Trpké priznanie mamy: K dieťaťu som nič necítila
Prežila som to, čo neželám žiadnej žene a matke. Po deviatich mesiacoch tehotenstva, ktoré nebolo vždy jednoduché, trápili ma nevoľnosti a vysoký krvný tlak, som porodila syna. Čakala som na tú WAW chvíľu, keď si začnem naše dieťaťa užívať ako každá mama, len sa som sa jej nedočkala.
Syna mi priložili hneď po pôrode, mliečko sa rozbehlo a všetko bolo v poriadku. Normálne, povedala by som. Malý veľa spal, dobre papal, po štyroch dňoch nás pustili domov. Všetci sa z neho nesmierne tešili, aký je dobručký. Ja tiež, respektíve asi áno. Po pôrode som zostala akási letargická, unavená, ľahostajná...manžel ma utešoval, že je to normálne a že po šestonedelí ma to prejde.
Som Ivana. Matka dvoch detí a žena, ktorá opustila mrzáka.
K synovi som nič necítila, hanbím sa za to
Neprešlo. Dostala som sa do zvláštneho stavu kedy som sa sama na seba pozerala ako na cudziu osobu, ktorá dojčí, kúpe, prezlieka, kočíkuje. Neznášala som kočíkovanie a vôbec vychádzať z domu. Akoby som nemala dôvod niekam ísť a niekoho stretnúť.
Riešila som len rozdelenie dňa na dojčenie a spánok. Keď sa ohlásila návšteva, chceli sa pozrieť na malého, stále som hľadala výhovorky, prečo nie.
Popôrodná depresia vás zloží na kolená
Raz večer sa môj muž opýtal, prečo nejdem s Kubom niekam von počas dňa, alebo k jeho mame, ktorá býva neďaleko, že mi s ním pomôže. "Ja nepotrebujem pomoc", pamätám sa, ako som mu to hovorila a začala som strašne plakať. Malý mal tri mesiace. „Ja som ho vlastne ešte ani nepobozkala“ vravela som mu pomedzi plač a manžel nechápal. Pamätám sa, ako som na jeho otázku prečo povedala nešťastná, že „asi ho neľúbim.“
Na druhý deň k nám prišla jeho mama, ktorej zrejme všetko povedal a pekne mi naservírovala, že ona si všimla, ako sa s malým nikde neukazujeme a že som otrávená. Že ona sa o Kubka bude radšej starať. Možno čakala nejaké námietky, ale mne sa uľavilo. Mlieko som odstrekávala a svokra si chodila po malého dopoludnia a popoludní.
Ja som cítila ešte väčšiu ničotu. Inak to povedať neviem, Akoby som prišla o všetky emócie, či už hnev alebo lásku.
Sestra mi objednala sedenie o psychologičky, odtiaĺ som sa dostala k psychiatrovi. Popôrodná depresia ma celkom odrovnala od reality . Veď ja som vlastne nevedela ani to, koľko má môj syn týždňov, keď sa ma na to pýtali. Dostala som antidepresíva.
Najhoršie na tom bolo, že sa pokazil vzťah s manželom. Vôbec nechápal, ako je to možné, aby som jeho syna nemilovala, aby som ním nebola posadnutá ako on a jeho mama. Cítila som jeho odstup a zložilo ma to ešte viac. Úplne. Týždeň som strávila na psychiatrii.
Pol roka od narodenia syna sa dostávam späť do života
Dostávam sa pomaly do normálneho života s liekmi. Neviem, kde sa stala chyba, hormonálne zmeny, reakcia na stres, podvedomý strach...ktorý sa podľa homeopatky prejavoval aj vysokým tlakom v tehotenstve.
Neviem, ako sa to stalo a prečo, ale už pol roka sa trápim namiesto toho, aby som sa tešila zo syna a našej rodiny. S manželom sa veľmi pomaly zmierujeme. V nemocnici sa mu snažili vysvetliť môj stav, ale cítim, že sa s tým „asi ho neľúbim“ nevie zmieriť.
O Kubka sa starám najlepšie ako viem. Nemôžem ho dojčiť, ale je spokojný a zdravý. Bľaboce a pomaly začína sadať. Je šikovný a usmievavý. Aj teraz sa na mňa usmieva a ja mu jeho úsmev vraciam. Beriem ho na ruky a bozkám na vlásky. Väčšinou pritom plačem. To je dobré znamenie.
-eš-
Chceme počuť aj Váš príbeh. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a môžno si pomôžete navzájom.
Píšte nám na adresu: story@orbisin.sk
