Z duše mamy: Nekonečná únava, nekonečná láska

V jednej ruke uspávam malého, staršie dieťa behá okolo a kričí, že potrebuje niečo, čo nemôže nájsť – práve v tej sekunde, keď sa novorodenec konečne začína ukladať do spánku. A ja cítim ani hnev, ale len nekonečnú únavu. Takú ťažobu, o ktorej viete, že sa z nej nevyspíte. Aspoň najbližšie týždne nie.
Snažím sa spomenúť si, kedy som naposledy spala neprerušene aspoň päť či šesť hodín. Aktuálne je to takmer sci-fi. Dojčenie, prebaľovanie, varenie, pranie, staršie dieťa obliecť, vychystať do škôlky. A ja pri tom všetkom odrazu zisťujem, že nielenže nemám čas na seba, ale často zabúdam aj dýchať – tak naozaj zhlboka a s vedomím, že som.
Šťastné deti a spokojná mama? Otcovia, je to na vás
Je to normálne?
Z toho, čo čítam a počúvam od iných mám, viem, že táto vyčerpanosť je normálna. Že sme tak trošku v „krízovom móde“. Od jedného nočného prebudenia po druhé, od prebaľovacieho pultu ku kuchynskej linke, každým dňom sa snažíme zvládnuť nespočetné množstvo povinností. Na blogoch mamičiek z celého sveta opakovane nachádzam podobné príbehy – tá neopísateľná, až fyzická únava, ktorú napriek všetkému prekrýva neuveriteľná, nekonečná láska.
Nechcem sa sťažovať, len hovoriť pravdu
Občas mi poviete: „Ale veď si to chcela, mať dve deti!“ Áno, chcela a ďakujem za to, že ich mám. Vôbec to však neznamená, že mám 24 hodín denne usmievať sa a pôsobiť, že mi nič nechýba. Aj láska a vďačnosť potrebujú priestor na úprimnosť. A občas je úprimné povedať: „Som vyčerpaná tak, že sa mi chce plakať.“
Prijímam pomoc, ponúknite
Únava sa niekedy dá zvládnuť len vďaka malým záchranným kolesám. Partner, ktorý prevezme deti na chvíľu, aby som si mohla dať rýchlu sprchu. Kamarátka, ktorá mi bez zbytočných rečí prinesie obed v krabičke. Mama, ktorá príde a vyžehlí bielizeň. Naučiť sa prijať takúto pomoc je obrovský krok k tomu, aby sme sa nezbláznili. Mamy, prijmite ju. Potrebujete ju.
Láskavá k sebe samej
Je ľahké vpadnúť do pasce porovnávania. Iné mamy majú vždy akosi krajšie fotky na sociálnych sieťach, ich deti vyzerajú, že nikdy neplačú, a ich kuchyňa je akoby vystrihnutá z časopisu. Ale potom si spomeniem na to, že tieto obrázky sú iba momentky. Možno aj tá mama je v rovnakom chaose ako ja, len si práve vychutnala 30 sekúnd pokoja, kým cvakla foťákom. Snažím sa teda byť láskavá k sebe samej. Dnes nestíham, zajtra hádam áno. Nemusím mať všetko perfektné. Dôležité je, aby tie malé, lepkavé rúčky vnímali moju prítomnosť a cítili, že som tu pre ne. Občas to znamená, že nechám riad v dreze, pretože teraz je čas na objatie a spoločné maznanie sa.
Dnes sa môj svet točí okolo dvoch detí, a aj keď mi občas dochádza dych, uvedomujem si, že je to iba krátke obdobie. Ony rýchlo rastú. Raz budem možno spomínať na túto únavu dokonca s nostalgiou. A možno nie (a je to úplne v poriadku!). Každopádne, teraz viem, že aj keď mám kruhy pod očami, tie drobné úsmevy, pofúkanie boľavého kolienka, tie prvé smiešne zvuky, ktoré maličký vydáva… Tak tu sedím, s neodolateľnou túžbou padnúť do postele a zavrieť oči aspoň na pár hodín. Zároveň však cítim hlbokú, nekonečnú vďačnosť, že som presne tam, kde mám byť. Únava je reálna, no láska je väčšia. A ak to takto máte aj vy, milé mamy, vedzte, že v tom nie ste samy.
Za touto obrazovkou sedí ďalšia mama, ktorá zaspáva postojačky. Držme sa navzájom – aspoň virtuálne. Lebo aj keď sme unavené, sme silné.
S únavou, a predsa s nesmiernou láskou,
Vaša „už tretí deň nevyspatá“ dvojnásobná mama Veve