Spolu je to fajn

Spolu je to fajn
21.11.2016 v kategórii Mama, autor Katka Mistríková, foto: istockphoto.com

Deti majú dve rúčky preto, aby jednou chytili mamu a druhou otca.

Nedávno som počula peknú myšlienku: „Deti majú dve rúčky preto, aby jednou chytili mamu a druhou otca.“

Dieťa potrebuje oboch rodičov

Možno si to ani neuvedomujeme, ale v tejto jednoduchej myšlienke sa skrýva tajomstvo zdravého vývoja detskej psychiky. Mať mamu a mať otca je túžbou nielen nás dospelých, ktorí deťom rodinu vytvárame, ale najmä túžbou detí.

Bez jednej z týchto „rúk“ ide život malého drobca trošku zložitejším smerom. Skúsme si to uvedomiť, aké je to dôležité, keď nás dieťa vidí, ako sa máme radi, ako sa pokojne zhovárame a ako sa vieme spoločne radovať. Raz to určite bude robiť tak ako jeho rodičia.

Na zložitej ceste životom je dôležitá táto obojstranná opora. Mama ako LÁSKA, ako POKOJ, ako POROZUMENIE. Otec ako SILA a OCHRANA, ako BEZPEČIE, USMERNENIE. To, ako sa správame, ako rozprávame a riešime rôzne situácie sa ukladá do našich detí navždy.

Deti sú našim zrkadlom

nebudú 100% identické ako my, ale hlboko v nich, v tých malých korienkoch sa zakódujú tieto dôležité chvíle na celý jeho ďalší život. Spôsob ako sa bude správať medzi ostatnými, ako sa bude vedieť presadiť, či obhájiť, vedieť uplatniť a vybrať správny smer štúdia ( i to, či vôbec študovať pôjde), ako si bude vyberať životného partnera a nakoniec to, či tak bude šťastnejší a spokojnejší.

Mať z dieťaťa viac priateľa ako „poddaného“, ktorému sa len prikazuje a zakazuje. Skúsiť zaloviť sami v sebe do detských čias. Možno sami objavíme, kde sme my ako deti videli chybu v rodičoch, v tom, ako sa k nám správali, ako nás chápali, či nechápali...ako si možno dodnes pamätáme na hádky rodičov, namiesto skvelých výletov a detských hier. A ako to na nás dodnes v niektorých životných chvíľach ťažko padá a nevieme sa tomu brániť.

Prečítajte si: Keď svedomie kričí... Nekrič!

Veľa krát však nejde mať obe ruky v dlaniach svojej mamy a otca. No nikdy to nemôže byť zlé, ak aj v takejto chvíli dokáže rodič, ktorý naozaj vychováva a miluje svoje dieťa, usmerní jeho cesty a vysvetlí mu, že je rovnako dôležité a rovnako milované ako deti, ktoré majú oboch rodičov.

V tom tajomnom svete detskej duše sú mnohé veci chápané inak, ako ich vidíme my. Napríklad, my máme veľa práce a málo času na dieťa. Musíme stíhať termíny a každé „mamíííí“ či „ tatíííííííí“ akosi prepočujeme. V našom dospeláckom svete to chápeme ako chvíle, ktoré patria práci, lebo je dôležitá a živí nás aj rodinu.

No dieťa to v očiach svojho sveta vidí a vníma ako nelásku......cíti sa osamelé, nepochopené...nie dôležité. Ak sa táto situácia žiaľ stane pravidelnou, nemôžeme sa diviť, že keď nám deti vyrastú do pubertálneho veku, už na nás nebudú pokrikovať a ťahať nás za šaty...nájdu si radšej kamarátov, ktorí ich „určite viac pochopia“ a my stratíme s nimi tú kontaktnú niť a je veľmi ťažké ju znova zviazať...a ak sa to aj podarí, ten uzol tam už navždy zostane.

Všetko sa nám raz vráti

Nič nie je ľahké alebo len tak. Všetko úsilie a dôvera v naše deti sa nám raz vráti. Keď sa nám budú kotúľať slzy pri pohľade na malého šikovníka ako recituje, či tancuje, ako spieva alebo jazdí na lyžiach. Keď skončí školu ako úspešný študent a bude na seba právom hrdý. Keď nám raz odíde z domu a hoci nám bude strašne smutno, budeme vedieť, že sa vo svete nestratí.

Keď si sám založí rodinu a my sa nebudeme ani vtedy báť, či to zvládne. Lebo to je dôvera, láska a porozumenie, ktoré vidí teraz u nás. To je úprimnosť a priamosť, k akej ich vychovávame. Byť na seba zdravo hrdý a vedieť sa potešiť aj z úspechov iných....a v neposlednom rade si vždy spomínať na krásne chvíle z detstva...na hory a výlety, na prvú noc pod stanom, na prvé šteniatko a zhorený koláč v rúre,...na večere, ktoré boli výnimočné tým, že sme jedli vždy spolu a o všetkom sa zhovárali.

Nie je to len sen. Môže byť reálny len ak my budeme chcieť. Ak na chvíľu zabudneme na povinnosti či 100% uprataný byt. Lebo to nevadí, to nás počká...ALE naše deti nepočkajú a čas plynie veľmi rýchlo. Tak ich pevne chyťme za ich malé rúčky už dnes a veďme ich tým lepším smerom...ku krajším a hodnotnejším zajtrajškom...

Prečítajte si: Ako správne vychovávať deti?