Moje (ne)funkčné biologické hodiny

Pravdupovediac nikdy som nepatrila medzi dievčatá, ktoré už od mala snívali o svojej svadbe,veľkej rodine a podobných veciach. Nerozumela som ani tomu, ako niekoho životný sen môže byť„kariéra“ domácej gazdinky spojená s  posluhovaním mužovi a deťom. Sem tam mi v hlave aj prebehla myšlienky, či som „normálna“, keď sa  moje ciele a sny sa uberajú iným smerom. Veď aj vo väčšine amerických romantických komédií  sníva každá žienka o svojej prenádhernej svadbe a v  určitom veku jej začnú biť biologické hodiny. Tak prečo mne ešte „nebúchajú“? Asi som ešte mladá, určite to príde neskôr...

Nemôžem povedať, že by som nemala rada deti. Veď je to milé to malé klbôčko u susedov, kamarátiek, súrodencov - na pobavenie sa na pár hodín, ale „urevané klbko“ na 24h denne....? NIEEEE, to nie je nič pre mňa.

Pomaličky mi pribúdal rôčik za rôčkom a čas od času ma napadlo, že moje biologické hodiny sú asi pokazené.  Čoraz častejšie mi do očí udierali články o tom kedy je vhodný čas stať sa matkou, všetky sa zhodovali v jednom - prvé dieťa pre tridsiatkou. „Uff“ to už nemám moc času. Môj rozum pracoval na plné obrátky, ako vždy som musela mať všetko do bodky premyslené, nič nenechať na náhodu. A tak po

Bola svadba. Po pár týždňoch po svadbe som manželovi pri raňajkách medzi rečou utrúsila: „ Asi som tehotná.“ Keď vykašlal zabehnutý rožtek zmohol na nesmelú reakciu: Ćo......ako.....veď to nemôžeš tak rýchlo vedieť.“ Keď som mu povedala, že to tak cítim, len sa uškrnul. Samozrejme,  neveril mi. A vlastne ani ja som tomu akosi neverila, ale ten pocit bol silnejší. Prvýkrát v živote vyhrávala vo mne intuitívna stránka nad racionálnou, bola som  z toho sama zmätená. Urobila som si teda test a nedočkavo sme čakali na 2 čiarky, boli síce veľmi slabunké, ale boli. Druhý a tretí test mi potvrdil moju neistotu. Keď sa mi do oči hrnuli slzy, už som ničomu nerozumela. Žeby tie americké filmy mali v sebe štipku pravdy? Počas nasledujúcich deviatich mesiacov sa vo mne striedali pocity radosti a zároveň strachu, neistoty. Ako si poradím s tou malou, absolútne na nás odkázanou bytosťou?  Prečítala som stovky rôznych článkov od pôrodu, cez výber kozmetiky až po výchovu. Dokonca (dnes sa na tom smejem, no vtedy som to myslela úplne vážne) som si pozerala obrázky a predstavovala som si, ako to malé stvorenie vlastne chytím, aby som mu neublížila. Ako to všetko zvládnem? Budem dobrá matka? Budem vedieť, čo s ním, keď začne plakať? Veď materstvo nie je len o naplnení primárnych potrieb dieťatka. Dám mu toľko lásky, nehy, porozumenia, koľko bude potrebovať?   A stovky ďalších otázok mi denne vírilo hlavou.

Ani neviem ako preletelo 9 mesiacov a zrazu tu bol tak dlho očakávaný deň, kedy si naše slniečko rozhodlo, že už nás nechce len počuť, ale aj vidieť. Zrazu mi tie prázdne vety typu : „Neviem opísať ten pocit, keď som ju hneď po narodení videla,“  začali dávať zmysel. Keď som tú malú rozkošnú bytosť prvýkrát držala v náruči, zabudla som na všetky príručky a moje intuícia mi našepkávala, čo mám robiť. Ani raz som nemusela rozmýšľať prečo plače, vždy som akosi vytušila, čo môj malý anjelik potrebuje. Ona ma za to každý deň  odmeňovala, či už len svojim bytím, pohľadom, ktorý mi hovoril : „ Som rada maminka, že si pri mne,“neskôr úsmevom, či stiskom ruky.  A  ja som si stále viac uvedomovala, že život bez tohto „urevaného klbíčka“, by pre mňa nemal zmysel.

Áno, priznávam som asi typická manželka, matka, gazdinka a  som na to hrdá. Nadovšetko ľúbim svojho manžela a dcérku. Urobila by som pre nich čokoľvek. Onedlho bude mať naše slniečko rok a my začíname plánovať druhé dieťatko...