Pre a proti: Biť či nebiť?

Redakcia | 26. apríl 2017

Biť alebo nebiť deti – to je otázka... Pre niekoho je odpoveď jednoznačná. Rozhodne nie! Viac ako akýkoľvek fyzický trest rodičia uprednostňujú lásku, trpezlivosť, vysvetľovanie a vzájomné partnerstvo s dieťaťom.

Sú i rodičia, ktorým občas ruka „vyletí“, alebo použijú ľahké capnutie po zadočku či rúčke, ak už nevedia, ako mu vysvetliť, že hrnček s horúcou čokoládou sa nemôže chytiť, ani na cestu nemožno bezmyšlienkovite vybehnúť. Potom ich to mrzí.

Určité percento však tvoria rodičia, prívrženci „klasickej“ výchovy, ktorá s „výchovnou“ počíta kedykoľvek, keď dôjdu argumenty.

Ako vidí problematiku bitky zákon?

Zákon je v otázke telesných trestov neúprosný. Slovensko sa pridalo ku škandinávskym a iným európskym krajinám, ako sú napríklad Anglicko, Rakúsko, Dánsko, Cyprus, Litva, Nemecko, a uzákonilo zákaz telesných trestov.

Novela zákona o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele je v platnosti od 1. januára 2009. Podľa paragrafu 7 (zákona č. 466/2008 Z. z.) je zakázané používať všetky formy telesných trestov na dieťati a iné hrubé alebo ponižujúce formy zaobchádzania a formy trestania dieťaťa, ktoré mu spôsobujú alebo môžu spôsobiť fyzickú ujmu alebo psychickú ujmu.

Právna úprava nulovej tolerancie k telesným trestom vychádza z Dohovoru o právach dieťaťa, z návrhu Národného akčného plánu pre deti na roky 2009 – 2012, ako aj z ďalších programov.

Prečítajte si: 8 dôvodov, prečo telesné tresty vo výchove nepoužívať

Dnešné deti sú iné

Chodím teraz každý deň so svojím dvojročným synom na prechádzky a niekedy sa nestačím čudovať, čo nám to vyrastá za mládež. Mám pocit, že inak ako „vybranými“ slovami sa rozprávať ani nevedia, mnohovravné gestá používajú rovnako chlapci i dievčatá a cigarety v ich rukách nie sú žiadne tabu.

Keď dnes mamička na ulici uštedrí svojmu dieťaťu jednu po zadku, resp. po plienke, všetci sa obzerajú a pohoršujú. Len či tie oči vypliešťajú i vtedy, keď si deviatak na základnej škole dovolí opľuť učiteľku.

Je naozaj taký hriech, keď na sto päťdesiate nie! svojho miláčika zareagujete jednou „výchovnou“? Nechcem, aby tieto riadky vyzneli ako propagácia fyzických trestov, to vôbec nie.

Aj ja najskôr donekonečna vysvetľujem, upozorňujem, dohováram, ale keď sa inak nedá, myslím si, že slabé „pohladkanie“ po malej zadnici nemôže byť na škodu.

NIE! Nepresadzujem ani nezastávam žiadne fyzické tresty

Ani nehovorím, že deti by sa mali denne otĺkať, aby pochopili, čo je správne a čo nie. Výchova isto nie je postavená na tom a rodičia, ktorí milujú svoje deti, určite nájdu vhodné spôsoby, ako svoje ratolesti usmerniť a vychovať z nich slušných ľudí.

Len by som chcela prezentovať, že malé a slabé „capnutie“ nemusí byť vždy obrovským prehreškom vo výchove. V brožúrke s názvom „Budovanie Európy pre deti a s deťmi“ som našla zopár zaujímavých informácií.

Deti by mali byť na prvom mieste, zaslúžia si našu maximálnu pozornosť a ochranu. Len nesmieme ich prílišným „ofukovaním“ dosiahnuť, že sa nám to celé vymkne z rúk a nebudeme si s nimi vedieť rady už v predškolskom veku.

Poznám totiž zopár mamičiek, ktoré dávali ruku do ohňa za to, že by svojho chrobáčika nikdy neudreli. No a čuduj sa svete, pár týždňov na to som nečakane spozorovala, ako išla chrobáčikovi jedna na ritku.

Viete, čo je pre mňa nepredstaviteľné? Keď počúvam v správach, že matka zbila svoje polročné dieťa tak, že skončilo v nemocnici. Keď majú rodičia nekonečné množstvo povinností a svoje zlyhania a problémy si riešia na deťoch.

Keď majú rodičia desať detí a nedokážu ich uživiť a vychovávať v dôstojných podmienkach. Toto riešme, a nie to, či ja synovi capnem po ruke, aby som ho výstražne upozornila, že na cestu sa bezmyšlienkovite nevstupuje.

Prečítajte si: Jedna facka ešte nikomu neuškodila. Naozaj?!?

Násilie produkuje násilie! Naozaj?

Podnetom na napísanie tohto článku bol pre mňa iný článok, v ktorom autorka absolútne zaznáva akýkoľvek fyzický trest. „Násilie produkuje násilie.“ Súhlasím, ale kde je tá hranica?

Myslím, že každý zodpovedný a milujúci rodič ju dokáže spoľahlivo rozpoznať a neotĺka svoje deti len tak preventívne.

Mňa rodičia nebili. Spomínam si iba na zopár výchovných zaúch, keď to už pravdepodobne so mnou bolo na nevydržanie. A nič sa mi nestalo. Nemám ani traumu, ani tendenciu nezmyselne otĺkať svoje dieťa.

Naopak, vážim si rodičov a som rada, že viedli moju výchovu (najmä mama) v prísnejšom duchu. Nikdy by som si voči nej nedovolila to, čo si dnes voči svojim rodičom dovoľujú už školopovinné deti.

Som jej vďačná za to, ako ma vychovala a na základe tohto vzoru sa budem snažiť vychovať i svoje deti.

Nie je trest ako trest

Je veľmi dôležité rozlišovať tresty, ktoré môžu deti ponížiť a uraziť a sú vykonávané prostriedkami, ktoré by im dokonca mohli ublížiť. V žiadnom prípade sa deti nemôžu byť palicami, varechami, prútmi, či remeňmi.

Treba si uvedomiť, že ak sa už rozhodneme dieťaťu plesnúť po zadku, mali by sme to urobiť ihneď po jeho prehrešku. Aby vedelo, s čím je to spojené. Nie až doma, kde nás nikto nevidí, pol hodinu po tom, čo niečo vyviedlo.

To nemá ani efekt, ani účinok. A ešte treba mať na pamäti, že len samotné plesnutie nestačí. Treba vysvetliť, prečo áno a prečo nie. A je viac než isté, že deti môžete otĺkať, koľko chcete, pokiaľ si vás nebudú vážiť a rešpektovať vás, nepomôže vám žiadna bitka.

To docielite len tým, že budete pre nich oporou, milujúcimi a starostlivými rodičmi a vytvoríte im svojím príkladným správaním láskyplný domov.

Tak aký je váš názor?