojej materinskej starostlivosti.
Prvé dni doma s bábätkom
Živo si na ne pamätám. Boli na neporovnanie od tých, keď sme si z pôrodnice doniesli staršieho syna. Teraz sme už vedeli, čo nás približne čaká, ale pre mňa to bolo oveľa hektickejšie. Noc pred naším príchodom totiž syn dostal horúčku a manžel bol bezradný. Keď sme dorazili domov, okrem novorodenca som sa musela postarať o batoľa s horúčkou, nevyspatého a vystresovaného manžela a, samozrejme, domácnosť, ktorá počas mojej neprítomnosti utrpela porážku.
V hlave som počula len samé praskanie. To pukali bubliny plné ideálov. Vydržali do poslednej chvíle, ale nakoniec ani ony neodolali realite prebdených nocí, po ktorých nasledovali dni bez minúty na odpočinok. Prvé dni však neboli vo veľa veciach odlišné od tých posledných pred pôrodom. Manžel ostal doma, a tak mohol venovať synčekovi plnú pozornosť, zatiaľ čo ja som sa venovala dcérke. Pre staršieho syna bola akoby neviditeľná. Možno ju ani nechcel vnímať. Mali sme dokonca pocit, akoby čakal, kým ju opäť odnesieme preč. Že je to asi len nejaká zabudnutá taška z nákupu, alebo batožina, ktorú by sme mali odložiť.
Keď jedináčik dostane súrodenca
Prvé mesiace boli náročné
Náš mozog je naprogramovaný rýchlejšie zabudnúť na negatívne spomienky a emócie. Oveľa radšej si v pamäti uchováva tie pozitívne. V prípade spánkovej deprivácie, čiže pri nedostatku spánku, si však nezapamätá takmer nič. To je na prežitie prvých mesiacov s novorodencom veľmi výhodné, inak by asi väčšina z nás mamičiek skončila prinajlepšom na antidepresívach.
V mojom prípade to bola ale dvojitá výhra, pretože dcérka spávala veľmi zle a starší syn ma zase držal v bdelom stave vo dne. Výhodou bolo, že v noci som dobiehala domáce práce, ktoré som nestihla cez deň.
Na prvé mesiace mám teda len veľmi hmlisté spomienky a možno je to takto lepšie. Oproti „materskej“ s prvým bábätkom to bolo diametrálne odlišné. Najmä dojčenie bol veľký boj, keďže starší syn si tiež chcel získať svoju dávku pozornosti. Neustále som sa bála, aby sestričke v nestráženej chvíli neublížil.
Mával častejšie výbuchy hnevu alebo ma ignoroval. Keď som mala dcéru na rukách, nosenia sa dožadoval aj on. Bolo jasné, že na ňu žiarli. Nemohla som pre to na neho hnevať. Ale nepredpokladala som, že to bude až také náročné aj pre mňa. Najradšej by som sa v tej chvíli rozdelila na dve časti, aby som sa mohla postarať o oboch. Ale to nebolo možné. Museli sme si nájsť spôsob, ako si s tou situáciou všetci poradíme. Na moje pomery trvalo dosť dlho, kým sme si nastavili akúsi rutinu. Keby som vtedy tušila, že sa to nakoniec všetko utrasie, bola by som určite oveľa pokojnejšia.
Dieťa sa učí pohľadom
Po nejakom čase sme si s manželom všimli, že sa vzťah medzi našimi deťmi mení. V podstate sa vytváral. Postupne si svojím spôsobom k sebe nachádzali cestu. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, že dokonca aj také malé bábo už dokáže reagovať na podnety staršieho súrodenca. Veľmi nám vtedy odľahlo, pretože sme vedeli, že sa veci konečne upokoja. Bolo zjavné, že starší syn opakuje po mne, keď ma videl starať sa o sestričku.
Začal ju pusinkovať tak, ako som to robila ja, chcel mi pomáhať pri prebaľovaní a prezliekaní. Keď plakala, strčil jej do úst cumlík. Hoci ho vzal zo zeme a ktovie, čo všetko sa naň nalepilo, aj tak som musela oceniť jeho starostlivosť. Postupne sa z nich stali kamoši. Videla som to aj na správaní dcérky, keď sa braček uložil k popoludňajšiemu spánku. Akoby tušila, že už spí dlho, bola nervózna a umrnčaná. No len čo vstal, hneď nahodila bezzubý úsmev a upokojila sa.
Koniec dobrý, všetko dobré
Moje deti však na seba v pravom zmysle slova ZATIAĽ nežiarlia. Som si istá, že časom ale budú. Vtedy im pripomeniem toto obdobie. Keď sa ešte navzájom nepoznali a postupne sa naučili mať jeden druhého rád. Najmä by som však chcela dopriať trochu podpory mamičkám, ktoré sa boja, ako bude reagovať ich bábo na súrodenca. V istom dokumente o rodičovstve tvrdili, že kým si dieťa zvykne na príchod nového člena do rodiny, trvá mu to tri mesiace. Neviem posúdiť, či to bol aj náš prípad.
Myslím si, že to nezáleží len od dieťaťa, ale celá rodina sa musí adaptovať na nový beh vecí. Jeden psychológ to však prirovnal k vtipnej situácii: „Predstavte si, že by si váš manžel priviedol domov novú manželku a tvrdil, že obe vás miluje rovnako. Podobne to vníma dieťa, keď k nemu pribudne súrodenec...“